Výhľad na Kilimanjaro z Mount Kenya

Dve najvyššie hory Afriky sú len kúsok od seba a medzi nimi je savana so slobodnými zvieratami. Sloboda je to, čo mi napadlo ako prvé, keď som sa v šere začínajúceho dňa pozeral z Mount Kenye na Kilimanjaro.

Pokračovanie článku Stanislava Kaľavského z Keňe. Prvá časť: Masai Mara – ostrov pôvodného sveta

Keď som sa konečne dostal von z auta a na ulici v Nairobi som sa s mapkou v ruke snažil zorientovať, kde je zastávka matatu, dodávok miestnej dopravy smerujúcich do Nanyuki, pristavil sa pri mne lepšie oblečený starší muž a opýtal sa ma, ako mi môže pomôcť. Povedal som mu, že sa potrebujem dostať do Nanyuki, lebo chcem ísť na výstup na Mt. Kenya. Usmial sa a povedal mi, že Nanyuki veľmi dobre pozná a zoženie mi aj sprievodcu na výstup. Povedal som mu, že sprievodcu už mám. Opýtal sa ma na jeho meno, a keď som mu povedal, že je to Lawrence Karuri, tak mi so smiechom hovoril, že ho pozná. Spozornel som, lebo sa mi zdalo, že je to priveľká náhoda, keď ma v meste, ktoré má skoro toľko obyvateľov ako Slovensko, na ulici osloví chlap, čo pozná jediného Keňana, ktorého celé meno poznám aj ja, pretože si s ním už vyše mesiaca píšem. Presvedčivo pritakával, že ho naozaj pozná, a že mi ukáže, kde chytím matatu do Nanyuki. Povedal som mu, že najprv si musím zájsť do hotela po druhý ruksak. Navrhol mi, že pôjde so mnou. Už som vedel, že sa mi určite nepodarí vyviaznuť bez poplatku, ale napokon, prečo by som nevyužil jeho služby…

     V hoteli sa ponúkol, že zavolá Lawrencovi. Vytiahol mobil, ale po chvíli mi povedal, že Lawrence je nedostupný. Spýtal sa ma, či nemám na neho číslo. Dal som mu číslo a hneď sa mu dovolal. Rozprával v svahilčine, takže som nič nerozumel okrem pár anglických slov, a keď zložil, povedal mi, že Lawrence ma bude čakať v Nanyuki. Už som nepátral, či ho skutočne pozná, alebo na mňa iba použil jeden zo svojich marketingových ťahov… Z hotela ma doviedol na stanovisko matatu, posadil ma doň a znova zavolal Lawrencovi, aby mu povedal, o koľkej ma má čakať. Spýtal som sa, čo som dlžný. A on že, koľko navrhujem. Navrhol som mu desať dolárov za necelú hodinku, ktorú mi venoval. Nech dám pätnásť. Tak som mu dal pätnásť dolárov a rýchlo sa s nimi stratil. Bolo mi jasné, že som preplatil aj ten najvyšší sadzobník pouličných služieb v Nairobi, ale bol som rád, že údajne jedno z najnebezpečnejších veľkomiest na svete snáď už nadobro opustím bez nehody.

     Natrieskané matatu sa pohlo. Cestou som si v duchu hovoril, že aj keď ma v Nanyuki nebude čakať Lawrence na základe podivuhodného stretnutia a telefonátov, ktoré sa dali poľahky aj zahrať, budem aspoň ďalšiu noc v Nanyuki a nie v Nairobi. Šofér ma ubezpečil, že naozaj ide do Nanyuki, keď som sa po skúsenosti s blúdením po Ugande znovu ubezpečil, či sedím v správnom aute. Volať Lawrencovi som už nechcel. Veď dáko už len bude.

     Môj veľký ruksak som pohotovo pritisol k reproduktoru a ešte som ho zaťažil krabicami mydla, aby to držalo aj v zákrutách, a tým som útoky afrického popu znížil zhruba na polovicu. Ešte som bol ohučaný z Richardovho rádia. V dodávke bolo okolo 50 stupňov a uzimená babka, tuho zakrútená do akýchsi hrubých pokrovcov, stále niečo kričala na šoféra. Napokon zastal a išiel skontrolovať dvere. Neviem, či sa sťažovala, že je jej zima, alebo sa bála, že počas šialenej jazdy v zákrutách sa dvere otvoria a ona vypadne. Povzbudený ústretovosťou šoféra k pasažierom som ho slušne poprosil, či by nemohol dať trošku tichšie rádio. Vyhovel mi. Kombináciou ruksaku, krabíc mydla a stíšenia rádia som dosiahol stav, pri ktorom som si v duchu pospevoval Sound of silence od Simona a Garfunkela.

     Zrazu šofér prudko zabrzdil. Ocitli sme sa v skupinke áut a motoriek. Zostali sme stáť a v matatu nastal ruch. Keď sme sa pomaly pohli, pomedzi hlavy ľudí natlačených v okne som zbadal na ceste mŕtveho muža, ktorý mal nehodu na motorke a z hlavy mu vytekal asi tri metre dlhý úzky pramienok krvi. Znovu som si uvedomil, že oveľa nebezpečnejšia je tu cestná doprava ako letecká.

     Na stanici ma už čakal usmiaty Lawrence, ktorý mi potvrdil, že sa s mojím „sprievodcom“ v Nairobi pozná. Bolo mi ľúto, že som chlapíka podozrieval. Ale muzungu, človek s bielou pleťou,  je tu v nevýhode. Ťažko v Keni  zatajiť, že som beloch. A beloch je v týchto končinách zvlášť lákavá korisť pre podvodníkov. Pritom väčšina ľudí, s ktorými som v Keni a v Ugande prišiel do styku, boli veľmi milí a slušní. Ale tiež si musím priznať, že ma poriadne oholili. Aj ako skromný Slovák som tu musel vystupovať v úlohe dolárového Amíka. Pre nich je biely ako biely…

     Stretnutie s Lawrencom bolo veľmi srdečné. Ešte aj pomocníka na veľký ruksak mi doviedol. Hneď som odovzdal pozdrav od Lukáša Zoráda, ktorý mi dal na Lawrenca kontakt. Lawrence spomínal aj ďalších Slovákov, ktorých doviedol na vrchol Mt.Kenya. Najprv ma zaviedol do svojej kancelárie. Jej steny zdobili fotky, mapy a horolezecký materiál. Ukázal mi fotky zo svojich expedícií a aj niekoľkých Slovákov na nich. Sadli sme si spolu a porozprávali sa o výstupe. Povedal mi, že on so mnou nepôjde, ale jeho traja chlapi: sprievodca, nosič a kuchár. Vydýchol som si, že ich nebude šesť ako na výlete v pohorí Rwenzori v Ugande. Už som sa nechcel cítiť ako následník trónu so suitou služobníctva. Potom ma Lawrence zaviedol do neďalekého hotela. „Asante“ – ďakujem. Povedal som Lawrenceovi jediné svahilské slovo, ktoré som vtedy vedel.

Stanislav Kaľavský - Lawrence
Stanislav Kaľavský – Lawrence

„Karibu“, privítal ma ráno Lawrence. Moji traja sprievodcovia a šofér ma už čakali. Lawrence mi ich predstavil: „Cyrus – guide, John – porter,  Peter – cook.“ Zhovorčivý Cyrus ma aristokraticky štyri dni sprevádzal, nižší a štíhly, ale mocný John mi niesol veľký ruksak, dodnes si pamätám pach jeho potu, ktorý mi nechal na pamiatku na ruksaku až do konca mojej cesty po východnej Afrike a tichý Peter, kuchár, ktorý sa len občas flegmaticky usmial. Nasadli sme do auta a šofér nás odviezol k Sirimon Gate na začiatok štvordňového treku na Mt. Kenya. Išli sme po obvode veľkej sopky Mt. Kenya. Občas nám ukázala svoje vrcholky, väčšinou skryté v oblakoch.

     Výstup na Mt. Kenya sme začali pri Sirimon Gate v nadmorskej výške 2650 m.  Prvý deň sme išli iba 9 km do Old Moses Camp vo výške 3300 mnm. Cyrus, šéf našej výpravy, sa rozhovoril. Je Kikuj, príslušník národa, ktorý mal rozhodujúcu rolu pri získavaní nezávislosti Kene od Angličanov. Hrdo hovoril o odpore proti kolonizácii a o hnutí Mau Mau, ktoré organizovali hlavne Kikujovia, a práve v ich regióne okolo Mt. Kenya. Spomenul som si na Waltera, peruánskeho indiána, Kečuánca, ktorý ma sprevádzal po Machu Picchu. Keď hovoril o strašných činoch Španielov v Peru, bolo mu do plaču. Mne tiež. Hanba kolonializmu bola aj v tom, že mnohí Európania, ktorí prichádzali do rôznych častí sveta „šíriť civilizáciu“, robili pravý opak. Správali sa k domorodým ľuďom v ich vlastnej krajine veľmi ponižujúco, a pritom hlásali, že ich prišli pozdvihnúť na vyššiu úroveň. Malo to veľmi zlé následky, ktoré pretrvali aj do obdobia nezávislosti bývalých kolónií. Niektorí vodcovia v hnutiach o nezávislosť prebrali hanebné metódy po svojich predchodcoch kolonizátoroch, len im dali nacionalistický a ľudový náter. Niekedy sa správali horšie ako ich bieli učitelia.

Stanislav Kaľavský - Cyrus
Stanislav Kaľavský – Cyrus

Cyrus ale vidí v získaní nezávislosti, samozrejme, pozitívny vývoj v Keni a hrdo vyhlásil, že traja zo štyroch prezidentov Kene od získania nezávislosti boli práve Kikujovia. Keď som sa opýtal, aký názor má na Masajov, len sa zasmial. Je známe, že medzi Masajmi a Kikujmi je rivalita. V Keni dodnes žijú príslušníci vyše 40 národov s odlišnými jazykmi a zvykmi. V národnom múzeu v Nairobi som videl množstvo artefaktov rôznych kmeňových kultúr v Keni z ďalekej aj nedávnej histórie.

     U Cyrusa, a aj u Lawrenca, ktorý je tiež Kikuj, som si všimol, že zamieňajú spoluhlásku l za r a naopak. Chvíľu mi trvalo, kým som z kontextu pochopil, že „very“ je vlastne valley, čiže údolie, „led“ je červený a „jerov“ je žltý. Čo je ale horšie, keď hovoril o teroristoch zo Somálska, ktorých sa v Keni veľmi obávajú, vyslovil Somálsko: „Somaria“ a o voľbách hovoril ako o „erekšn“. Dobrá nálada s Cyrusom vydržala celé štyri dni. S Johnom a Petrom sme sa stretávali len pri jedení po ceste alebo večer v chatách, lebo oni išli s ťažkým nákladom každý svojim tempom.

     Cestou do Old Moses Camp sme v nižších polohách videli množstvo krásnych tropických kvetov. V prvý deň treku som znovu, už po niekoľký raz na mojej ceste po Východnej Afrike, prekročil rovník. Stále okolo nás poletovali pestrofarebné drobné vtáčiky, ktoré boli ale veľmi rýchle na fotografovanie.

Stanislav Kaľavský - kvety pod Mount Kenya
Stanislav Kaľavský – kvety pod Mount Kenya

Na ďalší deň sme sa prebudili do nádherného rána a znovu sa nám ukázali dva hlavné vrcholy Mt. Kenya: Nelion a Batian. Prechádzali sme popri druhej najvyššie položenej meteorologickej stanici v Afrike. Najvyššia je na Kilimajare. Kúsok nad ňou sme natrafili na frankolíny, nádherne sfarbené divé kury. Máme čoraz lepší výhľad a Cyrus mi ukazuje okolité pohoria Aberdares na západe a Samburu Hills na severe. Objavujú sa už prvé lobélie. Cyrus mi hovoril, že v tejto oblasti rastú dva druhy. Najprv sme videli druh Lobelia deckenii s tmavofialovými kvetmi skrytými hlboko v zelených lístkoch. Vyššie boli Lobelia telekii, ktoré Cyrus ľudovo volal Lobelia ostrich, čiže pštrosia lobélia. Na vrchole rastliny majú ružovkasté listy. Som rád, že sme tu mimo sezóny. Všetko je zelené a lobélie sú farebné – v plnom kvete. Videli sme aj veľké množstvo sviežich senécií.

Stanislav Kaľavský - frankolín
Stanislav Kaľavský – frankolín
Stanislav Kaľavský - Lobelia deckenii
Stanislav Kaľavský – Lobelia deckenii
Stanislav Kaľavský - kvety Lobelie deckenii
Stanislav Kaľavský – kvety Lobelie deckenii
Stanislav Kaľavský - Lobelia telekii
Stanislav Kaľavský – Lobelia telekii
Stanislav Kaľavský – Dendrosenecio keniodendron má návštevu

Počas hlavnej sezóny v januári a vo februári je tu viac ľudí, krajina je žltšia a lobélie sú vyschnuté. Stretli sme iba školský výlet a dve mladé turistky v spodnej časti treku prvý deň a hore boli už len jeden Poliak, Lukas, so svojimi sprievodcami, veľmi zdatná Austrálčanka, ktorá mala určite vyše päťdesiatky a jedna objemná černoška, ktorú Cyrus volal big mum a obaja sme ju obdivovali, ako sa v treskúcej zime šplhá na vrchol.

     Pred šiestou sme dorazili do Shiptons Camp vo výške 4200 mnm. Bolo jasno a už som cítil, že v noci bude poriadna zima. V chate sme sa dlho rozprávali s Lukasom. Vedel som, že v tejto nadmorskej výške aj tak nebudem spať a Lukasovi sa tiež veľmi nechcelo ísť do spacáku na studenú pričňu.

     Vstali sme o pol tretej ráno a už pár minút po tretej sme vyrazili na vrchol. Išiel som s  Cyrusom prvý, za nami Austrálčanka so sprievodcom, a potom Lukas so sprievodcom. Na nebi bolo kopu hviezd a teplota okolo -10 stupňov Celzia, čiže som  spontánne hýbal prstami na rukách. Poučil som sa z Himalájí. Tam bolo chladnejšie ako tu a mal som síce dvoje rukavíc, ale spodné boli tenké, iba z látky, a vrchné neboli vhodné do takej zimy. Stále som cvičil s prstami, aj keď ma dosť boleli. Bál som sa, aby mi neomrzli. Na výstup na Keňu som si zobral poriadne lyžiarske rukavice, takže ma na prsty neoziabalo.

     V riedkom vzduchu som si zvolil voľnejšie tempo a Austrálčanka ma s úsmevom,  asi po pol hodinke šliapania, obehla. Pani bola naozaj vo výbornej kondícii. Ale Lukas za nami zaostával čoraz viac. Sprievodcovia nastavili výstup naozaj presne, lebo keď som asi o tri minúty neskôr po Austrálčanke dorazil na vrchol, bola ešte tma, ale už o päť minút sa začal na horizonte vynárať kotúč slnka. Dlho postávať hore by nebolo rozumné, lebo nám bez pohybu bola zima. Hore aj trochu pofukovalo. Mali sme šťastie na dobrú viditeľnosť a videli sme v diaľke Kilimanjaro, vzdialené okolo 300 km.

Stanislav Kaľavský - S Cyrusom na Lenana Peak
Stanislav Kaľavský – S Cyrusom na Lenana Peak
Stanislav Kaľavský – vrchol Batian
Stanislav Kaľavský - Kilimanjaro
Stanislav Kaľavský – Kilimanjaro

Cestou dole sme stretli veľkú černošku, ktorá vyrazila z tábora neskôr ako my a naozaj statočne bojovala v prudkom kopci. Nižšie sme sa pristavili pri Lukasovi, ktorý mal problém s nadmorskou výškou a radšej výstup vzdal. Keď sme zostúpili do teplejších nižších polôh, doľahla na mňa únava z prebdenej noci a z výstupu vo vysokej nadmorskej výške. Klesalo sa mi ťažko, ale bol som šťastný, že sa mi podarilo vystúpiť na tretí najvyšší vrchol Mt. Kenya – Lenana Peak do nadmorskej výšky 4985 m, čo je najvyšší bod na Mt. Kenya, ktorý je možné dosiahnuť turistickým spôsobom. Dvojicu vyšších vrcholov Nelion: 5188 mnm a Batian: 5199 mnm je možné dosiahnuť iba horolezeckým výstupom. Tri najvyššie vrcholy Mt. Kenya sú vzdialené okolo 16 km južne od rovníka. Hore sme išli odporúčanou cestou Sirimon Route a dole sme zišli cestou Chogoria Route. Po treku som moje vylepšené gumové čižmy s dobrou podrážkou podaroval Petrovi, ktorý bol z našej skupinky najbiednejšie oblečený. Potešil sa im a ja som mal radosť, že mu môžem trochu pomôcť.

     Keď sme sa na štvrtý deň vrátili, Lawrence nás vítal so širokým úsmevom. Poprosil som ho, nech mi odporučí dobrého šoféra na safari do prírodnej rezervácie Ol Pejeta. Veľmi slušný a ochotný šofér ma hneď na začiatku vyzval, nech vždy poviem, keď chcem zastaviť alebo budem niečo potrebovať… Išiel pomalšie a opatrnejšie ako Richard v Masai Mara. Hneď ráno sa nám ukázala v ostrom protisvetle Mt. Kenya. Popri ceste boli krásne sivé divé kury s bielymi bodkami, s jasnomodrým perím okolo očí a s kosteným rohom na hlave. Našiel som ich v českom atlase afrických zvierat pod menom Perlička kropenatá a atlas uvádza, že je to jediný domáci živočích, ktorý vzišiel z africkej zveri.

     V Ol Pejeta som videl niekoľko vysokých a košatých akácií so zelenožltou kôrou (Acacia Xanthophloea), ktoré v Afrike ľudovo volajú yellow fever tree, čiže strom žltej zimnice, smrteľnej choroby, pred ktorou tu majú veľký rešpekt. Rastie v oblasti močiarov, kde je aj vyšší výskyt komárov, ktoré chorobu prenášajú. V minulosti si ľudia mysleli, že choroba súvisí s týmito obrovskými stromami a niektorí z nich majú  obavy dodnes. Šofér sa významne usmial, keď sme sa o tom spolu rozprávali. Slon, pri pohľade z diaľky, vyzerá pod takýmto stromom ako chrobáčik.

Stanislav Kaľavský - yellow fever tree v afrike
Stanislav Kaľavský – yellow fever tree

Popred naše otvorené safari auto s lomozom prebehlo stádo byvolov kaferských. Spomenul som si, čo mi pred pár dňami o týchto nebezpečných zvieratách rozprávali odvážni Masajovia. Z hustého buša okolo cesty sa zrazu vyrútili byvoly. Ale ani som sa nestihol veľmi zľaknúť, tak rýchlo popred nás prefrčali. Všimol som si, že najprv nakrúcam na videokameru, potom fotím, a ak ešte zvýši trošku času, rozmýšľam, čo by sa mohlo stať, keby divé zvieratá len trochu chceli…

Stanislav Kaľavský - obávaný byvol kaferský
Stanislav Kaľavský – obávaný byvol kaferský

Okrem slonov a byvolov som videl v Ol Pejeta elegantné vodárky jeleňovité, množstvo zebier, impaly, zaľúbený párik levov, mohutné antilopy losie, gazely Thomsonove, prasatá bradavičnaté, žirafy Rothschildove a množstvo pestrofarebných vtákov, ktoré boli, ako už tradične, veľmi rýchle. Ale podarilo sa mi nakrútiť na video a nafotiť veľmi zblízka pestrofarebného mandelíka fialovoprsého, ktorý mi zapózoval a zakrákal dosýtosti, a napokon odletel bez honoráru.

Stanislav Kaľavský - mandelík fialovoprsý
Stanislav Kaľavský – mandelík fialovoprsý

V Ol Pejeta neboli také veľké stáda zvierat ako v Masai Mara, ale videl som tu niektoré druhy, ktoré som v Masai Mara nestretol. Napríklad párik pštrosov dvojprstých, byvolca stepného, veľkú tlupu paviánov olivových a nosorožcov čiernych, ktorými sa tu zvlášť pýšia, pretože vo Východnej Afrike boli nosorožce značne zdecimované pytliakmi.

Stanislav Kaľavský - pštros dvojprstý
Stanislav Kaľavský – pštros dvojprstý

Nosorožce sú veľmi krátkozraké. Často nerozoznajú človeka alebo zviera od stromu ani na vzdialenosť dvadsať metrov. To vysvetľuje, prečo niekedy možno pozorovať, ako nosorožce útočia na stromy a termitiská. Keď nosorožca zasiahne otrávený šíp lovcov, inštinktívne hľadá krík s plodmi, ktoré obsahujú protijed. V expozícii rezervácie som videl otrasnú fotku zabitého nosorožca s odpílenými rohmi, na ktorej bol uvedený rok 2014. V Ol Pejeta je aj cintorín nosorožcov s čiernymi náhrobnými kameňmi, na ktorých sú zlatým písmom uvedené mená nosorožcov a dátumy ich narodenia a úmrtia. V rezervácii sú aj nosorožce biele, ktoré boli odchované v ZOO Dvur Králové v Čechách a tu boli vypustené do savany.

Stanislav Kaľavský - nosorožce čierne
Stanislav Kaľavský – nosorožce čierne
Stanislav Kaľavský - cintorín nosorožcov
Stanislav Kaľavský – cintorín nosorožcov

Paviány olivové som v Ugande videl aj popri cestách, ale v Keni iba v rezervácii Ol Pejeta. Zaujímavé bolo, že paviány pri cestách vôbec neboli plaché, ale paviány v Ol Pejeta patrili spolu s prasatami bradavičnatými k zvieratám, ku ktorým sa dalo najťažšie priblížiť. Paviány môžu byť nebezpečné. Dominantný samec dokáže odohnať aj leoparda, keď chráni svoje stádo. Istá biela farmárka naučila tieto inteligentné primáty pásť kozy. Paviány dokázali zaviesť stádo kôz na pašu, a potom sa s nimi vrátiť domov. Farmárka uviedla aj zaujímavý prípad. Keď sa  kozy roztratili, paviány zistili, že niektoré chýbajú, a tak sa po ne vrátili a osobitne priviedli kozy zatúlané od stáda.

Stanislav Kaľavský - hnedo-biela zebra
Stanislav Kaľavský – hnedo-biela zebra

V Masai Mara som si všimol zebru albína. Mala síce na bielej srsti tmavé pásy, ale zďaleka neboli také výrazné ako u ostatných zebier. V Ol Pejeta som videl ešte zaujímavejšiu zebru, ktorá nemala čierno-bielu kresbu, ale na bielom podklade mala hnedé pásy. Najprv som uvažoval, či to nie je odrastené mláďa, ale bola rovnako veľká ako ostatné dospelé zebry a mláďatá boli oveľa menšie a mali čierno-biele pruhovanie. Navyše sa postavila ku klasickej čierno-bielej. Tak mám na pamiatku na stretnutie s hnedo-bielou zebrou peknú fotku. Pásy zebry maskujú, spôsobujú, že ich obrysy sa v tráve strácajú, a pritom ich sfarbenie láka jedincov vlastného druhu. Možno si samčekovia pri paši hovoria: „pozri, tá je ale vypruhovaná…“ A mne zas  napadla otázka: zebra má také nádherné šaty, alebo je taká krásna preto, že sa donaha vyzliekla? Pri prezeraní fotiek zo savany som zistil, že suverénne najviac záberov mám na zebry.

Pokračovanie: U Masajov

,

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú e-mailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu