Rád sa na cestách stretávam s „prírodnými“ ľuďmi, ktorí sú oveľa spontánnejší ako dospeláci „z civilizácie“ a v niečom svojím správaním pripomínajú deti. Pritom vôbec nie sú detinskí, čo mi je na nich zvlášť sympatické.
Pokračovanie článku Stanislava Kaľavského z Keňe. Prvá časť: Masai Mara – ostrov pôvodného sveta, druhá časť: Výhľad na Kilimanjaro z Mount Kenya
Lawrence mi sprostredkoval aj výnimočný výlet do vzdialených masajských osád. Je Kikuj, ale dobre vychádza s Masajmi, ktorí sú príliš vzdialení na to, aby k nim chodilo veľa turistov. Skoro ráno ma dvaja Masajovia: Sam a šofér, ktorý mal také zložité meno, že som si ho, žiaľ, nezapamätal, posadili do prastarej toyoty. Autíčko vyzeralo dosť biedne, a až neskôr som zistil, čo na ňom virtuózny šofér dokázal prejsť. Najprv sme prechádzali okolo veľkého areálu British army s obrovským dvojitým plotom. Boli ho tu kilometre. Ako sme sa vzďaľovali od Nanyuki hlbšie do savany, stretávali sme čoraz viac divých zvierat, hlavne zebier a žiráf. Dokonca sme videli aj dromedáre, jednohrbé ťavy zo Severnej Afriky, ktoré sa sem podľa Samových slov dostali cez Somálsko. Popri aute nám prefrnkol dik dik, jedna z najmenších antilop v Afrike. Sam mi povedal, že Masajovia obľubujú antilopu dik dik pre chutné mäso. Ale nie je jednoduché ho uloviť, lebo je veľmi malý a rýchly. V pustej savane, niekoľko hodín jazdy autom od Nanyuki, sme videli kráčať dvoch mladých vysokých chlapcov s čriedou kráv. Zastavili sme pri nich a Sam so šoférom sa s nimi chvíľu rozprávali. Hovorili, že už tri dni idú na trh s kravami. Mali so sebou iba oštepy a za opaskom krátke meče.
Sam má 23 rokov, hovorí perfektne po anglicky, chodil do školy, teda vie aj čítať a písať a o všeličo sa zaujíma, takže počúvať ho bol zážitok. Aj ja som sa rozrozprával a zrazu som zbadal nádhernú kruhovitú chyžu so strechou upletenou z trávy. Zvolal som: “ tukula“ a veľmi sa začali obaja smiať. Ako deti v škole, keď vyvedú nejaký kúsok. Dlho sa smiali a stále opakovali tukula, tukula, tukula. Aj sa na chvíľku zastavili a zrazu opäť vybuchli do spontánneho smiechu. Dodnes neviem prečo sa tak na tom smiali, ale predpokladám, že to slovo v ich reči pripomínalo niečo iné, smiešne. Ináč si to neviem vysvetliť. Povedal som im, že Benjamín Tinák, spisovateľ a ružomberský lekár, ktorý liečil ľudí v Etiópii, označil slovom tukula podobné stavby, ktoré som videl na fotke v jeho knihe o Afrike. A oni sa len ďalej smiali a smiali. Tak som sa aj ja smial na ich smiechu a znovu som si pripomenul atmosféru, ktorú zažívam, keď sa na cestách stretávam s „prírodnými“ ľuďmi, ktorí sú oveľa spontánnejší ako dospeláci „z civilizácie“ a v niečom svojím správaním pripomínajú deti. Pritom vôbec nie sú detinskí, čo mi je na nich zvlášť sympatické.
Ocitli sme sa na mieste, kde cesta prechádzala cez vyschnuté koryto rieky a vyzeralo to tak, že ďalej sa na tomto aute nedostaneme. Ešte tak na elkátéčku do ťažkého terénu v lesoch… pomyslel som si. Ale šoférova sústredená tvár svedčila o tom, že sa len tak ľahko nemieni vzdať. Ani som nestihol zareagovať, že ja radšej vystúpim … a už sme boli na dne vyschnutého koryta. Dole sme išli rýchlo bez brzdenia a hore na plný plyn. Tri riadne šupy veľkých skál o podvozok a boli sme na druhom brehu. Nebol by som veril, že tento terén zvládne džíp, nieto stará toyota s normálnym cestným podvozkom. Riziko poškodenia auta bolo veľké, pritom bolo jasné, že toto autíčko pre šoféra veľmi veľa znamená.
Zakrátko po tom šialenom prechode sme sa ocitli v prvej masajskej manyatte, čo je malá osada jednej alebo viacerých rodín, kde nás vítala Samova mama. V ruke mala akýsi amulet z kože ozdobený bielymi mušľami, pritom Indický Oceán je vzdialený niekoľko sto kilometrov, a farebnými korálkami, možno z Jablonca nad Nisou. Môj kamarát Mišo Eliáš mi hovoril, že u domorodcov v Etiópii videl, ako na výzdobu svojich účesov používajú jablonecké korálky. Na vrecku s korálkami zbadal výrobnú etiketu. Staršia žena nás usadila do hlinenej chatrče, kde bolo skoro tma a od dymu štípali oči. Aspoň neštípal hmyz. Ponúkla ma výborným africkým čajom s mliekom. Chvíľu sme debatovali, Sam ma mame s hrdosťou ukazoval ako „svojho turistu“ a stará pani uznanlivo nado mnou kývala hlavou, akoby jej predvádzal desaťkilového kapra, ktorého práve vytiahol z vody. Sam mi cestou hovoril, že by si chcel založiť cestovku. Znovu som sa už ako mnohokrát cítil ako atrakcia pre miestnych. Niečo ako opak turistickej atrakcie. Prijatie bolo naozaj srdečné, Samova mama mi dal amulet, ktorý celý čas od začiatku našej návštevy až do môjho odchodu držala v rukách.
Znovu sme nasadli do auta a pokračovali sme v ceste cez savanu do ďalšej manyatty, kde žila veľká Samova rodina. Srdečne ma všetci privítali a veľmi sa chceli fotiť. Jednotlivo, v menších skupinkách a chceli aj spoločnú fotku, na ktorú sa dlho zvolávali. Keď som deťom ukazoval fotky, strašne sa smiali, až im soplíky vybehli z nosa. A len čo som dofotil jedných, už sa chceli fotiť druhí, a potom všetci odznova.
Fotografovanie ľudí zblízka je pre mňa na cestách problém. Technický aj morálny. Napokon, oba spolu súvisia. Ak sa niekoho spýtam, či ho môžem fotiť a dovolí mi to, väčšinou sa postaví do nejakej pózy, najlepšie s dvomi prstami „victory“ a často je po dobrom námete na fotku. Samozrejme, najlepšie sú zábery, keď „obeť“ nevie, že je fotografovaná. Tu ale nastupuje morálny problém. Mám právo fotiť niekoho bez jeho dovolenia? Nechcem ľuďom spôsobovať nepríjemné pocity. Preto som sa časom „naučil“ fotiť ľudí tak, že ich najprv odfotím, a potom sa ich spýtam, či im to nevadí. Je to síce trochu alibistické, ale nenašiel som zatiaľ lepší spôsob. Väčšina ľudí neprotestuje. Ale ak vidím u niekoho pochybnosti, ospravedlním sa mu a ukážem mu priamo na displeji, ako jeho fotku zmazávam.
Niekedy sa chcú ľudia fotiť so mnou, alebo si chcú odfotiť iba mňa. Vtedy sa snažím splatiť dlh mojim odfotografovaným „obetiam“ a ochotne pózujem pred mobilmi ľudí, ktorí si ma chcú cvaknúť. Fotografovanie ľudí často zbližuje. A tak to bolo aj medzi srdečnými a veselými Masajmi. Sam mi priviedol najkrajšiu Masajku s vyholenou hlavou, založil mi špeciálne ozdoby z farebných korálok okolo hrude a na krk tri náhrdelníky. Posadil nás do hlinenej chatrče a odfotil nás.
V Samovej manyatte som manželke kúpil náhrdelník s dvomi ťažkými kovovými špirálami. Tento šperk má v ich spoločnosti významnú funkciu. Nosia ho iba matky, ktorých synovia prešli skúškou dospelosti.
Vypili sme si spolu čaj a šofér so Samom ma odviezli do tretej, najvzdialenejšej manyatty, kde žije šoférova rodina. Sam mi s úsmevom cestou hovoril, že v tejto manyatte ešte nebol biely človek. Keď sme prišli, ženy boli trochu prekvapené, ale deti ma vítali s pobehovaním a smiechom. A keď som povedal o sebe muzungu, všetci sa začali nahlas smiať. Kým sme sa vítali, šofér už bol prezlečený v tradičnom odeve, v ktorom sa cíti lepšie. Ale hlavný dôvod bol, že sa chcel odfotiť so svojou peknou manželkou, ktorá si založila veľký náhrdelník. Šofér má dve ženy, ale fotil sa iba s jednou. Väčšina žien a dievčat v manyattách, ktoré som videl, mali buď úplne vyholené hlavy alebo mali veľmi krátke vlasy. Iba dve ženy mali moderné účesy s farebnými prelivmi. Asi dvanásťročné dievčatko malo typický africký účes: drobné vrkôčiky spojené do drdola. Všetci muži mali krátke vlasy.
Šoférova manželka ma pozvala do chatrče, zložila si veľký náhrdelník a pustila sa do varenia tradičného ugali, kaše z kukuričnej múky. Varila vo veľkej panvici, ktorú mala položenú priamo na ohnisku. Keď kaša vychladla a stvrdla, trochu pripomínala našu knedľu. K ugali som dostal zeleninový prívarok a chutnú, trochu omastenú kapustu.
Šofér vzal samopal, do malej toyoty sa nás poskladalo asi desať a za veľkej veselosti sme sa vybrali na výlet k rieke Ewaso. Na zadných sedadlách pre troch pasažierov a v malom kufri hatchbacku bolo asi osem ľudí. Väčšinou deti. Sam mi ukázal včelie úle valcovitého tvaru na stromoch pri rieke. Na brehu boli podmyté časti z čias záplav, ale už vyschnuté. Korene stromov viseli do hĺbky okolo troch metrov. A znovu sa všetci chceli fotiť. Hlavne deti ako šantili vo vode. Vďačne som urobil množstvo fotiek, keď som videl ich radosť.
Večer sa vrátilo z paše zo savany do manyatty veľké množstvo kôz. Možno sto. Ja som ich nerátal. Ale Masajovia, ktorí si veľmi vážia svoje stáda, kozy v úzkych dvierkach ohrady pastierskou palicou starostlivo počítali. Dievčatá ich v ohrade dojili. Začal sa bľakot, ktorý trval celú noc. Aj táto manyatta, rovnako ako všetky, ktoré som navštívil, bola obohnaná plotom zo stromov, krov a konárov s pichliačmi, ktoré chránili zvieratá aj ľudí pred divou zverou.
Večer šofér vytiahol masívny strunový nástroj, ktorý pripomínal gitaru. Po dlhom ladení zahral a zaspieval niekoľko piesní pri ohni. A deti tancovali zvláštny tanec. Boli na štyroch a tancovali hlavne pohybmi hlavy a pliec. V ich pohyboch som cítil výnimočný africký zmysel pre rytmus.
Spal som v stane pri ohrade s kozami. Vlastne, skoro nespal. V tom bľakote som nedokázal dlho spať. Keď som aj na chvíľu zaspal, hneď som sa budil. A mal som smolu aj na počasie, pretože málokedy tu vo vyprahnutej savane prší, ale počas mojej noci v stane bol silný prívalový dážď. Ráno som sa rýchlo pobalil, pretože bolo treba skoro vyraziť na cestu do Nanyuki. Cestou cez savanu sme zastavili iba raz. Pri „flautových akáciách“(Acacia drepanolobium). Mravce vytvárajú na akáciách duté guľovité útvary, v ktorých sú diery. Keď dierami prefukuje vietor, guľovité útvary pískajú.
Pri rozlúčke som Samovi sľúbil, že fotky mu pošlem. Ako budúci majiteľ cestovky má mail a v Nanyuki, možno u Lawrencea, si ich bude môcť pozrieť. Hneď ako som sa vrátil domov, som poslal fotky aj s pozdravmi pre všetkých. Samovi sa veľmi páčili a občas mi napíše mail: „Hi Stano“. A to je všetko. Stručne mi dá najavo, že si na mňa niekedy spomenie.
Z Nanyuki som sa cez Nakuru celú noc presúval do Kampaly. Znovu som porušil jedno z bezpečnostných opatrení a cestoval som nočným autobusom. Moja cesta do Kene sa začala aj skončila v ugandskej Kampale. Pozrel som si Národné múzeum Ugandy. Veľký priestor v múzeu je venovaný exponátom dokumentujúcim jednotlivé ugandské etniká. Masky, rituálne predmety a odevy, šperky, hudobné nástroje, zbrane, fajky a predmety dennej potreby. Pustil som sa do reči s predavačkou suvenírov v múzeu. Keď videla môj záujem, zahrala mi na bubne a zaspievala. Jej prejav bol spontánny, rytmicky presný a pritom jemný. Skrátka nemlátila do bubna, ale nežne na ňom hrala. Skoro ako na husliach. Bola rada, keď videla, že sa mi jej hra a spev páčia. Kúpil som u nej korálky pre manželku.
Nezvyknem si brať sprievodcu na prehliadku miest. Radšej chodím sám, s mojimi spolucestujúcimi alebo s miestnymi. V Kampale som urobil výnimku. V turistickej agentúre som si objednal prehliadku mesta so sprievodcom. Objavila sa moslimka v zelených šatách s čiernym turbanom. Zaviedla ma na obrovský trh, do najväčšej mešity vo východnej Afrike, ktorej stavbu financoval Muammar Kaddáfí, do hinduistického chrámu…
Na konci prehliadky som jej chcel zaplatiť. Vedel som aké sú v Kampale problémy s dolármi, a tak som si pripravil dvadsaťdolárovku, pretože som sa vopred dohodol na cene. S poďakovaním som ju dal sprievodkyni. Najprv si bankovku prezerala oproti svetlu, potom prstami skúšala pravosť papiera, na okraji našla miniatúrnu stmavnutú časť a v strede bankovky sotva viditeľnú trhlinku, ktorá vznikla preložením. Vrátila mi bankovku so slovami, že je poškodená. Pritom som celý čas môjho pobytu v Ugande platil bankovkami, z ktorých chýbali celé kusy, boli popísané niekoľkými farbami,… Na porovnanie som jej ukázal ugandské šilingy, ktorými sa tu bežne platí. Povedala mi, že ju to nezaujíma, že dvadsaťdolárovka je poškodená, a že ju nechce. Keď som jej hovoril, že iné doláre nemám, povedala, že musíme ísť do zmenárne. V zmenárni vymenili dvadsaťdolárovku bez problémov, samozrejme ju nepovažovali za poškodenú, ale sprievodkyňa povedala, že doláre vymenili v zlom kurze. Tak jej vravím, nech to povie chlapíkovi zo zmenárne, že sa vie s ním lepšie dohovoriť ako ja. Vrátila mi ugandské šilingy, zatvárila sa hrozivo, vytiahla mobil a rozčúlená telefonovala. Povedal som jej, nech ide so mnou znovu do zmenárne, keď nie je spokojná. Najprv krútila hlavou, ale potom predsa len išla. Spolu sme sa pýtali, prečo zmenili doláre v nevýhodnom kurze. Zmenárnik povedal, že keby som mu dal stodolárovku, zmení mi ju v dobrom kurze, ale dvadsaťdolárovky mení v oveľa nižšom kurze. Opäť som jej dával zmenené šilingy, nechcela ich, pridával som ešte jednodolárovku, ani tú nechcela a demonštratívne urazená odchádzala. Išiel som za ňou a pýtal som sa jej, že čo mám s ňou robiť, keď ani dvadsaťdolárovku nechcela, ani zmenené šilingy za ňu, ani keď som pridal dolár, ktorým som chcel „zlepšiť“ kurz nebola spokojná,… Povedal som jej, že žiadne ďalšie doláre nemám, že jej rozdiel vyrovnám v ďalších šilingoch, nech si ich zoberie… Stále len krútila hlavou, zrýchľovala chôdzu, že ona už odo mňa nič nechce a stále niečo hľadala v mobile. Ešte som objavil päťeurovku. Zastavil som ju, povedal som jej, že teraz jej dávam oveľa viac, ako pôvodne chcela, zostala chvíľku zarazená, a keď sa chcela nadýchnuť a povedať mi opäť niečo zlé, otvoril som jej kabelku, vložil jej tam šilingy, jednodolárovku aj päťeurovku a odišiel som.
Znechutený som pokračoval v prehliadke Kampaly sám. Išiel som do národného divadla, pretože som si chcel kúpiť vstupenky na predstavenie na večer. Pri kase mi povedali, že je filmový festival a predstavenia divadla teraz nie sú. Keď som ju prosil o radu na vystúpenie súborov tradičného umenia, nevedela mi poradiť. Počul ma jeden muž, ktorý mi povedal, že ma zoberie na skúšku tanečníkov. Hneď som sa opýtal, koľko ma to bude stáť. Povedal mi že 20 000 šilingov. Vtedy to bolo okolo päť dolárov, tak som súhlasil. Začal vystupovať po schodoch v divadle a kývol mi rokou, nech idem za ním. Keď sme vystúpili na poschodie, tanečníkov sme stretli na chodbe, práve skončili skúšku. Môj „sprievodca“ chvíľu žoviálne diskutoval s tanečníkmi, smiali sa a občas pozerali na mňa, takže mi došlo, že sa rozprávajú o mne. Bolo mi to nepríjemné, tak som chcel odísť. Ako som zostupoval po schodoch, chlapík ma dobehol a pýtal 20 000 šilingov. Keď som odmietol, povedal mi, že som mu ich sľúbil. Vravím mu, že som žiadne tance nevidel, a že mu nebudem platiť. Začal sa mi vyhrážať, že budem mať problém, ak mu nezaplatím. Nechcel som ísť do konfliktu s miestnym podvodníkom kvôli päť dolárom. Dal som mu peniaze a sklamaný som išiel do hotela. Už aj v iných „krajinách tretieho sveta“ sa mi stalo, že sa ma snažili podviesť, ale v Ugande sa mi to stávalo najčastejšie. Ľudia, s ktorými som sa stretával počas mojej cesty po Ugande boli väčšinou veľmi milí, usmiati a dobrosrdeční. Ale „lovcovia turistov“ a podvodníci boli veľmi nepríjemní a možno aj nebezpeční. Ale najhorší zážitok ma ešte len čakal v posledný deň môjho výletu vo Východnej Afrike.
V Ugande je dodnes niekoľko kráľov, ktorí vládnu rôznym etnickým skupinám. Vo vestibule národného divadla som si prezrel ich fotky na trónoch v kráľovskom oblečení. Rozhodol som sa, že v posledný deň si pozriem oficiálne sídlo kráľa Bugandy – Mengo Palace. Vstupné odo mňa vybrali, ale do paláca ma nepustili. Iba cez trstinovú bránu, na ktorej boli symboly skrížených oštepov a štítu, som sa mohol pozrieť na nádvorie a zrenovovanú budovu.
Pracovníčka múzea pri paláci mi povedala, že ma môže zaviesť do mučiarne diktátora Idiho Amina. Prechádzali sme popri zhrdzavenom rolls-royce Idiho Amina, ktorý tu stál na betónovom piedestáli ako pochmúrny pamätník na smutné časy Ugandy. Išli sme cez lúku, na ktorej sa pásol dobytok ankole s obrovskými rohmi a dostali sme sa k akýmsi podzemným chodbám. Na stenách boli rôzne zúfalé nápisy, a keď som vošiel do tmavšej časti chodby, zakopol som asi o stehennú kosť človeka. Na cestách som navštívil rôzne nezvyčajné miesta, ale toto miesto mi špeciálne naháňalo hrôzu. Ani to nevyzeralo ako nejaké múzeum alebo pietne miesto. Okolie bolo neupravené a kúsok od strašných chodieb boli zanedbané a špinavé baraky, pred ktorými sa na šnúrach sušilo prádlo. Nič nebolo naaranžované a vyzeralo to, akoby väznitelia odišli iba prednedávnom. A po obetiach ostali iba nápisy a pohodené kosti na betóne.
Chcel som si prezrieť aj budovu bugandského parlamentu. Od Mengo Palace k parlamentu vedie široká a rovná trieda. Prechádzal som po chodníku popri nej. V parku ma zaujali veľké exotické stromy, tak som si ich chcel pozrieť zblízka. Zrazu ma za predlaktie chytil chlap a ťahal ma ďalej od chodníka a hlbšie do parku, kde stála skupinka ďalších podozrivých mladých mužov. Nedržal ma pevne, asi si myslel, že radšej nebudem klásť odpor, ako napokon odporúčajú turistom, ktorých prepadnú zlodeji, ale podarilo sa mi vytrhnúť a rýchlo som utekal na viditeľnejšie miesto medzi ľudí.
Do parlamentu som videl vchádzať pestrofarebne vyobliekané príslušníčky bugandskej aristokracie. Zastavil som taxík, ktorý ma odviezol do hotela. Povedal som si, že prehliadka Kampaly mi nestála za viaceré stretnutia s nepríjemnými ľuďmi. Asi som sa jej mal vyhnúť podobne ako obávanému Nairobi. Ale chcel som si pozrieť africké veľkomesto…. Po zážitkoch s nepríjemnými ľuďmi v Kampale som sa snažil pripomenúť si skvelých Uganďanov, ktorých som stretal ešte pred cestou do Kene.
Keňa mi zostane v pamäti ako nekonečná savana s tisíckami voľných zvierat a s elegantnými, pohostinnými a srdečnými Masajmi. A keď sa pozriem na amulet od Samovej mamy a na fotku starej Masajky, ktorá ešte nikdy v živote nevidela skutočného muzungu, až do môjho príchodu do ich odľahlej manyatty, poviem si, že som mal šťastie stretnúť Afričanov, ktorí sa usmievajú. A znovu si spomeniem na budhistu v thajskom vlaku, ktorý mi hovoril ako bezpečne rozoznám dobrých ľudí.
