Masai Mara – ostrov pôvodného sveta

Na cestách veľmi oceňujem pôvodnú prírodu, v ktorej je minimálne cítiť zásah človeka. Preto som sa v rezervácii Masai Mara, ktorá patrí medzi miesta s najvyššou koncentráciou divej zveri na Zemi, cítil ako na veľkom ostrove pôvodného sveta, ktorý tu bol dávno predtým, ako si ľudia začali pretvárať svet na svoj obraz.

Autobus z Kampaly do Nairobi mal vyraziť o 6:00 ráno. Ešte o desiatej sme sa krokom posúvali v Kampale. Šoféri vedia, že každé ráno a večer je v Kampale dopravná zápcha, ale náš šofér si úplne bezdôvodne na ňu počkal. Všetci pasažieri už pred šiestou čakali v autobuse alebo postávali okolo neho. Stačilo vyraziť na čas…

Už ráno som vedel, že do obávaného Nairobi dorazím prinajlepšom neskoro večer. Keď sme sa konečne po desiatej vymotali z Kampaly, šofér úplne bezhlavo a na hranici rizika predbiehal a absolútne neprispôsoboval jazdu stavu na ceste… To je môj pohľad. Africký pohľad je iný a nemožno v ňom hľadať logiku. Kým som si to uvedomil a spracoval, chvíľu mi to trvalo. A keď sa mi to podarilo, bol som šťastný a usmiaty. Spomenul som si na sympatického budhistu v thajskom vlaku, ktorý sa so mnou pustil do reči. Povedal mi: „Ak si šťastný, si dobrý, ak si nešťastný, si zlý.“ Po chvíli s úsmevom dodal: „Vidím, že si šťastný, usmievaš sa.“ Ak aj na chvíľku pozabudnem na to, že by som mal preradiť na mimoeurópsky čas, spomeniem si na pána z thajského vlaku a hneď mi je do smiechu.

      Na ugandsko-keňskej hranici  sme všetci museli prejsť kontrolou na ebolu. Doktor v čistulinkom bielom plášti každému priložil k spánku teplomer. Keď sme po dlhom kontrolovaní na hraniciach znovu konečne nasadli do autobusu, šialená jazda pokračovala aj v Keni. Ešte veľmi ďaleko od Nairobi sme zastavili na odpočívadle, a keď chcel šofér autobus naštartovať, nepodarilo sa mu to ani po niekoľkých pokusoch. Začala sa živá diskusia, čo bude ďalej. Jeden dobre oblečený pasažier pohotovo začal stopovať a rýchlo mu zastavilo auto. Šofér dlho telefonoval a nakoniec vyhlásil, že autobus je nepojazdný, ale že po nás príde ďalší autobus. Nepovedal však kedy. Pomaly sa začínalo stmievať a ja som si spomenul na rady pre cestovateľov v Keni… ak sa aj vyberú verejnou dopravou, rozhodne nech necestujú v noci. A hlavne nech sa vo večerných a nočných hodinách nepohybujú v uliciach Nairobi. Vyše dvoch hodín sme čakali na náhradný autobus, ktorý nás predsa len doviezol do Nairobi. Ale až o jednej v noci. Rýchlo sa mi podarilo zohnať taxík, ktorý ma doviezol do hotela, kde bola taká diskotéka, že hoci som mal izbu na deviatom poschodí a diskotéka bola na prízemí, steny mojej izby sa chveli od vibrácií basových reproduktorov do štvrtej. Viem to presne, lebo som bol hore. Spať sa tu naozaj nedalo. Znovu som si so smiechom spomenul na pána v thajskom vlaku, ktorý mi tu, vo vzdialenej Afrike, často pomáha.

     Výhodou hotela bolo, že som sa z neho za desať minút pešo dostal do odporúčanej agentúry, v ktorej som si dohodol trojdňový výlet do Masai Mara. Mladý Holanďan Josef, s ktorým som bol neskôr ubytovaný, mi hovoril, že keď pri hoteli čakal na naše auto, videl bankový prepad zločineckého gangu, pri ktorom zastrelili strážcu banky. V  Nairobi som sa okrem návštevy múzea nikde nechystal…

     Už pred vstupom do národného parku Masai Mara, sme videli v savane gazely Thomsonove a žirafy masajské. Keď sme prešli cez Oloolaimutia Gate, ako prvé sa objavili antilopy losie, najväčšie africké antilopy. Vzápätí sa nám ukázali pakone pásavé, zebry stepné, byvolce modré, impaly, byvoly kaferské a slony africké. Neskôr aj iné druhy živočíchov.

     Keď človek navštívi Masai Mara, tak asi chce vidieť čo najviac druhov zvierat. Aj ja som tu prvé hodiny sústredene sledoval rozľahlú savanu, aby som zbadal, nafotil a nahral na video čo najviac zvierat z čo najlepších pozícií. Naše auto malo otvorenú strechu, čiže som mal výborný výhľad a naozaj zblízka a dlho som pozoroval kľudné zvieratá. Ale neskôr, najmä v druhý deň výletu, ktorý som od úsvitu až do tmy celý strávil na pláňach Masai Mara, som mal priestor na kľudné rozjímanie.

     Pohľad na tisíce zvierat rôznych druhov, ktoré sa okolo mňa voľne pohybovali v mierne zvlnenej savane, patrí medzi moje najsilnejšie cestovateľské zážitky. Na cestách veľmi oceňujem pôvodnú prírodu, v ktorej je minimálne cítiť zásah človeka. Preto som sa v rezervácii Masai Mara, ktorá patrí medzi miesta s najvyššou koncentráciou divej zveri na Zemi, cítil ako na veľkom ostrove pôvodného sveta, ktorý tu bol dávno predtým, ako si ľudia začali pretvárať svet na svoj obraz. Mne sa zdal síce veľký, ohromili ma obrovské plochy africkej savany, ale tiež som si uvedomil, že je to len ostrov na planéte človeka, ktorý síce svojimi stupajami prikryje len malý kúsok zeme, ale svojím konaním ju pretvoril na nepoznanie. Tu, a práve vďaka veľkému množstvu divých a slobodných zvierat, som si uvedomil, že ešte je čo zachraňovať. Masai Mara síce vyzerá majestátne a neohrozene a je na súčasné pomery zemegule slušne chránená, ale je aj krehká a zraniteľná. Našťastie je jej ochrana aj v záujme turistického biznisu, takže pre zodpovedných je aj „skutočný“ dôvod ju chrániť. Dúfajme, že práve turizmus nepochová Masai Mara.

     Pakôň vedľa pakoňa a zrazu je ich milión. Alebo dva? Neviem, nepočítal som ich. Pokojne sa pasú, času a priestoru majú dosť. Aj trávy je tu teraz veľa. Lenže dokedy? Je november, obdobie krátkych dažďov, aj keď za necelé tri dni, ktoré som tu strávil, nespadla ani kvapka. Krajina je žltozelená. Občas sa pakone dajú do šantentia, veselo a smiešne poskakujú. Alebo začnú bezdôvodne šprintovať od stáda, a potom sa zase vrátia… Asi pre radosť. Žiadny lev, hyeny ani leopard alebo gepard nie sú nablízku. Zatiaľ. Ak sa zjaví svorka levíc, ulovia jedného pakoňa a ostatné v stáde majú zas na čas pokoj. Môže z takýchto obrovských stád ubúdať? Vyzerajú nevyčerpateľne. Pakone, ktoré teraz vidím, deň po dni, všetky, jeden po druhom pohynú. Ale nahradia ich nové, postupne deň po dni, jeden po druhom… Stáda vyzerajú v ustavičnej zmene  rovnako.

     Až do každoročnej veľkej migrácie. Státisíce pakoňov, ale aj množstvo zebier a antilop sa sťahujú za zelenou trávou a vodou zo Serengeti v Tanzánii do Masai Mara v Keni a naspäť. Prekonávajú stovky kilometrov a rieku Mara, kde množstvo zvierat uviazne v bahne, utopí sa vo vode zranené kopytami a rohmi iných zvierat alebo uvoľnenými balvanmi v rozvodnenej rieke. Pakone skáču na niektorých miestach do rieky z výšky viac ako päť metrov. Aj pri skokoch z vysokých brehov sa mnohé vážne zrania. Brehy rieky lemujú veľké krokodíly a na plávajúce nafúknuté mŕtvoly čakajú kŕdle supov a marabu, prežratých na prasknutie. Práve tieto najdramatickejšie časti presunu najväčšieho množstva veľkých suchozemských zvierat na Zemi môžu vytvárať dojem, že migrácia je pohyb, ktorý je časovo ohraničený, a potom sa končí. Ale obrovské stáda sú v pohybe neustále. Aj keď väčšinu času vyzerajú pokojne nemenné a ich pohyb skôr pripomína pohyb v kruhu, ako pohyb odniekiaľ niekam, a potom naspäť.

Stanislav Kalavsky - pakone pásavé
Stanislav Kaľavský – pakone pásavé

     V Masai Mara žije množstvo levov. Najprv sme videli samca. Samého. Ležal na chrbte skoro bez pohnutia a zadné nohy mal doširoka roztiahnuté, iba občas na nás žmurkol. Pozorovali sme ho dosť dlho. Ešte nikdy som nevidel v takejto polohe, a nehybne, ležať žiadnu mačku. Neskôr sme našli skupinku šiestich levíc a niekoľkokrát sme zbadali osamelých driemajúcich samcov. Podarilo sa nám natrafiť aj na levicu s odrasteným mláďaťom, ktoré bolo skoro rovnako veľké ako ona, ale ešte malo na srsti škvrny. Levica pravidelne intenzívne dychčala a strážila zabitého pakoňa, ktorý bol už sčasti zožratý. Mala ešte stopy krvi na tvári.

Stanislav Kalavsky - levica stráži korisť
Stanislav Kaľavský – levica stráži korisť

Objavili sme aj nádherného levieho samca a náš šofér Richard k nemu zaparkoval tak blízko, že ja som ho z otvoreného auta pozoroval zo vzdialenosti 2,5 metra. Dôstojne sedel a z tieňa zeleného kríka mi pokojne hľadel priamo do očí. Mal som dojem, že som na audiencii u kráľa.

Stanislav Kalavsky - na audiencii u kráľa levov
Stanislav Kaľavský – na audiencii u kráľa

     Ubytovanie sme mali v stanovom tábore kúsok od brány Oloolaimutia gate. Obrovský stan, v ktorom sme spali mal dve časti: väčšiu spálňu a menšiu kúpeľňu. V kúpeľni bola dlažba, obklad z keramických obkladačiek, splachovací záchod a horúca sprcha. Netušil som, že existuje stan s kúpeľňou s keramickým obkladom…

     Na druhý deň ráno sme pred šiestou potme vyrazili na dlhú cestu pláňami Masai Mara a videli sme aj ďalšie druhy zvierat. Šakala, hyeny škvrnité, množstvo rôznych druhov vtákov, veľký kŕdeľ supov a zaujímavého dravca na dlhých nohách, hadožrúta nohatého, ktorý má výšku skoro 1,5 metra. Kúsok okolo nás preletel veľký čiernobiely bocianovec sedlatý s červenočiernym zobákom, na ktorom má nápadný žltý sedlovitý výrastok. Tento vták dorastá až do výšky vyše 1,5 metra a hmotnosti vyše 6 kg. Podarilo sa nám nájsť aj vyslovene nočné zviera, leoparda škvrnitého, ktorý sa skrýval v rokline pri jazierku.

Stanislav Kaľavský - skrývajúci sa leopard v malom potoku
Stanislav Kaľavský – skrývajúci sa leopard

A videli sme aj dvoch gepardov. Jeden z nich mal poranené oko, pokryté bielym povlakom.

Stanislav Kaľavský - gepard štíhly ležiaci v tráve
Stanislav Kaľavský – gepard štíhly

Po dlhej jazde sme sa dostali až ku rieke Mara, kde sme videli miesta, kadiaľ cez rieku prechádzajú pakone pri veľkej migrácii. Brehy boli narušené kopytami tisícov zvierat. V rieke boli skupinky hrochov obojživelných a dva veľké krokodíly nílske. Hrochy a krokodíly patria k najnebezpečnejším zvieratám v Afrike. Ľudia potrebujú vodu, chodia k riekam a stávajú sa obeťami týchto zvierat. Hrochy sú síce bylinožravce, ale boli prípady, keď zaútočili na dobytok pri napájadlách a zabité kravy požierali. Dokonca niektoré samce bezdôvodne útočia na mláďatá a na slabšie samce svojho druhu a tiež ich niekedy požierajú. Hroch sa pasie na najhoršej tráve, dokonca horšej ako slon, ktorý niekedy žerie aj konáre stromov. Hrochovi umožňuje nekvalitnú potravu stráviť až štrnásťdielny žalúdok. Má pritom veľmi chutné a kvalitné mäso, ktoré má vysoký obsah proteínov a nízky obsah tuku.

Stanislav Kaľavský - hrochy v rieke Mara
Stanislav Kaľavský – hrochy v rieke Mara

     Keď sme sa vracali od rieky Mara naspäť, videli sme skupiny slonov s mláďatami. Pustili nás k sebe na veľmi malú vzdialenosť, asi na 4 metre. Zvyčajná váha slona afrického je okolo  6 ton. Ale ulovili aj slona, ktorý vážil 11 ton. Najväčšie samce majú kly až 3 metre dlhé a vyše 100 kg ťažké. V múzeu v Nairobi som videl kostru slona s menom Ahmed of  Marsabit. Myslím, že tento slon mal kly ešte dlhšie. Dočítal som sa, že vedcami boli popísané slony, ktoré mali niekoľko radov klov. V 19. storočí vraj ulovili slona, ktorý mal 9 klov: 4 na ľavej a 5 na pravej strane. Spomenul som si na sochy slonov v Číne, ktoré mali šikmé oči a 6 klov: po tri na oboch stranách. Žasol som nad fantáziou čínskych sochárov. Ale možno sa inšpirovali skutočnými unikátnymi zvieratami a len tie šikmé oči si domysleli… Slonie kly môžu byť veľmi nebezpečné. Pre každého. Ale, žiaľ, tie najkrajšie kly boli často nebezpečné práve pre ich majiteľov…

Stanislav Kalavsky - slonica s mláďaťom v africkej stepi
Stanislav Kaľavský – slonica s mláďaťom

     V otvorenej savane bez jediného stromu, kde bolo vidno na vzdialenosť niekoľkých kilometrov, sme stretli dve žirafy. Ďalšie okolo nich neboli. Zaujalo ma, že sa zdalo akoby tvorili pár, pritom myslím, že to boli žirafy dvoch druhov: žirafa masajská a žirafa sieťovaná. Neskôr sme stretli aj niekoľko menších stád. Najväčšie z nich tvorilo osem žiráf. Stádo vedie skúsená samica a silný samec stádo iba sprevádza. Samce sa stretávajú v súbojoch, pri ktorých hlavami prudko narážajú do bokov, slabín a nôh súpera. Žirafy sú otužilé a odolné zvieratá. Na pohľad snáď najelegantnejšie zvieratá savany, vyzerajú ako manekýnky na móle, keď ladne kráčajú okolo, ale vedia sa ubrániť aj levom, ktoré občas zaútočia aj na žirafy.

Stanislav Kaľavský - žirafa sieťovaná a žirafa masajská v africkej stepi
Stanislav Kaľavský – žirafa sieťovaná a žirafa masajská

     Počas cesty sme videli krajinu s úplne sviežou zelenou trávou. Richard nám povedal, že manažment parku dal vypáliť časti savany, aby sa tráva rýchlejšie zregenerovala. Niektoré cesty boli z dôvodov ochrany parku uzavreté. V Masai Mara je nekonečná sieť ciest a cestičiek. Orientovať sa tu na požičanom aute určite nie je jednoduché. Ocenili sme, že šoféri viacerých áut spolupracovali, komunikovali cez vysielačky, a keď niekto našiel zvieratá, informoval aj ďalších. Som si istý, že človek bez skúseností a spolupráce s inými tu nemá šancu nájsť také množstvo zvierat, aké sme videli. Šofér Richard nám potvrdil, že môžeme byť spokojní aj s počasím aj s množstvom zvierat. Savana bola farebnejšia ako v období sucha, a keďže nepršalo, do mnohých miest sme sa dostali bez problémov.

     V Masai Mara som videl dva západy a dva východy slnka. Vždy na úsvite a pri súmraku sa pri nás objavili zebry, ktorých nádherná kresba v šikmom svetle vynikla ešte lepšie. Na druhý večer, keď sme sa už poberali spať do stanov, ma Richard pozdravil:“spakojnoj noči“ a široko sa na mňa usmial. Pri našom prvom stretnutí, ešte v Nairobi, som mu povedal, že som zo Slovenska. Opýtal som sa ho, či vie, kde to je. Vtedy sa len zasmial a prikývol. No a na druhý deň večer ma takto vtipne pozdravil. Vysvitlo, že rok študoval vo Voroneži. Predpokladal, že ako Slovák budem vedieť po rusky. Naozaj som sa potešil takému  pozdravu v nočnej savane.

Zebry v africkej stepi

     Josef a ja sme sa podvečer spolu s masajským sprievodcom vybrali na výlet do masajskej dediny, ktorá bola kúsok od stanového tábora. Cestou nám hovoril, že stráži náš tábor pred divými zvieratami. Hneď pri plote dediny, ktorý je spletený  z rastúcich stromov a krov s množstvom donesených pichľavých konárov, chrániacich dedinu pred divou zverou, nás privítali dvaja synovia náčelníka. Niekoľkí muži rozložili oheň pomocou trenia drievka o drevenú podložku. Pri tanci skákali do výšky s pastierskou paličkou v ruke a pozvali nás aj dnu do chatrče, ktorá má šesť rokov. Domy stavajú z hliny pomiešanej s kravským lajnom na niekoľko rokov, kým nevyčerpajú pastviny, kde sa na čas usadili. Potom sa sťahujú na nové miesta. Tráva v savane sa po domácom dobytku regeneruje oveľa pomalšie ako po divých zvieratách, ktoré majú rôzne veľkosti kopýt a nezničia trávu tak rýchlo ako kravy s rovnakými kopytami. Navyše divé zvieratá sa špecializujú na rôzne druhy tráv a žerú aj menej kvalitné druhy ako kravy Masajov. Divé zvieratá sú v savane životaschopnejšie. Sú odolnejšie voči chorobám, napríklad voči muche tse tse, ale sú zas náchylnejšie na dobytčí mor a iné importované choroby od zvierat, ktoré do savany priviedol človek.

Stanislav Kalavsky - syn náčelníka
Stanislav Kaľavský – syn náčelníka

     Náčelník má 120 kráv. Na to, aby sa mohol mladý muž oženiť, potrebuje desať kráv. Ak vyhrá súťaž v tanci a vyskočí zo všetkých mužov najvyššie, stačí mu otcovi nevesty dať päť kráv. Chlapci si doberali najlepšieho skokana spomedzi seba, keď mi to hovorili. Masajskí muži môžu mať viac žien, ak majú dosť kráv na ich získanie. Kravy sú stredobodom záujmu Masajov. Existujú desiatky názvov pre rôzne zafarbenie a vzory na kravských telách. Nadovšetko milujú svoje stáda. Aj spôsob ich obživy o tom svedčí. Málokedy zabijú kravu. Živia sa hlavne kukuričnou kašou ugali a mliekom kráv zmiešaným s ich krvou. Jemne nabodnú krčnú tepnu živého zvieraťa a do misky s mliekom napustia trochu krvi.

Stanislav Kaľavský - Masajovia a ich kravy
Stanislav Kaľavský – Masajovia a ich kravy

     Bojovníci morani sa tešia veľkej úcte. Sú to väčšinou vysokí, štíhli a množstvom šperkov ozdobení muži, oblečení v nápadne farebných látkach, ktorým dominuje červená. Niektorí nosia dlhé vlasy spletené v krásnych účesoch, zafarbené na červeno a okrovo. Skoro stále nosia so sebou palicu, za opaskom krátky meč a niekedy aj oštep. Na získanie statusu bojovníka morani by mali podľa tradície oštepom zabiť leva. Tento zvyk sa snažia v Keni vykoreniť, lebo levy sú tu prísne chránené. Bojovníkom, ktorí zabijú leva, hrozí väzenie. Keď som sa opýtal na túto tému masajského sprievodcu, hovoril mi, že v ich dedine nedávno kandidát na titul morani zabil leva. Nie v rezervácii, ale za jej hranicami. Bolo vidno, že o tom neradi rozprávajú a boja sa prezradenia a možných problémov. Ale ukázali mi aj obradnú čiapku ušitú z levej kože.

     Pýtal som sa, či majú problémy s divými zvieratami. Hovorili mi, že ich dobytok láka okrem levov aj leopardy a gepardy. Snažia sa preniknúť cez husté ploty okolo ich osady. Občas sa stane, že ich dedinu čiastočne zničí rozzúrený slon. Ale špeciálne nenávidia byvolov. Keď nám sprievodca hovoril o byvoloch, priam zmenil pokojný výraz tváre. Byvoly vraj zabijú najviac ľudí v tejto oblasti. Sú agresívne, rýchle a nevyspytateľné. Pred šiestimi mesiacmi tu byvol zabil Masaja, ktorý pásol kravy v okolí dediny.

     Masajovia si viac ako príslušníci iných kmeňov v Keni vážia svoje tradície. Ich kultúrna hrdosť niekedy vedie až k povýšenosti. Cítia sa nadradene nielen voči iným kmeňom, ale aj voči turistom. Na jednej strane nimi pohŕdajú, smejú sa z nich a nazývajú ich „tí, čo neprdia“, ale na druhej strane sa snažia predávať im suveníry a lákajú ich na návštevy dedín a radi za poplatok pózujú pred objektívmi turistov. Najpodnikavejší z nich zanechajú svoj tradičný život v savane pri pasení dobytka a prichádzajú do Nairobi alebo na pobrežie, kde sa stávajú turistickou atrakciou za poplatok.

     Na tretí deň ráno sme s Richardom opäť potme, ako aj včera, vyrazili do savany. Najprv sme zbadali zebry, ktorým v šere svietili biele pásy ako neóny. Ešte sa nám ukázali pakone, gazely a žirafy. Rozlúčil som sa s Masai Mara a vyrazili sme na dlhú a úmornú cestu do Nairobi. Tam sme v kolónach prechádzali krokom ešte skoro ďalšie dve hodiny. V aute sme sa cez tmavú fóliu a okná zatvorené kvôli zlodejom skoro uvarili.

Cestopis Stanislava Kaľavského z cesty po Keni v novembri 2018 v troch častiach. Druhá časť: Výhľad na Kilimanjaro z Mount Kenya

, , ,