LADA Svetom spovedá – Na šrote cez Pamír

Traja chalani, jeden Favorit a jedna veeľmi dlhá cesta do Ázie. Nebudeme sa zbytočne zdržiavať úvodmi, len je nutné povedať, že ich prezentáciu ste mohli vidieť v sobotu 7.11.2016 na Festivale Cestou Necestou v Bratislave. No a zvyšok už chalani povedia. Článok publikujeme s oneskorením, nakoľko Majo na to trochu pozabudol 😀

Tak začnime pomaly a zľahka, kto ste a prečo?  

Ondrejko: Som krasoň, študent (zatial), cestovateľ a hnilý debil a blb a kretén.
Martinko: Som študent, ktorý stále je iba kuracie mäso a nemá rád všetky ostatné ktoré počas cesty jedol. Samozrejme kuracie mäso tam skoro vôbec nebolo k dostaniu.
Samko: Po tomto výlete som: milovník dovarených (A CHUTNÝCH) jedál, zodpovednej jazdy, zásoby pitnej vody a tuhej stolice.

Kam viedla tvoja posledná cesta a prečo?

Ondrej: Posledná cesta síce bola stopom cez balkán, ale tá nebola až taká zaujímavá ako Šrotom cez Pamír. Pamír je také menšie pohorie v Tajikistane a Kirgistane, kam si zvyčajne majitelia offroadových áut chodia splniť svoj sen o dobytí strechy sveta. Proste ideálna miesto, kam sa vydať na 25 ročnej Škode Favorit. Hlavne keď nikto z nás nikdy žiadne auto neopravoval a po rusky nevieme.

Čo ten Favorit, ako to v ňom šlo?

Samuel: Naše telesné schránky boli pripútané a sem tam aj odpútane v tomto majestátnom a pri kúpe bezporuchovom (pri návrate ledva pojazdnom) povoze z roku pána 1989. Pôvodné koncepty zahrňovali skladací bicykel ESKA primontovaný na karosériu na návrat domov. Jeden pastier dokonca ponúkol četyre charošnoje kone, ako výmenu za náš šrotík, no po párminútovom uvažovaní nad dojazdom charošného koňa sme zdvorilo odmietli.

Priemerná rýchlosť?

Ondrej: Priemerka Favorita je astronomické číslo, ktoré by ťa položilo na zadok. Ale ináč to veľmi záležalo od kvality ciest. Chvíľkami sme šli 10km aj pár hodín a inokedy sme si fičali aj 130km/h (to si fakt nevymýšlam, rekord dole kopcom je dokonca 144km/h!!)

Akú má vaše osobné motorové vozidlo najväčšiu vychytávku, zlepšovák?

Samuel: Podľa mňa to bola náhrada urvatej kľučky od dverí, vyrobená z drôtu a zlomenej drevenej nohy z prvorepublikovej stoličky môjho otca, ktorá sa aj v prípade opustenia auta musela bezpodmienečne vrátiť domov.
Ondrej: Favorit má sám o sebe veľa vychytávok. Väčšinou sa ale jedná o nefungujúce prvky motora. Ako napríklad palivové čerpadlo, ktoré nefungovalo takmer nikdy. Ale z našich modifikácií sa mi najviac páčil šusplech ktorý po pár nárazoch dokonale kopíroval tvar olejovej vane a prevodovky. A fajné bolo aj to, že sme mali tri rezervné kolesá, z ktorých jedno malo o číslo vačšiu pneumatiku a druhé malo zase zimný dezén.

Koľko trvala takáto púť?
Ondrej: Okolo 7 týždňov. Pôvodný plán bol ešte o dva týždne dlhší, ale chvíľkami sme toho mali už fakt že dosť.

Takže mali ste toho dosť, alebo by to chceli viac?

Ondrej: Rozhodne by to chcelo viac času pre niektoré miesta. Napríklad v samotnom Pamíre by som kľudne ostal aj oveľa dlhšie, ale to bolo bohužial mimo naše možnosti kvôli povodniam. Celkovo sa mi ale na výlete už dlhšie ani ostať nechcelo.
Samuel: Rozhodne viac času by to chcelo okrem spomínaného Pamíru na kaukaze. Domov nás však ťahalo viacero vecí a kaukaz stojí za to pozrieť ešte niekoľko krát.

A čo z roboty, dovolenku si dostal? Ak chceš, môžeš aj napísať, čo takto bežne v živote robíš.

Ondrej: Naštastie sme všetci traja ešte študenti, takže takéto veci sú dost mimo nás. Ale Maťa tesne pred cestou vyhodili zo školy, vďaka čomu mohol s nami ísť.

Čo to stojí inak, takáto cesta?

Ondrej: Veľa. Alebo teda aj dosť málo. Záleží ako sa na to pozeráš. Na študentské pomery to bolo celkom dosť, zase na pomery cestovateľské to bolo veľmi málo za takýto výlet. Zhruba tých 1400 eur na osobu včetne víz, kúpy auta a benzínu.

Ako dlho trvalo plánovanie takej cesty a čo to obnášalo?

Ondrej: Plán ísť bol v hlave asi pol roka. Reálna práca na pláne začala deň pred žiadaním o prvé víza. Potom sa tá práca ale hneď zastavila a znova začala až dva týždne pred odchodom.
Samuel: Plánovanie bolo rozdelené medzi troch účastníkov expedície rovnomerne. Ondrej sa zaoberal trasou, vízami a informáciami. Ja som popri bakalárke trávil všetok voľný čas pri aute a Maťovou úlohou bolo zháňať spoznoring. Preto sme odišli nevedno kam, na ledva chodiacom aute, na takmer výhradne vlastné náklady.

Ako ste dokázali spolu na takejto ceste vydržať? Nemal niekedy niekto potrebu zoštíhliť posádku? Alebo aspoň dočasne umlčať spolucestovateľa izolačnou páskou?

Samuel: Keď sme sa zrovna nechceli zabiť, počúvali sme hudbu z nášho rádia. Problém nastal, keď sa každému sprotivila obľúbená muzika spolusediaceho čo viedlo k opätovnému chtíču zabiť daného DiscJokeja. Naštastie sme mali v aute slúchatká, ktoré však bohužiaľ cestu neprežili. (raz v nich dokonca skončilo čokoládové maslo)
Ondrej: Zo skúseností z tejto cesty neodporúčam mať v kabíne vozidla slzný sprej. Alebo teda ak tam aj bude, aspoň nech fungujú všetky klučky z vnútornej strany.

A vlastne, keď sme pri izolačnej páske. Koľko kilometrov takto približne vydrží ten Favorit bez poruchy?

Ondrej: Zhruba po prvú zápchu alebo menší kopec.
Samuel: Favorit vydrží aj s poruchami.
Martinko: Dlho ak nebudete agrumentovať, že nemôžete ísť menej ako 40km/h na totálne rozbitej ceste akú si ani neviete predstaviť.

Kto to opravuje potom? Hádam len nie sami, vlastnými rukami?

Ondrej: Primárne my. Ale keďže sme radi, že vieme rozoznať motor od prevodovky, často krát nám pomáhali okoloidúci. Ak tam teda boli.
Samuel: Ešte je dobré poznamenať, že sme mali cca 100 stranovú príručku užívateľa vozu a hrubú knihu opráv Felície, keďže kniha o Favorite dorazila do antikvariátu týždeň po odchode. Sem tam sme potom zisťovali, že práve súčasti rozdielne od Felície boli poruchové.

A keď ste boli takto spoločne len chalani, aj ste si našli nejakú frajcľu na jednu noc?

Ondrej: Maťo má frajerku, ja som si vtedy myslel že mám frajerku a Samo je pravoverný kresťan. Ale dostali sme niekoľko ponúk na ženbu.
Samuel: Jedna z tých ponúk bola asi 60 ročná manželka hostiteľa.
Martinko: Samo mohol mať frajerku, keď ho pobozkala na rameno jedna postaršia pani na trhu. No on hneď odskočil, oprášil sa a skričal: FUJ!

Ešte k tým nociam, spávali ste pod širákom, alebo ste sockovali u domácich, alebo ste si platili ubytko za nekresťanské prachy?

Samuel: Mali sme časom doničený stan, ktorý môj brat našiel na festivale v chorvátsku. V teplé noci bol mokrý od potu, v daždivé noci si našiel využitie nafukovací matrac (a.k.a. nafučka). Sem tam sme spali vonku a ráno sme oklepávali celtu od hovien a spacáky od škorpiónov.

Aby sme vedeli, v akom duchu bude pokračovať tento rozhovor, čo si myslíte o našej skupine LADA Svetom?

Ondrej: fasa projekt. Ale používate príliš luxusné auto.
Samuel: Mne sa fakt lúbilo to vaše riešenie pokazenej palivovej pumpy, ináč čo chcete, pohladiť sebavedomie? 😀 (pozn. spovedateľa: áno)

Zvracali ste niekedy z jedla? Ak áno, z akého a kde to bolo?

Ondrej: Veľa krát. Najviac ale asi v Indii. Z jedného jedla aj týždeň v kuse.
Martinko: Ako malý áno, ale keď som už podrástol a mal aj nejaké slovo tak moc nie. Dávam si pozor čo jem a skúmam to. Ale naposledy to bolo v Pamire po Ondrovej lahôdke.
Samuel: Ondrove neuvarené zemiaky. Ondrov neuvarený hrach. etc.
Naopak, ktoré jedlo bolo také, že zjesť a potom už kľudne aj umrieť od samej blaženosti?

Ondrej: Toho by teda bolo. V Kazachstane to bol Beşbarmaq. Také jedlo pripravené z konského mäsa. Úplná lahôdka.
Samuel: Jój, toho by bolo. Z posledných ciest okrem toho koňa: pseudoruský brizol, arménska shawarma, gruzínske lobio a chačapuri, kirgizský šašlik, srbská pleskavica, avšak najdôležitejšie bolo nájsť toho pravého kuchára!
Martinko: Keďže som dosť vyberavý tak mi najviac chutilo maslo, čo sme mali na jazere Son-kul vo výške 3 020 m.n.m.

Takto všeobecne popri cestovaní v zahraničí, užili ste nejaké zakázané látky, poprípade substancie?

Ondrej: Chlapík čo som ho stopol v Albánsku, mi ponúkal zdarma kokaín, LSD a podobné veci. Ale keďže som sa chcel zobudiť s obličkami na správnom mieste, radšej som to odmietol. Ináč jedine asi hašiš podarovaný od Kazachstanského tajného.
Martinko: Nie, dávam si na to pozor a keď už tak, radšej niekde kde viem že mám bezpečie a bude o mňa postarané.

Ktoré celosvetové cigarety sú podľa teba najlepšie a prečo?

Samuel: Tie, ktorých smrad nemusím dýchať. Alebo žeby tie marihuanové?
Martinko: Tie po ktorých sa sa smejeme.

Kedže my sme zaťažení na historky s policajtmi, platil si niekedy pokutku? Za čo?

Ondrej: Jedine za rýchlosť. Ale na tejto ceste aj to boli len úplatky.
Samuel: Ondrej sa určite neprizná, ale dostal pokutu za šírenie poplašných správ, keď s alobalovou čiapkou v medickej záhrade nahováral starým ľuďom, že sa musia chrániť pred čipizáciou mozgu od vesmírnych jašterov sídliacich na mesiaci.
Martinko: Ale nie vždy sme my platili. Raz nás zastavili na policajnej stanici, skontrolovali a odniesli sme si odtiaľ melón.

A ak si za niečo neplatil pokutu, asi ťa pri tom nechytili. Akú najhoršiu protizákonnosť si spáchal?

Samuel: Turecku dlžím 200 Eur za nezaplatené diaľničné mýto, keď sme až doma zistili, ako ich systém funguje.
Martinko: V Kazachstane bolo veľa prerábok a cesty neboli vždy najlepšie. Na výber bolo: prašivá cesta alebo cesta prvej triedy ktorú ešte dorábali a museli sme sa vyhýbať valcom asfaltu ktorý nás prívetivo vítali nadávkami.
Ondrej: Doteraz máme z tejto Maťovej spanilej jazdy kúsky asfaltu na aute.

Kde sú najkrajšie ženské a kde chlapi? Hodnotiť môžeš obe pohlavia, ak to dokážeš objektívne posúdiť

Ondrej: Asi v Čecensku. Aziatky nie sú zrovna môj typ.
Samuel: Najkrajšieho chlapca som stretol na Terchovskom Budzogáni. Mal také pekné modré oči (krajšie ako Jared Leto), že sme mu traja chalani povedali, že keby sme homosexuáli, tak po ňom letíme.
Martinko: Slovensko a Česko ma konkurenciu v Čečensku.

Mal si aj taký zážitok, že bolo treba potom hodiť trenýrky do koša? (teraz z kategórie strach, nie hnačka)

Martinko: Nebol príjemný pocit keď na nás mierili samopalom za Tureckými hranicami aj keď nás skontrolovali a videli kto a čo sme.

Čo komunikačná baríéra, bola krajina, kde sa nedalo ani rukami ani nohami?

Ondrej: Rukami, nohami a peniazmi sa dá dohovoriť asi kdekoľvek. Ale stretávali sme sa často s ľuďmi čo nevedeli žiaden jazyk okrem svojej hatlaniny.
Samuel: Pri odchode nikto nevedel po rusky. V Kazachstane sme už vedeli azbuku a teraz si už s tebou vieme aj vypiť! наздоровье брат! давай, давай, давай, давай, давай, давай, давай, давай, давай, давай!!

Čo hovoríš na súčasný humbuk okolo emigrantov?

Ondrej: Každý kto na nich nadáva zvyčajne v živote nevyšiel zo svojho okresu.
Samuel: Ja sa najviac teším, keď otvoria voľáke orientálne sýrske, alebo afgánske fástfúdy. Tie žranice sú oveľa zaujímavejšie než bravčový rezeň za tri pade.

Čo je na cestovaní ako takom podľa teba najhoršie?

Ondrej: Irituje ma negatívny postoj tejto otázky.
Martinko: Keď cestuješ málo.

A čo je najlepšie?

Ondrej: Jednoznačne ľudia. V každej krajine ma najviac baví spoznávať ľudí a ako žijú. A ich jedlo samozrejme.
Martinko: Nový spôsob rozmýšľania.
Samuel: Jedloooooooo

Si kvôli tvojmu cestovaniu / štýlu cestovania občas na posmech, alebo ťa ľudia považujú za čudáka?

Martinko: Skoro každý závidí kde som bol. Každý sa vyhovára, že aj on chce ísť ale nikdy si nenájde čas na to.
Ondrej: Väčšina ľudí nevie pochopiť, ako to že ešte žijem.
Samuel: čudák for life, nigga

Máš aj ty medzi cestovateľmi nejakého čudáka  “antivzor” , že si o jeho cestovaní myslíš, že by si do takého niečoho nikdy nešiel?

Ondrej: Ktokoľvek kto cestuje s cestovnými agentúrami a spáva v 5* hoteloch.

Čo na to doma, neskúsil ťa už niekedy niekto pripútať o radiátor?

Ondrej: Našťastie mám plnú podporu rodiny v týchto šialených nápadoch. Teda až na ten krát keď stávkovali či sa s favoritom dostaneme len do Košíc alebo až po Ukrajinu.

Samuel: Dedko Jajko v Alžíri menil spojku svojho Žiguliaku prevrátením na bok. Jeho brat Medák zasa s historickou Tatrou prešiel na spiatočke cez Alpy. Už ako deti sme mali autom pochodenú skoro celú Európu, čiže doma ma nikto nedrží.

Najväčší cestovateľský sen?

Ondrej: Cesta okolo sveta využitím čo najviac čo najrozdielnych dopravných prostriedkov.
Martinko: Vycestovať so Samom do Petržalky na skupinu Kabát.
Samuel: Čo najdaľej od týchto dvoch. Už s nimi nikam nejdem.

A kam by si fakt nechcel ísť, cestovateľský antisen?

Ondrej: Do Petržalky.
Samuel: Jednoznačne. Petržalka.
Martinko: Na koncert so SAMOM kde by hrala jeho najoblúbenejšia skupina KABÁT a bolo by to (u mňa doma) v Petržalke.

Na záver by sa patrilo dať nejakú hlbokú myšlienku, odkaz pre ďalšie generácie. Poď na to

Ondrej: Vždy sa treba ubezpečiť, či je záchodová doska zdvihnutá.
Samuel: Ja mám rád tento od Jana Wericha: “Kdo víno má a nepije, kdo hrozny má a nejí je, kdo ženu má a nelíbá, kdo zábavě se vyhýbá, na toho vemte bič a hůl, to není člověk, to je vůl.”
Martinko: Táto myšlienka ma napĺňa a je na tom niečo pravdy. No posúďte Vy samy. “Only those who will risk going too far can possibly find out how far one can go.” T.S. Eliot

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú e-mailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu