Galapágy

Počas viacerých plavieb po súostroví Galapágy som zažil niekoľko jedinečných stretnutí so vzácnymi živočíchmi, ktoré mi bez slov povedali niečo o sebe, niečo o mne, niečo o vývoji. Človek sa tu skoro proti svojej vôli stáva bádateľom, pretože zvláštnosti ostrovov ho inšpirujú k zvláštnym úvahám. Keď som si chcel jednu z nich zapísať do denníka, v zamyslení som si skoro sadol na uškatca, ktorý bol rozvalený na celú dĺžku lavičky a nenechal miesto pre prísediaceho. Chýbali mu už len noviny a cigareta.

Moja cesta do Ekvádoru sa takmer skončila skôr, ako sa začala. Lenin Moreno, ekvádorský prezident, dekrétom číslo 883, na základe ktorého sa od 1. októbra 2019  ceny nafty v Ekvádore zvýšili z 1,03 na 2,27 amerického dolára, vyvolal masové protesty v Quite, a aj v ďalších ekvádorských mestách. Situácia sa postupne zhoršila až natoľko, že v Ekvádore bol vyhlásený výnimočný stav. Mal som letenku do Quita s dátumom 5. november 2019 a ešte 23.októbra 2019 som si nebol istý, či poletím do banánovej republiky, ktorá sa zmieta v nepokojoch. Obával som sa hlavne blokácie ciest, na ktorú sme skoro doplatili s kamarátom Rasťom v neďalekej Bolívii v roku 2015, kde cesty blokovali rebeli.

Napísal som na Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Brazílii, ktoré má na starosti aj Ekvádor. Ochotná pani konzulka mi podala podrobné informácie o postupne sa zlepšujúcej situácii v Ekvádore, ale upozornila ma na prísne pravidlá pre vstup na Galapágy. Okrem iného sa vyžaduje mať zarezervované ubytovanie na všetky noci počas pobytu na súostroví. Pre mňa to bol ale problém, keďže som si z domu neobjednal plavbu po ostrovoch, lebo som chcel využiť ponuku priamo v Puerto Ayora,turistickom centre na ostrove Santa Cruz. Nevedel som, ktoré noci strávim na lodi, a preto som si nemohol rezervovať ubytovanie na súši.

Podvečer po prílete do Quita som si bol pozrieť skleník, kde vybavujú pasažierov, ktorí letia na Galapágy. Už bol zatvorený, nezistil som nič, čo by mi dodalo viac nádeje na nasledujúce ráno, keď som mal odletieť na Galapágy. Mal som rezervovanú iba prvú noc môjho pobytu, nespĺňal som jednu z podmienok vstupu na súostrovie a v napätí som sa postupne dostával na rad k okienku, kde sa o chvíľu rozhodne. Mladý muž však iba letmo pozrel do pasu, popýtal si ešte moju letenku a po pár sekundách mi za 20 dolárov vystavil vstupnú kartičku TCT a mohol som sa postaviť do ďalšieho radu, kde pasažierom kladú otázky hlavne na tému, čo všetko vezú na súostrovie. Mnohými opatreniami, ktoré súhrnne nazývajú Régimen Especial de Galápagos sa snažia ochrániť jedinečné miesto na Zemi, ktoré je rôznymi spôsobmi ohrozované. A jedno z ohrození je aj stúpajúci počet zvedavých turistov, ktorý už niekoľkokrát prekročil limity. V roku 1973 vedci vo Výskumnej stanici Charlesa Darwina určili limit na maximálne 12 000 turistov ročne. Podľa štatistík v roku 2014 navštívilo Galapágy okolo 150 000 osôb a sprievodca na ostrove Bartolomé mi povedal, že v roku 2018 navštívilo Galapágy až 180 000 ľudí.

Až keď psovod s nápisom na chrbte: POLICIA ANTINARCOTICOS previedol psa aj cez môj ruksak na letisku na ostrove Baltra, odvážil som sa tešiť, že som skutočne na Galapágoch. Ocitol som sa v nevľúdnej, čiernosivej, vyprahnutej a zamračenej krajine.

Baltra

Na prístavnom móle ma privítal šantiaci uškatec a apatický morský leguán, ktorý si ľahol tak, že nepozorní cestujúci ho mohli ľahko ušliapať, lebo dokonale splýval s betónom. Od prvého dňa po posledný som sa snažil sústrediť, aby som neohrozil nejakého vzácneho živočícha, pretože mnohé galapágske zvieratá  nie sú plaché. Sú veľmi zraniteľné a vyžadujú si pozornosť a ohľaduplnosť. Dlhú dobu ich neohrozovali predátori, a preto stratili prirodzenú plachosť. Stávali sa ľahkou korisťou ľudí a ľuďmi privezených zvierat, a ani po mnohých útokoch nezískali prirodzenú plachosť. Znovu získať inštinkt sa dá až po mnohých generáciách, ktoré by boli vystavené nebezpečenstvu predátorov. Aj na takomto jave som si uvedomil zdĺhavosť procesu evolúcie.

Z ostrova Baltra som sa autobusom a trajektom dostal na ostrov Santa Cruz, cez ktorý vedie dlhá rovná cesta spájajúca severné pobrežie ostrova s južným. Autobus ma viezol pustou vyprahnutou krajinou s holými vetvami stromov palo santo, ktorých slovenský názov je kopál voňavý, lebo jeho živica vonia. S postupne pribúdajúcou nadmorskou výškou začala pribúdať aj zeleň. Na vrchole ostrova bola hmla, pršalo a pod mohutnými stromami sa v sviežej zelenej krajine pásli kravy. Pripomenulo mi to Nový Zéland. V priebehu niekoľkých kilometrov sa výrazne zmenil ráz krajiny. A po pár ďalších kilometroch sa objavilo južné pobrežie ostrova, ktoré malo zas odlišný charakter.

Architektúra v Puerto Ayora

V Puerto Ayora ma čakala dôležitá úloha: zorientovať sa v množstve ponúk cestovných kancelárií. Ťažko si vybrať, pretože existujú tri základné trasy niekoľkodňových plavieb, ich rôzne varianty, jednodňové plavby, a aj možnosť dopraviť sa na obývané ostrovy verejnou lodnou dopravou. Mal som jedenásť dní aj s cestou a chcel som vidieť čo najviac z tohto unikátneho súostrovia. Individuálne cestovanie je tu obmedzené len na obývané časti ostrovov. Na ostatné povolené miesta pre turistov sa možno dostať iba v rámci organizovaných výletov so sprievodcami Parque Nacional Galápagos. Na vzdialenejšie a zaujímavé miesta, na ktorých je väčšia koncentrácia zvierat, často aj vyššia biodiverzita a nedotknuté ekosystémy, je možné dostať sa iba počas niekoľkodňovej plavby. Vybral som si päťdňovú plavbu do vulkanicky najaktívnejšej oblasti súostrovia. Keďže plavba začínala až o dva dni, zvolil som si pred ňou jednodňový výlet na ostrov Floreana.

Na ďalší deň ráno som prechádzal okolo trhu s rybami. Pri pulte sedel na zadných plutvách tuleň a trpezlivo, podobne ako u nás pes na zabíjačke, čakal na zvyšky rýb, ktoré pitvala a čistila predavačka.

Na trhu s rybami

V prístave v Puerto Ayora som sa stretol so sprievodcom Patriciom a dvomi Angličanmi a spolu s piatimi domácimi sme nasadli na verejný čln na linke Puerto Ayora – Puerto Velasco Ibarra na ostrove Floreana. Prvé momenty na menšej lodi pre asi dvadsať pasažierov boli pre mňa trochu šokujúce. Nikdy som ešte nezažil takúto plavbu. Čln s dvomi výkonnými motormi sa rozbehol poriadnou rýchlosťou na mierne rozbúrenom mori a prudko narážal na pomerne veľké vlny. Pri prvom prudkom údere na veľkú vlnu som sa zľakol, že sa čln rozpadne, pretože sa ozval silný dutý náraz. Pri ďalších nárazoch, keď som videl, že miestni pasažieri pokojne sedia, len si hľadajú stabilnú polohu pri sedení, aby nevyleteli z veľkých matracov, ktoré boli pripevnené na tvrdých lavičkách člna,som pochopil, že to patrí k normálnej prevádzke. Keď som si uvedomil, že sme prešli iba niekoľko sto metrov a plavba bude trvať skoro dve hodiny, oľutoval som raňajky zjedené asi pred pol hodinou. Určite by mi bolo lepšie nalačno. Pomyslel som si, že v ruksaku mám prichystané mikroténové vrecko na mokré veci, ale zatiaľ som ruksak pevne zvieral medzi nohami a rukami som sa snažil tlmiť prudké nárazy na kríže. Po pár minútach som si na časté nárazy zvykola ukázalo sa, že aj môj žalúdok privyká šialenému tempu a začal som vnímať krásy divokej plavby. Okolo člna lietali rôzne druhy vtákov, občas ma osviežila spŕška z roztrieštenej vlny o predok člna a niekoľko minút našu loď sprevádzali skákajúce delfíny, ale fotiť ich pri prudkých nárazoch člna nebolo možné.

 V malom prístave na Floreane ležali na chodníku veľké a nápadne sfarbené ružovo-tyrkysové morské leguány.

Morský leguán

Najväčší z nich mal okolo metra. Na Galapágoch žije viac rodov morských leguánov, ktoré sa na pohľad navzájom líšia najmä veľkosťou, od pol metra do 1,5 metra, a sfarbením. Väčšina leguánov morských je ladená do rôznych odtieňov sivej, ale napríklad na Floreane alebo na Españole sú pestrofarebné. Okrem tmavých častí tela majú najmä po bokoch a na chrbte ružové, tyrkysové, biele, žlté a červené sfarbenie. Podľa hypotéz vedcov sa na izolované súostrovie v Tichom oceáne, ktoré je vzdialené od západného pobrežia Južnej Ameriky okolo tisíc kilometrov, dostali z kontinentu na plávajúcich kusoch dreva. Juhoamerické leguány zelené sú suchozemské zvieratá.

Morský leguán je endemit, žije len na Galapágoch, a keďže tu nemal dostatok vegetácie v nižších polohách ostrovov, preorientoval sa na odlišný spôsob života. Naučil sa plávať a potápať, aby sa mohol pásť na morských rastlinách. Jeho telo sa prispôsobilo novému spôsobu života. Má dlhý, po bokoch stlačený chvost, plávacie blany, silné čeľuste na odtŕhanie rastlín z kameňov a ostré pazúre, ktorými sa prichytáva o klzké skaly pod morskou hladinou. Výborne pláva a potápa sa a vydrží pod vodou aj niekoľko minút. Je to jeden zo živočíchov, ktorý dokonale ukazuje, ako sa uplatnilo prispôsobovanie životnému prostrediu pri vzniku nových druhov.

V Puerto Velasco Ibarra sme nasadli na špeciálne upravený nákladiak, ktorý má na korbe dorobenú konštrukciu s drevenými lavičkami a slúži ako autobus. V Ekvádore takéto špeciálne vozidlá volajú chiva. Podobne ako na ostrove Santa Cruz aj na Floreane bola krajina okolo pobrežia vyprahnutá, ale ako sme postupovali do vysočiny v strede ostrova, postupne sa objavovalo čoraz viac zelene. Popri ceste nižšie pri pobreží boli okrem stromov palo santo aj  kríky endemitického galapágskeho bavlníka. Bavlník som spoznal na prvý pohľad podľa hustých bielych chumáčov v kríkoch, ale až na ostrove Isabela som sa od sprievodcu dozvedel, že táto rastlina tiež patrí k vzácnym galapágskym endemitom. Na ostrovoch ju volajú Darwinova bavlna. Latinský názov je Gossypium darwinii. Z bavlníkov sa najviac podobá na americký. Botanici predpokladajú, že z Južnej Ameriky sa sem dostali semená bavlny trusom vtákov alebo vetrom.

Vysočina na Floreane

V bujnej zeleni vysočiny na Floreane sme vystúpili z chivy a navštívili sme ohradenú korytnačiu farmu. Najstarší samci na farme majú vraj až okolo sto rokov. Na určenie veku korytnačiek sloních používajú vedci viaceré metódy. Pre turistov je najlepšie zrozumiteľná asi tá, pri ktorej sledujú povrch panciera. Ak má povrch výraznú kresbu s dobre viditeľnými obrazcami, vek korytnačky je spravidla nižší. Staršie jedince majú pancier obrúsený do hladka, keďže sa mnoho rokov predierajú cez vegetáciu. Niekde dokonca vytvárajú v hustom kroví tunely.

Korytnačka slonia je ďalší galapágsky endemit. Najväčšie exempláre majú okolo 300 kilogramov a sú dlhé približne 1,5 metra. Na jednotlivých ostrovoch žije niekoľko poddruhov korytnačky slonej. Líšia sa viacerými znakmi, ale pre bežného pozorovateľa je asi najjednoduchší rozlišovací znak tvar panciera a dĺžka krku korytnačiek. Korytnačky, ktoré žijú v suchých oblastiach majú prednú časť panciera pri hlave vyhnutú dohora, aby mohli z panciera vyššie vysunúť dlhý krk a ľahšie dosiahnuť vetvy kríkov a stromov. Korytnačky žijúce v bohatšej vegetácii s dostatkom potravy majú rovný pancier, kratší a mohutnejší krk a krátke a hrubé nohy, ktoré pripomínajú nohy slona. Podľa tvaru panciera sa dá rozoznať aj pohlavie korytnačiek. Samice majú spodnú časť panciera plochú a samce ju majú vyklenutú. Samce majú dlhší a tenší chvost a samice ho majú hrubší a kratší. Korytnačky slonie dokážu dlho vydržať bez potravy a vody. Námorníci ich preto využívali na lodiach ako zdroj chutného čerstvého mäsa, ktorým si mohli spestriť jednotvárnu stravu na otvorenom mori. Vraj existujú historické záznamy o tom, že našli na lodi „zablúdenú“ korytnačku, ktorá prežila bez vody a potravy niekoľko mesiacov. V prehistórii boli obrovské korytnačky rozšírené na viacerých kontinentoch Zeme a boli oveľa väčšie. Dnes sa korytnačky slonie nachádzajú len na Galapágoch a príbuzné korytnačky obrovské na súostroví Maskarény v Indickom oceáne.

Korytnačka slonia

Od korytnačej farmy sme prešli k miestu, kde vidno dávnejšie zásahy človeka. Podľa slov sprievodcu na Galapágoch neexistuje ďalšia „archeologická“ lokalita, keďže o dávnom osídlení asi ťažko hovoriť, lebo podstatná časť tohto izolovaného súostrovia nebola obývaná. Miesto niekoľkých menších skalných útvarov, v ktorých boli rôzne otvory vytvorené človekom,nazval galapágske Machu Picchu. Neďaleko nich je zaujímavá socha hlavy, ktorá mi pripomenula toltécke hlavy v Mexiku. Oblasť asi nie je prebádaná a miestni ľudia si myslia, že sochu hlavy vytvorili nemeckí prisťahovalci asi niekedy v tridsiatych alebo štyridsiatych rokoch 20. storočia. Je tu aj Pirátska jaskyňa, ktorú údajne obývali piráti od konca 19. storočia.

Socha hlavy

Chiva nás po prehliadke časti vysočiny Floreany previezla na pobrežie neďaleko Puerto Velasco Ibarra na krásnu pláž nazvanú podľa uškatcov – Lobería. K pláži vedie asi kilometrový chodník, lemovaný pomerne mladými lávovými prúdmi. Zo škár v stuhnutej láve vyrastajú stromy Palo Santo.

Strom rastúci v stuhnutej láve

K svojmu životu takmer nepotrebujú pôdu a stačí im málo vody. Preto môžu rásť priamo na láve. Ich korene sledujú pukliny, kde sa zráža ranná rosa. Kombinácia čiernej lávy, svetlého piesku, nízkej červenej rastliny Sesuvium edmonstonei, galapágskeho endemitu, ktorý tvorí súvislé kobercové porasty až žiariace purpurovou farbou na priamom slnku, svieža zelená panoráma vysočiny s kužeľom sopky v pozadí, modrobiele spenené more a jasná sýta modrá obloha posiata snehobielymi našľahanými hustými mrakmi vo mne zanechala nezabudnuteľný dojem.

Lobería

A nezabudnem ani na to, čo sa stalo potom. Patricio niečo vysvetľoval dvom Angličanom, ktorí sa naťahovali do neoprénov, kým ja som fotil svoje prvé uškatce v ich prirodzenom prostredí na pobreží a nie na betónových mólach alebo zámkovej dlažbe na chodníkoch Puerto Ayora, kde som ich stretával doteraz. Keď som dofotil,  obliekol som si neoprén. Aj napriek horúcemu vzduchu je tu voda chladná od studených morských prúdov. Založil som si plutvy, šnorchel a okuliare a prvýkrát som nahliadol do podmorského sveta Galapág. Nebol síce taký farebný ako v iných tropických moriach, kde som sa doteraz ponoril pod hladinu, ale hneď som videl farebné ryby a asi po minúte ma zozadu prepadla obrovská kareta obrovská. Až som sa preľakol, lebo sivozeleným pancierom mi šuchla o hlavu.

Po chvíli šnorchlovania som si povedal, že idem preskúmať aj pobrežie oproti mne, ktoré tvorí malý polostrov so žltým pieskom a stromovými opunciami. Na brehu sa tam vyvaľovali uškatce, tak som si povedal, že ich idem pozrieť. Keď som sa priblížil k pobrežiu, zbadal som asi 30 metrov odo mňa plávajúceho veľkého uškatca. Zamieril som ďalej od neho, na pobrežie. A to som nemal urobiť. Keď som chcel pristáť na pobreží, zrazu sa zjavil pri mne, začal silno ručať a jemne ma pohrýzol do ruky. Bolo to zjavne iba varovanie statného dominantného samca, ktorý strážil svoj hárem na brehu.

Dominantný samec

Zľakol som sa a začal som mu miernym hlasom dohovárať, že nech sa nebojí, že veď už idem… ale stál mi v ceste, takže som ho musel trochu obísť a za stáleho dohovárania a jeho hlasného ručania som sa bleskovo pobral ďalej od jeho pobrežia. Čo sa mne zdalo bleskovo, možno uškatec považoval za provokatívne pomalé tempo, lebo ma stále hnal preč. Zadýchaný a so zahmlenými okuliarmi, ktoré sa mi v tom zmätku posunuli na tvári tak, že som ich mal nakrivo spriečené so šnorchlom, som odplával od uškatca, ktorý ma už nechal na pokoji, keď som sa dostatočne vzdialil od jeho samíc. Lapajúcpo dychu som sa snažil lepšie si nasadiť šnorchel. A vtedy som zbadal Patricia, ktorý rýchlo vstal z tieňa na deke, rozhadzoval na pobreží rukami a ukazoval mi, nech plávam smerom k nemu. Keď som sa dostal na breh, povedal mi, že som „very lucky man“, a potom ešte dodal: „one-piece man“. Vtedy vysvitlo, čo vysvetľoval Angličanom, a čo nepovedal mne: aby neplávali smerom k polostrovu, ktorý si alfa samec žiarlivo stráži. Keď som si potom v bezpečí v hlave preberal, čo sa vlastne stalo, a že som dobre obišiel, aj ma trochu potešilo, že pre samca uškatca predstavujem konkurenciu. Len ma mrzelo, že som sa nedostal na pláž a nemohol som spoznať názor vyvaľujúcich sa krásavíc-uškatíc.

Viac od autora si môžete prečítať v publikácii: Čas na priestor

Text a fotografie: Stanislav Kaľavský

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.