Galapágy 2. časť

8. novembra 2019 ráno som z Puerta Ayora znovu prechádzal cez celý ostrov Santa Cruz na letisko na Baltre, kde sme sa mali stretnúť so sprievodcom na päťdňovú plavbu loďou Golondrina. Sprievodca Billy, rozšafný šesťdesiatnik s vysielačkou okolo hrude nás so smiechom privítal a popri vtipkovaní sme čakali na prílet časti našej skupiny, ktorú tvorili Kanaďan, Američanka, Holanďania, Belgičania, Íri, Bangladéžania a jeden Ekvádorčan. Mali sme spolu stráviť päť dní na lodi, tak sme sa hneď na letisku zoznámili, nalodili sa na Golondrinu a okolo jednej hodiny popoludní sa začala plavba. Našou prvou zastávkou bol miniatúrny a nízky ostrov Mosquera, ktorý nás privítal nádhernou belostnou plážou s uškatcami. Na pláži som si obliekol neoprén a ešte predtým na člne, ktorým sme sa z Golondriny dostali na pobrežie som si saponátom vydrhol okuliare, aby sa mi opäť nehmlili a išiel som sa ponoriť pod hladinu. Ale čo najďalej od uškatcov. Hneď na začiatku som videl veľkú skupinu nádherných sivých rýb so žltým chvostom. Plával som vo veľkom húfe okolo asi stovky polmetrových rýb. Ako som sa neskôr dočítal v materiáloch na palube Golondriny, boli to Razor surgeonfish. Tieto neškodne vyzerajúce ryby majú v chvoste výčnelok, ktorý je veľmi ostrý, vraj ako skalpel, preto majú v mene slová ako britva a chirurg. Tentokrát som sa zľakol až dodatočne, keď som si spomenul, ako som sa v húfe snažil holou rukou pohládzať tieto nádherné ryby. Našťastie boli rýchle. Videl som aj viaceré druhy papagájovcov, ktoré som poznal aj z iných tropických morí. Hrali pestrými farbami, najmä Blue – Chin Parrotfish a Bicolor Parrotfish. Papagájovce tvrdými čeľusťami, ktoré pripomínajú zobák papagája, pri získavaní potravy obhrýzajú koraly a potom ich vylučujú vo forme piesku. Vraj jeden asi polmetrový papagájovec ročne „vyrobí“ okolo 100 kg piesku.

Popri pobreží Mosquery, asi päť metrov od brehu hliadkoval ešte väčší samec uškatca ako ten môj na Floreane. Ručal a všetkým dával najavo, že ho treba rešpektovať. Zvedaví turisti s fotoaparátmi sa z brehu snažili k nemu pristúpiť čo najbližšie. Nechcel sa veľmi fotiť, vyšiel z vody a s ručaním sa rozbehol k skupinke ľudí. Na brehu sa im lepšie unikalo ako mne vo vode. Keď uškatec videl, ako zapôsobil, vrátil sa do vody a pokračoval v pravidelnom hliadkovaní v rovnakej vzdialenosti od brehu ako predtým.

Išiel som sa prejsť po pobreží do odľahlejších častí ostrova. Po tmavých lávových skalách na pomedzí mora a súše behalo množstvo krásnych oranžovo belasých krabov. Sú veľmi rýchle, takže fotiť ich zblízka si vyžaduje trpezlivosť a striedanie polôh. Myslím, že sa mi podarili zábery adekvátne vynaloženému úsiliu. Aj na videu vynikne ich zaujímavý pohyb do všetkých strán. Grapsus grapsus má poetické anglické meno Sally Lightfoot Crab. Nielen nohy má ľahké, ale celé telo má na svoj objem až prekvapivo nízku hmotnosť. Na lávových kameňoch vystavených morským vlnám sa prichytáva špeciálnymi hrotmi tak, že ich vkladá do otvorov na pórovitom povrchu kameňov. Tento druh má veľký význam pre celý ekosystém. Množstvo krabov čistí pobrežné skaly od exkrementov, odumretej kože a mŕtvol leguánov. S leguánmi žijú kraby v užitočnej symbióze, pri ktorej ich zbavujú parazitov, a tým získavajú potravu.

Sally Lightfoot Crab

Nad Mosquerou som po prvýkrát zbližšia videl fregaty nádherné, ktoré krúžili nízko nad ostrovom. Veľké čierne samce s rozpätím krídel okolo dvoch metrov mali červené vaky na hrdle pod zobákom spľasnuté. Nafukujú ich v období párenia. Fregaty niekedy útočia na iné druhy vtákov, prinútia ich vyvrhnúť potravu, ktorú potom zožerú. Sú výborní letci a svoju korisť chytajú v letku.

Uškatec z Mosquery nám zakýval

Podvečer sme sa vrátili na Golondrinu a pozorovali západ slnka nad morom, ktorý patrí k najotrepanejším motívom fotografií. Kedysi, keď bolo treba do fotoaparátu vložiť film a šetriť si ho na naozaj zaujímavé veci, by som sa fotenia západov slnka asi zriekol. Ale keďže je dnes možné na jednu kartu nafotiť niekoľko tisíc záberov vo vysokom rozlíšení a netreba nimi šetriť, tak aj ja som si trochu zaexperimentoval s protisvetlom a „vytvoril“ som niekoľko západov slnka. Večer ešte lepšie vidno ako sa mraky držia nad vyššie položenými časťami väčších ostrovov. Nad stredom ostrova Santa Cruz svietila v šere nad tmavým morom veľká biela čiapka z oblakov. Vždy, keď som prechádzal cez vysočinu na Santa Cruz, a bolo to päťkrát, tam hore pršalo a na severnom pobreží bolo vždy sucho a vyprahnutá krajina. Bohaté zrážky na vrcholoch ostrovov spôsobujú aj výraznú rastlinnú biodiverzitu. Ak sem človek príde zo severného pobrežia autobusom, má pocit, že za pár minút sa ocitol v celkom inej krajine: jedna zo zvláštností Galapág. Príjemne bolo na palube po zotmení. Pravidelný chod motorov, prova rozráža vlny, člny vlečené za loďou pravidelne prechádzajú do strán za kormou, špliechanie mora, čas posedieť si v kľude, nič nerobiť, meditovať…

Moja prvá noc na Golondrine bola fajn, a aj napriek hluku motorov som sa dobre vyspal. Kajutu som zdieľal s Ekvádorčanom Kristianom. Je to tichý chlapík, s ktorým som sa vždy na všetkom dohodol. Naša kajuta bola v podpalubí, motory sme počuli dobre, ani rádio s ekvádorským popom by nám lepšie neposlúžilo. A cez deň som mal toľko aktivít, že večer som zaľahol unavený a ráno som sa po celonočnej plavbe zobudil vždy na inom mieste súostrovia.

Nasledujúce ráno si Miguel, jeden z členov posádky Golondriny, na palube pospevoval Yo no soy marinero, soy capitan, soy capitan, soy capitan. Za noc sme sa preplavili hodný kus: od Mosquery až po severozápadnú časť najväčšieho galapágskeho ostrova Isabela. Keď som vyšiel z kajuty na palubu, ukázala sa mi Isabela svojou mladou tmavou sopečnou krajinou pri Punta Vicente Roca. Po raňajkách sme nasadli do člna, aby sme sa mohli celkom priblížiť k pobrežným bralám Isabely. Na kolmých alebo dokonca previsnutých skalách boli prilepené nenápadné, ale elegantné morské vtáky nody hnedé, suly galapágske a prvýkrát som na útesoch videl aj párik súl modronohých pri milostnom tanci. Ale boli v tme a pomerne hlboko v skalách útesu, takže som nemal dobrý výhľad. Jedného z najvzácnejších vtákov na Zemi, kormorána nelietavého, som však videl veľmi zblízka. Stál na brehu v rovnakej póze v akej stoja iné druhy kormoránov, ktoré si tak sušia krídla potom, ako sa vynoria z vody, aby mohli lietať. Zostal mu zvyk pôvodného druhu, z ktorého sa vyvinul.

Nelietavý kormorán

Nelietavý kormorán je galapágsky endemit, ktorý ukazuje na zaujímavé hry evolúcie. Keď sa jeho pradávni príbuzní dostali na Galapágy, boli to výborní letci. Vplyvom prostredia, kde neboli predátory, ktorí by ho ohrozovali, stratil schopnosť lietať a jeho telo sa prispôsobilo na potápanie, pri ktorom získaval dostatok potravy. Zmena prostredia niekedy núti živočíchy naučiť sa robiť pre ne dovtedy novú činnosť, ako sa napríklad morské leguány naučili plávať, ale niekedy ich určitú činnosť odučí. Napríklad kormorány zmena prostredia odučila lietať. A z jedného pôvodného druhu vznikol ďalší. Nový.

Charles Darwin sa v roku 1835 na lodi Beagle, ktorá bola na prieskumnej ceste do odľahlých kútov Zeme, doplavil na tridsaťpäť dní aj na Galapágy. Zvláštne živočíchy, ktoré tu pozoroval, ho inšpirovali k úvahám, ktoré neskôr celý svet spoznal ako evolučnú teóriu. Videl čiastočnú podobnosť galapágskych zvierat s druhmi žijúcimi na juhoamerickom kontinente, ale aj mnohé odlišnosti, ktoré boli také výrazné, že na základe nich by mali patriť k inému druhu alebo poddruhu. Nielenže sú na Galapágoch odlišnosti živočíchov v porovnaní s príbuznými živočíchmi na juhoamerickom kontinente, ale líšia sa aj príbuzné živočíchy na jednotlivých ostrovoch, dokonca živočíchy izolovaných častí ostrovov. Napríklad na ostrove Isabela žije niekoľko poddruhov korytnačky slonej pod rôznymi sopkami. Poddruh korytnačiek Alcedo žije pod sopkou Alcedo, ale pod inými vulkánmi Isabely žijú iné poddruhy. Zovšeobecnením svojich úvah Darwin pokračoval tým, že sa na mnohých príkladoch snažil vysvetliť, že vznik jednotlivých druhov na Zemi bol postupný proces, pri ktorom sa za istých podmienok z jedného druhu vyvinulo niekoľko nových druhov. Jeden z najlepších príkladov sú „Darwinove pinky“. Z jedného druhu sa vyvinulo trinásť nových druhov, ktoré sa odlišujú najmä tvarmi zobákov, pretože sa počas evolučného vývoja špecializovali na iný druh potravy. Napríklad pinka bledá dokonca používa nástroje a pinka upíria saje krv iných vtákov. Tak Galapágy inšpirovali Darwina k zovšeobecneniam, ktoré dodnes vyvolávajú diskusie nielen medzi prírodovedcami, ale aj v iných odboroch siahajúcich až po filozofiu.

Prečo sa živočíchy na jednotlivých ostrovoch Galapág odlišujú? Veď ostrovy sú od seba vzdialené len niekoľko desiatok kilometrov a z geologického hľadiska sú veľmi podobné. Podobné sú aj klímou. Vraj už Darwin pochopil túto zdanlivo nerozriešiteľnú otázku a dal na ňu aj odpoveď. Oceán je medzi ostrovmi, ktoré nikdy neboli spojené, veľmi hlboký a silné morské prúdy medzi nimi zabránili, aby more prenieslo živočíchy zo severných ostrovov na južné. Vyvíjali sa oddelene.

Po krátkej prehliadke pobrežia Isabely z člna sme šnorchlovali. Opäť som videl karety obrovské a viac druhov farebných rýb. Z nich mi najviac utkveli: King Angelfish, Rainbow Wrasse a Sunset Wrasse, ktoré som mohol identifikovať v obrázkových materiáloch o podmorskom svete Galapág na palube Golondriny. Neviem, aké sú slovenské názvy týchto rýb, ale samotné slová ako anjel, dúha a západ slnka, ktoré majú v anglických menách, napovedajú, aké sú farebné a krásne. Šnorchlovanie sa stalo mojou vášňou. Aj napriek studenej vode od chladného Humboldtovho prúdu, ktorý prechádza od Antarktídy až k rovníku, som využil možnosť na zhliadnutie sveta pod hladinou Galapág, pre potápačov na jednom z najzaujímavejších miest na Zemi.

Pri druhom ponore pri severozápadnom pobreží Isabely popri mne rýchlo preplával uškatec, podľa veľkosti to bolo asi odrastené mláďa. Na chvíľku som zahliadol nelietavého kormorána pri potápaní. Bol veľmi rýchly, takže pre mňa bol skoro ako lietavý. Preletel popri mne veslujúc veľkými nohami a kým som si vôbec uvedomil, že je to kormorán, už bol preč. Minimálne polmetrová zelenomodrá ryba s hrčou na hlave, Bumphead Parrotfish, jeden z viacerých druhov papagájovcov, sa mi ukázala na dlhšie a zblízka. Zahliadol som aj rybu, ktorú som poznal z obrázkov na konzerve. Asi tuniak. Tiež bol prirýchly na to, aby som si ho stihol lepšie obzrieť.

Pri pobreží Isabely sme videli aj vzácny druh Galapagos Fur Seal. Nepodarilo sa mi zistiť jeho slovenský názov. Pripomína uškatca, ale je menší a má väčšie oči. Preplavili sme sa k Fernandine, ktorá je najmladším galapágskym ostrovom. Spolu s Isabelou patrí medzi vulkanicky najaktívnejšie oblasti nielen na Galapágach, ale aj celkovo na Zemi. V júni 2018 znovu vybuchla sopka La Cumbre. Z mohutného kužeľa, ktorý vlastne tvorí celý ostrov, sa liala láva do mora.

Šnorchlovanie pri pobreží Fernandiny si budem dlho pamätať, pretože som tu zblízka a niekoľko minút mohol pozorovať leguány morské, ako sa pásli na morských rastlinách sotva meter od mojich očí. Sprievodca Billy nám hovoril, že vidieť pri šnorchlovaní pasúce sa leguány morské nie je jednoduché, lebo za potravou plávajú do hlbokej vody aj kilometer od pobrežia. Navštívili sme vraj unikátne miesto a mali sme šťastie, že tam práve boli a pásli sa. Pridala sa k nim aj kareta obrovská. Sledovať leguány morské pri plávaní je ďalší zaujímavý zážitok. Keď ich človek pozoruje z brehu, plávajú so zdvihnutou hlavou nad hladinu. Pri potápaní si predné a zadné končatiny pritlačia k trupu a pohybujú sa vlnivým pohybom tela. Keď sa idú nadýchnuť, plávajú kolmo hore a držaním tela pripomínajú vojakov v pozore.

Dostali sme sa aj na súš Fernandiny, na Punta Espinoza. Na pobreží na tmavých lávových kameňoch sa vyhrievala celá kolónia morských leguánov. Tak zaujímavo vystupovali z pozadia, akoby ho nechceli pokaziť farebnosťou, pretože všetko bolo ladené do množstva odtieňov sivej. Prepletené hlavy, údy, chvosty… Akoby ožili skaly zvláštnym prehistorickým spôsobom.

Kolónia morských leguánov na Fernandine

A keď som pristúpil bližšie, začul som ako leguány prskajú, z nosa vystrekujú rozprášený koncentrovaný soľný roztok, aby sa zbavili prebytočnej soli, ktorú prijímajú s morskými rastlinami. Dlho som sa snažil zachytiť okamih, kedy leguán rozprašuje soľný roztok, ale nikdy sa mi to nepodarilo, aj keď som pri kolónii strávil niekoľko minút. Z desiatok leguánov som sa vždy zameral práve na tie, ktoré neprskali. Dominantné samce zaháňali svojich sokov výstražným postojom s naježeným hrebeňom na chrbte a rýchlym trasením zdvihnutej hlavy, čo vyzeralo skôr komicky ako strašne. Ale v ľuďoch asi tieto neškodné zvieratá predsa len vyvolávali strach zmiešaný s odporom, keď dávni návštevníci Galapág hovorili, že tam žijú draky, chrliace paru.

Farebná fotka leguána z Fernandiny

Na tretí deň plavby sme sa ráno dostali do Urbina Bay. Leží asi v strede západného pobrežia Isabely. Keď sme sa s člnom dostali na pobrežie, prvé, čo sme videli bola kostra, ktorú náš sprievodca nevedel s istotou identifikovať, ale zdalo sa nám, že vyzerá ako kostra veľkého uškatca. Bolo zamračené, takže sme síce boli pod sopkou Alcedo, ale nevideli sme ju. Billy nám ukázal strom manchineel (Hippomane mancinella), „jabĺčko smrti“, ktoré má listy skoro ako hruška. Patrí k najtoxickejším stromom. Je zaujímavé, že pre človeka sú tieto plody, listy a mliečna tekutina z nich vytekajúca nebezpečné, už len dotyk môže spôsobiť vážny zápal kože, ale korytnačky slonie a suchozemské leguány plody konzumujú. Boli popísané prípady, keď sa ľudia skryli pod manchineel v daždi, a potom mali kožné problémy.

Leguán galapágsky alebo drsnohlavý je endemit žijúci len na Galapágoch. Je to suchozemské zviera a žerie hlavne plody, kvety a listy opuncií. Snaží sa odstraňovať pichliače z kaktusov, ale nie vždy sa mu to podarí, a tak sa mu niekedy zapichnú do jazyka.

Už po chvíľke chôdze po chodníku smerom do vnútrozemia Isabely sme natrafili na veľkého leguána galapágskeho. Mal žltohnedé sfarbenie a dĺžku vyše metra. Vôbec nebol plachý. Takmer na nás nereagoval. Samce bojujú o svoje teritóriá. Vztýčia sa na nohách a zdvihnú hrebeň za hlavou, aby vyzerali väčšie a nebezpečnejšie. Prudko kývajú hlavou a metajú chvostom na zastrašenie súpera. Hlavnou úlohou samice je nájsť dobré miesto na znášanie vajec. Hľadajú vhodnú pôdu a znášajú vajcia aj do sopečného popola. Samica si svoju znášku stráži, aby jej ju nezničila iná samica pri hľadaní vhodného miesta. Ideálnych miest na znášku v niektorých častiach ostrovov s minimom pôdy nie je veľa. Okolo chodníkov na Isabele, ale aj na ďalších ostrovoch, ktoré sú prístupné pre turistov sú čiernobiele drevené kolíky, ktoré vyznačujú miesta, kde ľudia nemajú prístup. Mohli by zničiť znášky vajec leguánov a korytnačiek. Billy mal oči všade, a keď niekto čo len trošku mieril k vyznačeným miestam alebo vykročil mimo chodníka, hneď ho upozornil.

Leguán drsnohlavý

V minulosti ničili hniezda s vajcami vzácnych živočíchov aj ľudia, ale hlavne ľuďmi privezené zvieratá: psy, mačky, potkany a myši. Pracovníci Výskumnej stanice Charlesa Darwina vynaložili veľa úsilia na obnovu prirodzeného prostredia niektorých častí obývaných ostrovov, kde sa premnožili importované zvieratá. Ich úsilie zrejme pokračuje aj v súčasnosti. Neskôr, pri jednom z individuálnych výletov na Isabele, som v odľahlejšej časti ostrova videl tabuľku s upozornením, aby tam ľudia nevstupovali kvôli odstrelu nežiadúcich zvierat.

Ako sme ďalej postupovali po chodníku, podarilo sa nám stretnúť aj poddruh korytnačky slonej Alcedo. V papuli mala žltý kvet.

Korytnačka slonia Alcedo

Vyzerala, ako by sa vybrala na oslavu. Tiež nebola plachá, ale keď sme sa k nej priblížili zhruba na dva metre, tak sa za sykotu, ktorý mi pripomínal zvuk zatvárania akordeónu bez stláčania kláves, pomaly vtiahla do panciera. Pri návšteve Výskumnej stanice Charlesa Darwina som videl fotografie, ako vedci umiestňujú prístroje navigácie GPS na panciere korytnačiek, aby sledovali migrácie poddruhu korytnačky Alcedo. Keďže len na Isabele žije šesť poddruhov korytnačky slonej, asi nie je jednoduché vedecky podložiť rozdiely, ktoré ich odlišujú natoľko, že ide o samostatný poddruh.

Pri plavbe na člne naspäť ku Golondrine sme videli raje s priemerom okolo jedného metra. V plytkej vode nádherne kontrastovali so svetlým pieskom. Z viacerých druhov rají, ktoré som videl, sa mi tento druh, v angličtine nazývaný spotted eagle ray, páčil najviac. Telo tejto raje tvoria dve zhora tmavé trojuholníkové „krídla“ posiate svetlými kruhovitými a elipsovitými útvarmi. Zdola je raja svetlá. Pri elegantnom plávaní, ktoré pripomína spomalený let, kontrast tmavej chrbtovej a svetlej brušnej časti tela raje vo mne vyvolal dojem, že ide o dva morské živočíchy, ktoré sa spojili.

Popoludní sme po plavbe na sever popri západnom pobreží Isabely zakotvili v Caleta Tagus, najužšej časti prielivu Bolívar, ktorý oddeľuje ostrovy Isabela a Fernandina. Záliv Tagus bol oddávna prirodzeným prístavom. Kotvila tu aj loď Beagle, na ktorej sa doplavil na Galapágy Charles Darwin. Znovu sme sa na člne dostali na pobrežie Isabely a vyšli sme si na krátky výlet z Caleta Tagus na vyhliadku nad jazero Darwin. Jazero vzniklo tak, že vlny tsunami vyplnili kráter blízko pri pobreží. Ešte aj dnes je hladina jazera Darwin okolo desať metrov nad hladinou oceánu, aj keď sa hladina jazera stále pomaly znižuje. Voda jazera je odparovaním slanšia a má zelenšiu farbu ako oceán. Svahy krátera a susediaceho zálivu sú pokryté súvislým porastom sivobielych stromov palo santo s pokrútenými konármi bez listov. Ďalšia zaujímavá kombinácia farieb a tvarov oceánu, krátera, jazera, oblohy a vyprahnutej vegetácie. Ďalšia osobitá panoráma Galapág.

Jazero Darwin

Po večeri sme sedeli v jedálenskej časti Golondriny a zrazu sa ozvala siréna. Billy nám povedal, že kapitán nám ňou oznamuje niečo zaujímavé v mori. Rýchlo sme vybehli na palubu. Okolo provy plávalo pred našou loďou päť menších veľrýb. Billy nám ich potom ukázal v materiáloch o oceáne. Ich anglický názov je: Short-Finned Pilot Whale. slovenský preklad znie: delfín krátkoplutvý. Patrí do rodiny delfínov, ale morskí biológovia jeho správanie skôr prirovnávajú k správaniu veľrýb. Možno aj preto by doslovný preklad z angličtiny znel asi „krátkoplutvá pilotná veľryba“. Aj Billy, ktorý má množstvo teoretický poznatkov a dlhoročných skúseností so sprievodcovskou činnosťou na Galapágoch a na uniforme má označenie „naturalist“ , čiže prírodovedec, nám o týchto tvoroch s dĺžkou okolo päť metrov a hnedou farbou, hovoril ako o veľrybách. S delfínmi majú spoločnú hravosť. Bolo vidno, že naschvál plávajú okolo lode a chvíľku nás sprevádzali, takže sme si ich mohli dobre pozrieť. Hlavne tvarom hlavy sa výrazne líšia od delfínov skákavých, akoby mali hrču na hlave so zvisle tvarovaným čelom.

Delfín krátkoplutvý

Cez noc sme sa presunuli k ostrovu Santiago. Pobrežie, tvorené sivým sopečným pieskom, lemovali tmavé zvetrané skaliská. Kúsok od brehu ležala samica uškatca, ktorá nedávno porodila mláďa. Ešte mala krv na srsti a neďaleko nej a mláďaťa ležala placenta. Jastrab galapágsky číhal na skale kúsok odtiaľ, ale zatiaľ si nedovolil zobrať ani placentu. Billy odhadoval, že mláďa môže mať dva dni. Obďaleč bolo väčšie mláďa, ktoré sa hralo s vodou vo vymletých kruhových otvoroch vodorovných pobrežných skál. Keď som k nemu pristúpil s fotoaparátom spozornel, zvihol sa vyššie na predných plutvách a pekne sa mi usmial do objektívu.

Na pomedzí mora a súše boli veľké lávové „hrnce“, do ktorých vlny prinášajú vodu, a tá z nich potom postupne vyteká. More tu vytvorilo niekoľko lávových tunelov. Nad tunelom stála na jednej nohe malá volavka s honosným anglickým menom: Yellow-crowned night heron a zaujímavým slovenským názvom: chavkoš žltočelý.

Chavkoš žltočelý

Pri juhovýchodnom pobreží ostrova Santiago je malý ostrov, tvarom pripomínajúci čínsky klobúk, Sombrero Chino. Na skalnatom pobreží som si urobil prvé fotky tučniaka galapágskeho, s ktorými som bol spokojný. Už som videl tučniaky pri Fernandine, ale boli pomerne ďaleko a jedného som zahliadol aj pri našom člne, ako sa na chvíľku vynoril z vody, ale dobre odfotiť som ho nestihol. Fotka nemala výraz. Preto ma veľmi potešili fotky tučniaka na ostrove Sombrero Chino. Stál na skale pri pobreží a Miguel, ktorý vedel perfektne manévrovať s člnom pomedzi skaly, sa k nemu priblížil na tri metre. Ani tučniak sa nás vôbec nebál. Pokojne stál a s profesionalitou dobre oblečenej celebrity zapózoval pred našimi objektívmi.

Tučniak Galapágsky

Tučniak galapágsky je ďalší vzácny endemit súostrovia. Je to jediný druh tučniaka žijúci na rovníku. Vďaka studeným morským prúdom, ktoré prinášajú chladné vody od Antarktídy až k rovníku, sa vytvorili na ostrovoch Isabela, Fernandina, Santiago, Bartolomé a v ich blízkom okolí vhodné životné podmienky aj pre typicky chladnomilné zviera, pre tučniaka. Tučniak galapágsky je najsevernejšie žijúci a najnižší z tučniakov. Menšie telo sa v tropickom prostredí rýchlejšie ochladí. Vyhľadáva tienisté skalné úkryty a lávové jaskyne, ktoré ho chránia pred prudkým rovníkovým slnkom. Najlepšie sa ochladí v studenej morskej vode.

Na ostrove Sombrero Chino nás privítali šantiace mláďatá uškatcov, pripomínajúce rozšalené malé deti. Sýtomodrá obloha bola bez mráčka a na šedivom pozadí lávy a vyprahnutej vegetácie žiarili sesúviá. Ale na rozdiel od purpurových sesúvií na Floreane boli tieto porasty farebnejšie a ich purpurové časti boli prerastené aj žltými a zelenými rastlinami. Na čiernych lávových kameňoch kráčali lastúrničiare strakaté, menšie čiernobiele vtáky s dlhým červenooranžovým zobákom a žltooranžovými očami.

Po prechádzke po ostrove Sombrero Chino sme si poslednýkrát na tejto plavbe zašnorchlovali. Bolo veľmi horúco, takže ochladenie v studenej vode v neoprénovom oblečení bolo príjemné. Hneď na začiatku ma ako strela oboplával veľký uškatec. Aj keď sa mi zdalo, že po toľkých stretnutiach s uškatcami ma už ničím nemôžu prekvapiť, stokilové teleso rútiace sa priamo na mňa ma znovu trochu vystrašilo. Dvakrát okolo mňa rýchlo preplával a zmizol z dohľadu.

Pod veľkou skalou som zahliadol žraloka. Bolo vidno len jeho širokú a ploskú hlavu spredu. O chvíľu som pri ňom zbadal dva ďalšie žraloky. Všetky tri mali okolo metra. Keď som sa k nim priblížil asi na meter, neodplávali odo mňa hlbšie pod kameň, ale ani celkom nevyplávali zo svojej skrýše. Síce som si uvedomoval, že sú to žraloky a vedel som si predstaviť ich výbavu v papuli, predsa nevzbudzovali vo mne strach. Pohybovali sa veľmi pomaly. Mal som dosť času si ich poriadne obzrieť a zapamätať. Zakončenie chrbtovej a chvostovej plutvy mali biele a v materiáloch na lodi som ich ľahko identifikoval ako druh Whitetip reef shark, po slovensky žralok bielohrotý. Pri návrate k člnu som zazrel asi na sekundu dvoch tučniakov, ktorí prefrčali blízko popri mne. Kým som si uvedomil, že sú to tučniaky, boli preč.

V noci sa Golondrina preplavila k ostrovu Santa Cruz. Ráno sme už o 6:30 museli opustiť loď, takže z päťdňovej plavby sme boli na lodi iba 3 a pol dňa. Billy sa nám však venoval ďalej. Mali sme pred sebou posledný bod programu: návštevu Výskumnej stanice Charlesa Darwina. Bola založená v roku 1964 a jej hlavnou úlohou je organizovať vedecký výskum súostrovia a na jeho základe chrániť prírodu Galapág. Vedci už v roku 1974 vyčlenili päť typov území na súostroví. Do niektorých môžu vstupovať iba vedci a ich spolupracovníci, do ďalších majú prístup aj turisti, ale iba so sprievodcom Parque Nacional Galápagos a v okolí obývaných častí ostrovov je možné pohybovať sa voľne.

Výskumná stanica Charlesa Darwina je tiež rozdelená na časť, kde môžu vstupovať aj turisti a ďalšie časti, ktoré sú prístupné iba pre pracovníkov stanice. Návštevníkov vítajú sochy galapágskych endemitov vytvorené z plastov. Sugestívne metafory vo mne práve na tomto mieste vyvolali citové pohnutie. Tu sa stretávajú vedci a ich pomocníci z celého sveta v snahe čo najdetailnejšie preskúmať Galapágy z rôznych hľadísk, aby ich ochrana bola čo najúčinnejšia. Na svojich cestách navštevujem zaujímavé miesta v prírode, práve na ne sa zameriavam, a vždy cítim nadšenie a šťastie, že ich môžem vidieť na vlastné oči. Zároveň cítim dojatie z toho, akodlhosa ešte bude dariť ľuďom so svedomím a citom chrániť rýchlo miznúce prírodné bohatstvo Zeme.

V exteriéroch stanice boli vzácne endemitické druhy rastlín aj s popiskami ich názvov a na paneloch boli informácie o živočíchoch. Detailne som si prezrel panel venovaný slávnym „Darwinovým pinkám“. Zaujali ma hlavne tvary zobákov piniek, ktoré geniálnemu Darwinovi stačili na to, aby z nich odpozoroval a pochopil veci, ktorých zovšeobecnením vznikla jedna z najtrvalejších významných vedeckých teórii.

Veľká časť stanice je venovaná korytnačkám sloním. Napokon oni dali meno celému súostroviu. V ohradách boli rôzne poddruhy korytnačiek sloních. Zvlášť tu oceňujú vyše storočného samca Diega, ktorý zachránil poddruh korytnačiek z Floreany pred vyhynutím. Stále je aktívny a rád ukazuje, aký má dlhý krk.

Vo výskumnej stanici majú dlhoročný umelý chov korytnačiek, ktoré sú potom vysadené do voľnej prírody. Celý proces, krok po kroku, je tu detailne vysvetlený a zdokumentovaný na fotografiách. Najprv pletivami chránia korytnačie hniezda vo voľnej prírode, aby vajcia neboli poškodené. Po čase prinášajú vajcia do chovného centra, kde ich označujú, vážia, systematicky triedia a registrujú. 120 dní ich zahrievajú na presnú požadovanú teplotu v inkubátoroch s termostatmi. Záleží najmä na teplote, v akej je vajce počas inkubácie. Z vajec udržiavaných v teplote 28 stupňov Celzia sa rodia samčeky a z vajec, ktoré sú v teplote 29,50 stupňov Celzia sa rodia samičky. Liahnutie trvá dva až šesť dní. Tridsať dní sa živia žĺtkovým vakom v tmavej schránke, ktorá simuluje hniezdo. Prvé dva roky, keď sú najzraniteľnejšie, žijú v chránených klietkach. Pracovníčka stanice nám klietky s jednotlivými poddruhmi korytnačiek rôzneho veku ukázala a vysvetľovala nám, že cez deň sú klietky otvorené, ale na noc ich zatvárajú, aby korytnačie mláďatá neohrozovali hlodavce a iné importované zvieratá žijúce v Puerto Ayora. Celý tento dvojročný proces je monitorovaný a mláďatá sú pravidelne vážené. Potom sa učia hľadať potravu a liezť po skalách. Až po všetkých týchto krokoch sa vracajú naspäť do prírody. Na ostrove Floreana som videl, že aj vo voľnej prírode sú niektoré korytnačky aj naďalej chránené. Istá časť lesa tam bola ohradená metrovým murovanýmplotom, cez ktorý sa korytnačky nemohli dostať von z chráneného územia.

Na ďalších paneloch stanice boli vysvetlené mechanizmy, ktoré ohrozujú pôvodné rastliny a živočíchy Galapág. Zaujala ma invázna mucha Philornis downsi, ktorá zabíja mláďatá piniek už v hniezde. Larvy tejto muchy sa usadia v nosovej dierke na zobáku alebo v ušnom kanáliku mláďaťa, kde mu pijú krv. Zhruba polovica mláďat v hniezde zamorenom muchami hynie. Na Galapágoch dnes vedci evidujú až okolo 1 500 inváznych a importovaných druhov a niektoré sú nebezpečné pre pôvodné vzácne, často endemitické, druhy. Ale importovaný druh môže aj pomôcť. Austrálska lienka, Rodolia cardinalis, bola v roku 1999 zámerne importovaná na Galapágy za účelom biologickej eliminácie inváznych druhov. Ako vedci predpokladali, lienka požiera larvy iného importovaného druhu, Icerya purchasei, ktorý škodí vzácnym pôvodným rastlinným druhom Galapág.

Viac od autora si môžete prečítať v publikácii: Čas na priestor

Text a fotografie: Stanislav Kaľavský

I am text block. Click edit button to change this text. Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Ut elit tellus, luctus nec ullamcorper mattis, pulvinar dapibus leo.