LONG STORY SHORT

-Už na začiatku premýšlam či je možné pár riadkami opísať príbeh, ktorý by uspel aj ako námet na zle napísanú knihu. Ak ti ide iba o to prečítať si storku, rovno preskoč tento úvod, tu iba rozcvičujem prsty na to, čo príde. –

ÚVOD
Poznáš ten pocit keď nič nejde podľa plánu a ty máš pocit že celý vesmír sa rozhodol ísť proti tebe? Tak presne takéto pocity som mala poslesných 7 dní. Nebol to však obyčajný týždeň. Vedela som do čoho idem, teda aspoň som si to myslela. Čakala som zimu, únavu, smäd, hlad či iné fyzické ujmy , ktoré nám hory často prinášajú. Nečakala som však také emočné vypätie aké na mňa dolahlo v pár najkrajších a najťažších momentoch môjho života . A to bol len blbý kopec.

STORKA
(31.5.) S Marekom sme sa prvýkrát stretli v Bratislave na testovaní, deň pred odletom.

(1.6.) Na ďalší deň sme z Viednenského letiska vyrazili smer Taliansko. Plán bol jasný! Prísť do Milána, presunúť sa do blízkosti autobusovej stanice, prečkať noc a ráno nasadnúť na bus, ktorý nás vyhodí v štartovacom bode Chamonix (Francúzko). Easy! Prvé polienko pod nohy nám hodila tetuša na milánskom letisku, keď sme si kupovali lístky na vlak, ktorý nás mal presunúť z letiska k autobuske. Povedala nám totiž nesprávne číslo kolaje , z ktorej mal náš spoj vyraziť a tak sme sa o pol hodinu vylodili v centre milána asi 10km od nášho cieľa. Nadšencov na tripe však len tak niečo nerozhádže, a keďže sme mali čas celú noc, z nežnej komplikácie sme si spravili prehliadku mestom. Na jej konci sme našli autobusovú stanicu a neďaleko nej pokojný park, kde sme sa zahrali na bezdomovcov s frajerskými spacákmi. To ako sme počas tejto noci utekali pred SBS-kármi v inom parku spomeniem len takto okrajovo.
(2.6.)Ráno zas všetko išlo podľa plánu. Nasadli sme na bus a pol 12 vyskočili v upršanom Chamonix . Ach jo, no čo už, počasie si nevyberieš. Tak sme sa tam chvíľu motkali, kým sme sa zorientovali. Navštívili sme infocentrum, kde milú pani za okienkom oblieval studený pot , keď som jej po 20 minútovom kľadení otázok už asi po milióntykrát povedala niečo ako: O.K. one more question (ešte jedna otázka).?☝ Nakoniec sa však s nami s úsmevom rozlúčila keď nám podávala lístky na MHD-čku, ktorá nás mala doviesť k lanovke. Tá bola pre nás odrazovým mostíkom, aj keď sme ešte nemali vyriešenú dilemu, či sa s ňou vyvezieme prvých 700 výškových metrov. Ok, na spoj by sme mali čakať asi 10 minút, ale premotivovanci ešte postrádajú plynovú bombu, na ktorej by mal závisieť náš apetít a tak trochu aj pitný režim najbližšie dni. Tak davaj ho hľadať, dáky ten športový obchod. Hľadať tento druh obchodu v Chamonix, je ako hľadať chlieb v pekárni, nó problémo. Problém však je v nás, milovníkoch športového vybavenia, keď tam vstúpime, čas pre nás prestáva existovať. Keď nás po 10 minútach vyhodili z obchodu, pretože už zatvárali , pozreli sme sa konečne na hodinky. SHIT! Bežme! Našťastie autobus trošičku meškal a tak sme ho stihli. Na nešťastie, vystúpili sme z neho asi o 2 zastávky skorej ako sme mali , čo pre nás znamenalo 5km chôdze naviac. Kto nemá v hlave má v nohách, povedala mi raz moja mamka. To však nieje tak úplne náš prípad, tak sme to vzali stopom.
Došli sme k lanovke, kde sme zistili že začína premávať až 12.6. Dilema bola tým pádom vyriešená. Išli sme pešo. Po prvých výškových metroch som si začala uvedomovať veci v batohu, ktoré som radšej mohla nechať doma. Po asi 400 výškových sme si povedali, že tie batohy sú naozaj ťažké, a že na konci nefungujúcej lanovky , sa vyvezieme ďalších 500 tramway-ou (zubačka). O tej nám lokálni povedali , že tá už premáva. Ďalší odrb ala ľudský faktor. Dúfam že si nezabudol na to, ako som na začiatku spomenula, že sme vystúpili v upršanom Chamonix-tento fakt stále platí ?.
Sme vo výške 2400, náš cieľ pre dnešný deň, je Tête Rousse 3100m.n.m. sme však do nitky premoknutí a v tejto výške je navyše už po pás snehu. Rozhodli sme sa nepokračovať. Ráno je múdrejšia večera. Neviem čo je to za debilné príslovie a tak sme si dali naše prvé sáčkové jedlo.
(3.6.) Podľa pôvodného plánu sme sa dnes ráno mali prebúdzať na Tête Rousse a vyrážať na vrchol Európy A.K.A. Biela hora A.K.A Mont Blanc A.K.A. kopček. Bolo na to ideálne počasie. My sme však museli ísť podľa plánu B a teda na chatičku sme došli až dnes doobeda. Zvyšok dňa sme len tak chillovali a testovali, či je vysokohorské slnko naozaj také silné, ako sa o ňom hovorí. Je! ???
(4.6.) Let’s go! Budíček o druhej-silná trauma, vyraziť o tretej-no vlastne, sme brzdy, takže o štvrtej a davaj ho hore. Tentokrát na ľahko. Nepotrebné veci sme nechali na chate a vybrali sme sa len s nevyhnutným vybavením. Slávny a smrtonosný Grand Couloir sme prešli bez náznaku akéhokoľvek padania skál , všetky boli totiž pod snehom, zamrznutým na ľad v tieto nekresťansky skoré ranné hodiny. Pred siedmou sme boli na druhej chate Refuge de Goûter (3800m.n.m.). Dali sme čajík a môžme pokračovať. V 4000 nad morom , som začala pociťovať ako sa moje bunky v tele bijú o každú molekulu kyslíka , ktorú sa mi podarilo vdýchnuť. V 4400 sa to už prejavovalo pomerne agresívnou únavou a točením hlavy. Tu však prišla do hry núdzová chata Vallotka. Tam sme si chvíľu posedeli , snažili sa do seba natlačiť dáku vodu a kalórie aby sme mali silu zdolať posledné metre. Žalúdky však protestovali. Viacej by sa im totižto páčilo posielať veci von, než ich príjmať dnu a tak sme im radšej nedali veľkú šancu a energiu v podobe orieškov schovali naspäť do tašky. Pokračujeme, nevzávame sa! Teda aspoň ďalších 200 výškových , tam sme už museli zahodiť svoje ego do úzadia a vyhrabať poslesné okysličené mozgové bunky, na to, aby sme sa rozhodli, že v tomto stave bude lepšie sa vrátiť. Aj keď nás delí od vrcholu poslesných 200 výškových ? Áno, aj napriek tomu. Niekto predsa musí napísať dlhú storku na Facebook, ktorú aj tak nik nebude čítať.
Musím podotknúť, že cesta dole bola dosť drsná, bez váhania poviem, že náročnejšia ako cesta hore. Nevládali sme už ani dole kopcom. Nehovoriac o tom, keď sme museli daký ten metrík vystúpať. Bol to boj! V tichosti sme kráčali na Gouterku , premýšlajúc o tom, či sme tých 200 metrov nemali dáko prekusnúť a vyškriabať sa tam, keď aj s vyplazeným jazykom. Nevadí, berieme to ako neplánovanú aklimatizačku a skúsime to zajtra.
(5.6.) Nemusíme už vstávať tak skoro, keď vyrážame z bodu vyššieho o 700 výškových metrov, než včera. Budík na piatu zcela isto postačí a aspoň stihneme načerpať energiu , ktorú sme deň pred tým stratili tak jednoducho ako sa strácajú kľúče na dobrej párty.
Neviem však či som sa zobudila na škriekajúci budík alebo zavíjajúci vietor. Z postele som vyliezla s divným pocitom v bruchu a nebol to hlad. Helma, lano, cepín, mačky máš? Kontrolujeme jeden druhého. Zároveň zdržiavame čas hlúpimi otázkami. Z dnešného plánu vyjsť na vrchol nemá ani jeden z nás dobrý pocit. Berieš si peňaženku pýtam sa Mareka. ,,Mám ju v batohu, je to len pár gramov.“ Tak som si dávala do tašky aj tú moju. Nie preto že by bol po ceste nejaký bufet, vkladala som si ju tam s myšlienkou, čo ak budú musieť identifikovať moje telo, takto to asi bude ľahšie. To bol jeden z prvých emočne najvypätejších momentov za tieto dni.
Chytám kľučku, otváram dvere , vietor mi dal facku hneď z prvej. Spravila som pár krokov vpred a nastavila druhé líce. Vietor mi šlahal do očí, nič som nevidela. Nemôžem ísť na slepo, pomyslela som si a na silu som otvorila podráždené oči. Napriek tomu som však nevidela viac ako doteraz . Bolo to hmlou , alebo skôr mliekom odpareným do ovzdušia, zo všetkých kravských vemien nachádzajúcich sa v alpách. A všetko toto odparené mlieko dovial vietor do okolia nášho aktuálneho pôsobiska. Znie to ako keby som si to vymyslela ale je to svätá pravda!!! Keby si tam v tú chvíľu bol, tiež by si tomu veril. Bez šance. Boli sme síce len pár metrov od chaty ale ja už som to vzdala. Ísť v tomto počasí je čistá samovražda , povedala som Marekovi so sklopeným zrakom a vrátila som sa do chaty. O 5 minút sme boli zas vonku. Tentokrát sa však nejednalo o ďalší pokus vyraziť, chytali sme internet ,ktorý bol len mimo chaty, na to, aby sme zistili predpoveď počasia . Silný vietor , sneženie a búrka. Takto znela predpoveď nielen na dnes ale aj na najbližšie dni.
Smútok, hnev, sklamanie, boli pocity ktoré prevládali v tento moment. Vedeli sme , že náš sen dostať sa na kopček musíme odložiť a začať rozmýšlať nad tým ako sa v tomto počasí vôbec dostaneme dole, keďže cesta na Tête Rousse vyzerala skôr ako jednoduché skalné lezenie. V tomto počasí by sa nám však mohla stať osudným. Rozhodli sme sa vyraziť so skupinkami, ktoré mali vo svojom obsahu zakomponovaného horského vodcu A.K.A. vyberača peňazí, tak sme ich tam volali , ani neviem ako to vzniklo. (nechcem týmto uraziť žiadneho guida , ľúbime vás za to že nás bezpečne vodíte po horách, keď sa na to necítime sami). Potom sa však stalo niečo , čo asi nikto z nás nečakala , okolo 8hod. sa tam dotrepal jeden vyberač peňazí s dvoma klientami. Na čo tam prišli ? Zaseknúť sa tam spolu s nami ? Hneď po tom ako sa zohriali teplým čajom a trošku sa rozkukali po chate sa so mnou tento guide pustil do reči, pričom podotkol, že na ďalší deň hlásia pekné počasie a on so svojimi dvoma odvážnikmi idú na kopček. Táto nijak neoverená informácia nám úplne stačila na to, aby sme si na Gouterke rezervovali noc na viac. Takže ďalší chillovací deň a zajtra uvidíme.
(6.6.) Počas včerajšieho dňa prišlo ešte pár ľudí , to nám dodalo nádej , že predpoveď, ktorú sme našli my , bol len ďalší faktor, čo ma chcel poslať domov smutnú. Tentokrát nič nenecháme na náhodu a vstali sme opäť o druhej. Veľa sme toho teda nenaspali , napriek tomu, že sme si šli lahnúť už o 6 večer. Bol to stres alebo nadšenie čo nám nedovolovalo spať? Ťažko povedať. Ráno sme však vyrazili ešte pred treťou. Ako si môžeš všimnúť, potrénovali sme rýchlosť ranných motaníc.
Ako aj minule okolo 4k m.n.m. som začala pociťovať kyslíkový deficit. Dnes sa však nenechám odbiť a z hlboka to predýcham. To koľkokrat mi po ceste hore zamrzli a odumreli končatiny nechám na druhý diel tohto príbehu. Presuňme sa na vrchol . Dosiahnuť vrchol je totižto snom nielen každej ženy, či muža ale aj každého milovníka vysokohorskej a ľadovcovej turistiky, horolezca, alpinistu, tatranistu, himalájistu a iného istu. A tak sme tam. Wau !? Dali sme to! A čo teraz ? Mala by som sa cítiť ako víťaz. Hrdinka. Frajerka. Som tu, na kopčeku, na Mont Blancu, na najvyššej hore Európy a ja sa cítim ako malý kus ?. Ale to nevadí , asi mi to ešte len nedochádza.

ZÁVER
Asi mi to stále ešte nedošlo, a možno ani nedojde. Jediné čo mi došlo je cieľ v daný moment. Ale to nevadí. Cieľov mám v živote ešte mnoho. A nielen tých kopčekových. A čo som týmto všetkým vlastne chcela povedať ? Asi že cesta je cieľ. To čo mi dalo počas týchto 7 dní veľa skúseností, zábavy, smútku,či iných emócií, ponaučenia, nápadov, uvedomenia si vecí, a jedno nové kamarátstvo nebolo tých 5 minút na vrchole. Naopak, tam som sa cítila úplne prázdna. Bolo to tých niekoľko dní, ktoré, k tomuto vyvrcholeniu viedlo. A ja za ne ďakujem Marekovi , za podporu a za to že to so mnou zvládol, mojim nohám, že ma tam vytiahli ? a aj všetkým tým, ktorí na mňa mysleli a tešili sa so mnou z tohto výletu. ❤?❤?❤?❤?❤?❤?❤?❤

PS: domov sme šli polku cesty stopom a druhú polovicu cesty sme mali ísť lietadlom. Ale do tohto liedla stihlo nastúpiť len 50% našej dvojčlennej skupiny.

PS2: Arive derči, mersí, bonžúr, pass, bonžorno, grácia, uí, žu ma pel …