Ahoj, kde sa práve teraz nachádzaš? Vieš presne, koľko krajín si už navštívil? Počítaš si to?
Ahoj! Momentálne som kvôli pracovnému úrazu na Slovensku a padlo mi to v podstate aj vhod, keďže som konštantný mesiac doma nebol už asi 9-10 rokov. A zároveň som zistil negatíva nomádskeho života. Máš kamarátov všade, ale doma ich už veľa neostalo. Cítim sa tu ako na návšteve, čo je zaujímavý pohľad na vec. A hlavne zaujímavé zistenie, že v podstate dobrých 80 % mojej generácie pracuje v zahraničí. Ale nebudem to zvádzať na politiku krajiny… 🙂 Beriem to ako plus.
K tomu počítaniu krajín. Krajiny si nepočítam, príde mi to potom ako nejaká povinnosť a nie záľuba/vášeň. A cestovanie je podľa mňa o kvalite a nie kvantite. U mňa napr. 3 dni v Kuala Lumpur neznamenajú, že som bol v Malajzii. V posledných rokoch sa s tým dosť stretávam, že ľudia majú tzv. „bucket list“ a odškrtávajú si destinácie podľa toho, kde im to budú najviac kamaráti závidieť. A potom prídu do „raja“, na ktorý šetrili cely rok a presedia to týždennou/mesačnou „non-stop“ party v hotelovom, alebo v lepšom prípade hostelovom bare. Najviac som tento trend zažil v Thajsku a na Filipínach. Ale je to len môj názor a nemám proti tomu absolútne nič. Tiež sa raz za čas rád „zotnem“. 🙂 🙂 🙂
Ako si sa vlastne dostal k cestovaniu?
Uff… to je taká zhoda náhod. Alebo, keď sa na to tak retrospektívne pozerám, tak si uvedomujem, že náhody neexistujú, všetko je to komplex udalostí, ktorý nazývame život. Všetko sa to paradoxne začalo rozchodom s priateľkou. Kvôli následným „depkám“, ktoré sú v 20-tich rokoch nejaké emocionálnejšie ako teraz v 30-tich. 🙂 Chcel som jednoducho vypadnúť zo Slovenska, tak som googlil po internete, práca v zahraničí (hlavne teplo a more). Napokon na jednom portáli exilaci.sk som našiel slečnu, čo mi bola ochotná pomôcť a ktorú som doteraz osobne nevidel a je to už 10 rokov. Vnukla mi nápad odísť ako hotelový personál do Grécka, kde sa to všetko začalo. A všetko… tým myslím zabudni, v čo si 20 rokov doposiaľ veril. Bol to môj prvý let, prvá cudzia krajina, prvé more, prvé bookovanie letenky a hlavne prvý styk s anglickým/nemeckým a gréckym jazykom a inou kultúrou. Musím povedať, ako študent SOU som bol dosť vymetený človiečik, čo sa jazykov týka… (no dobre, nielen jazykov 🙂 ) V skratke, zamiloval som sa do tej slobody, kultúry, jedlo, slnko, more, dievčatá… 🙂 🙂 🙂
Ako to všetko pokračovalo?
Nastal koniec sezóny. Posledná párty s ľuďmi, s ktorými sme zdieľali prácu, zážitky, nové lásky, nové miesta a naše zvyky… bolo to zvláštne, toto všetko opustiť a nechať len tak ísť. Neskôr som zistil, že tento pocit sprevádza každé miesto, ktoré opúšťame a ktoré nám aspoň trochu prirástlo k srdcu.
Predtým si mi ale vravel, že na tej poslednej party sa stalo niečo, čo ti už definitívne pomiatlo hlavu cestovaním. Čo to bolo?
Za všetkým hľadaj ženu! Zobudil som sa v hotelovej izbe o druhej poobede asi 30 km od letiska, odkiaľ som mal o 10 ráno letieť naspäť na Slovensko so životnou opicou a Austrálčankou vedľa mňa tiež ešte polomŕtvou. Zišli sme dole na kávu, stále dosť mimo a ja som si uvedomil, že sa nemám ako dostať domov.
V tom mi úplne zachrípnutým hlasom odhryzujúc keksík ku káve povedala: „Vyser sa na to, pozajtra letím domov do Austrálie. Poď so mnou, môžeš u mňa bývať.“
A tak som letel. 🙂
Tak toto je ako z filmu, nemyslíš?
Bolo a presne tak to aj skončilo.
Čo sa stalo?
Nakoľko Austrália ma prísne zákony na prácu bez pracovných víz, stalo sa mi to osudným. Pravdepodobne som bol nahlásený nejakým žiarlivým dobrákom na policajnú stanicu a ráno ma pekne zobudilo asi 5 policajtov v posteli. 🙂 🙂 🙂 Tento budíček zatiaľ neprekonalo nič. Následne som bol zadržaný v cele asi 3 dni a potom prevezený do Sydney Villawood Detention Center, kde je vlastne záchytka pre nelegálne pracujúcich ľudí a utečencov napr. z Papuy-Novej Guiney, či Šalamúnových ostrovov, ktorí sa na malých člnoch snažia prejsť cez oceán! Dosť veľa ľudí bolo z Vietnamu, Blízkeho Východu a Južnej Ameriky. Po týždni dokonca prišla aj jedna baba Slovenka, ktorá vravela, že bola v Austrálii načierno už 10 rokov. 🙂 🙂 🙂 Takže nič nezvyčajné. Neskôr mi bol pridelený právnik, s ktorým som sa mohol rozhodnúť, či chcem ostať v Austrálii, alebo chcem deportovať. Ak by som sa rozhodol pre prvú možnosť, šiel by som do školy a počas štúdia 5 rokov by som nesmel opustiť Austráliu. Veľmi lákavá šanca, ale z osobných dôvodov som sa rozhodol k deportácii. Ešte musím spomenúť, že humánnosť v týchto inštitúciách je na špičke! Bol som deportovaný z Austrálie s jedným „ujom“ 🙂 nápadne a náhodne pripomínajúcim Vina Diesla až po Londýn Heathrow a odtadiaľ sám do Viedne. To bolo prvý a dúfam aj poslednýkrát, kedy som bol v lietadle prvý ešte aj pred posádkou.
Ďalšia otázka na Teba – v akej krajine si pobudol najdlhšie a prečo?
Tak toto je jednoduchšia otázka… v Indonézii, konkrétne na Sumatre, dokopy niečo cez 2 roky a na filipínskom Palawane niečo cez rok. Na obidvoch miestach som aj pracoval za jedlo a pivo. Na Filipínach viac za pivo. 🙂 Nakoľko som pracoval u filipínskej kamošky, ktorej som pomáhal rozbehnúť hostel na Palawane, kde som strávil podstatnú časť, ale zúčastnil som sa aj iných dosť zaujímavých projektov. Jeden bol napr. o liečivom extrakte od šamana/liečiteľa, ktorý za pomoci vyše 30 bylín z džungle dosiahol také silné homeopatikum, že konkrétne tá moja kamarátka po pár dňoch užívania dostala po 3 rokoch menštruáciu, čomu ona sama nechcela veriť. Ja osobne som tento olej použil na popŕhlenie medúzami a popáleniny a bol som vážne prekvapený, ako rýchlo sa mi rany normálne dlho hojace zahojili v oveľa rýchlejšom intervale.
Na Sumatre, čo je moja srdcovka a miesto, kde sa cítim ako doma, som strávil 26 mesiacov. Myslím, že som na ňu taký menší expert. 🙂 Špeciálne sever okolo Lake Toba až po moslimskú provinciu Aceh, ktoré pred 12-timi rokmi, presnejšie 26. decembra, zničilo masívne tsunami. Deň, ktorý je v kronikách zapísaný viac ako „Boxing Day“ .Toto tsunami paradoxne výrazne zlepšilo vzťahy medzi inak uzavretou časťou indonézskej moslimskej provincie Aceh a okolitého sveta, nakoľko OSN a rôzne neziskové organizácie prišli s humanitárnou pomocou. Niektoré dedinky na pobreží boli totálne vymazané z máp. Na niektorých miestach vlna dosiahla výšku až 33 metrov. Asi 1000 km pobrežia sa geograficky zvýšilo o 50 – 70 cm a 150 000 ľudí zomrelo len na území Aceh, ale v médiách boli viac spomenuté turistické oblasti ako Thajsko, Srí Lanka, India atď., kde zomrelo dokopy 30 – 50 000 ľudí. Ďalším paradoxom je, že staršia generácia rybárov a všeobecne väčšia časť ľudí žijúcich na pobreží, nevie plávať. Dokonca mladšia generácia mojich lokálnych surf kamarátov v Indonézii verí na ducha tsunami. Sám som bol svedkom asi 5-tich fatalít. Nebudem sa k tomu veľmi vyjadrovať a rešpektujem každého vieru a názor. Ale som si istý, že 3 z týchto fatalít boli spôsobené tým, že sa dievčatá museli kúpať oblečené.
Kedy sa chystáš najbližšie do sveta a kde?
Dúfam, že čoskoro, najprv musím ísť zarobiť nejaký peniaz, aby bolo na letenku a tak. Väčšinou to zaberie zhruba 4-6 mesiacov a potom to záleží už na mne, ale väčšinou robím tak 6 – 12 mesačné túry/cesty. Určite do Ázie.
Aké sú Tvoje najobľúbenejšie cestovateľské jedlá?
Milujem indickú kuchyňu! Toho sa, s prepáčením, neviem dožrať. 🙂 Thajské jedlo nemusím, i keď ho zjem. Nemám rád sladké, hlavné jedlá, ktoré sú dosť zastúpené hlavne v thajskej kuchyni. Malajzia má podľa mňa taký ideálny mix všetkých kultúr. Podľa mňa taký Penang je Mekkou gurmánov. Stretá sa tam fakt cela Ázia a tuším je tak prezývaný aj lokálmi. Filipíny jedlom očaria hlavne ľudí, čo majú radi fast food a nezdravé jedlá, pretože sú strašne ovplyvnené Američanmi. Taká ázijská Amerika.
Ochutnal si už niečo, čo by si si už druhý raz do úst nedal?
Určite si už v živote nedám wood worm/larvu, čo žije v mangrovníkovom lese na pobreží na Filipínach a taktiež balut egg/kačacie embryo vo vajci a potom tiež durian. Prvé chuti ako stuchnuté blato a to druhé záleží od šťastia, ale vonia ako záprdok a chutí ako žĺtko z vajec… a to tretie nemusím predstavovať. Z durianu sa mi asi po 15 minútach grglo a musel som sa vyvracať v strede rušnej ulice. 🙂
Ako udržiavaš kontakt s domovom?
Nie som zrovna veľmi rodinne založený. 🙂 Ale tak 2-5-krát do roka si s mamou napíšeme, kde som a či som v poriadku.
Ako riešiš, keď si chorý alebo máš nejaké úrazy?
Každopádne som poistený. Nie celoročne, ale keď napríklad viem, že sa budem pohybovať v rizikovej oblasti alebo budem robiť rizikové veci, tak sa poisťujem na ten daný čas online. Keď sa napríklad rozhodnem prečlnkovať na ostrov, ktorý je 10 km od pobrežia, tak sa deň predtým poistím na 2-3 dni, alebo ak idem niekde kempovať do džungle a viem, že to asi nebude sranda, tak sa poistím tiež. Naposledy som sa poistil, keď som si kúpil motorku v Indonézii a šiel som hľadať neobjavené vlny na surfovanie. Po asi troch týždňoch ma niečo poštípalo a škrabal som si to špinavou rukou (samozrejme), tak som dostal infekciu do nohy, ktorá sa mi následne zväčšila dvojnásobne. Začal som mať hrozné horúčky a dosť halucinácie. Po dvoch dňoch som sa nemohol postaviť a začalo to černať a to som vedel, že je zle. Poisťovňa mi zaplatila letenku na prevoz z Pulau Nias do Jakarty a operáciu a hotel! Celá tá sranda by ma vyšla na necelých 5 000 eur, ale mňa to vyšlo len 50 eur. Neskôr som mal problém, keď som dostal zápal apendixu a nestihol som sa poistiť, pretože som netušil, že to príde. Ráno som sa zobudil a nemohol sa postaviť z postele, tak ma hneď previezla sanitka a o pár hodín som mal operáciu… stálo to 3000 eur. Ešte spomeniem, že ľudia sa boja ísť do nemocníc a polikliník v Ázii, ale z mojich skúseností chcem povedať, že väčšie mestá od 100 000 obyvateľov a viac majú viackrát lepšie vybavenie a hygienu, ako to, s čím som sa stretol na Slovensku za posledný mesiac.
Učíš sa počas cestovania miestne jazyky? Vieš v nejakom z nich aj komunikovať?
Samozrejme pre mňa bol základ angličtina a nemčina. S nemčinou som začal čosi na škole, ale angličtina bola pre mňa španielska dedina. Naučil som sa ju štýlom hoď neplavca do bazéna. Najhoršie a najviac som jazykovú bariéru pociťoval samozrejme na začiatkoch, keď som sedel s ostatnými cestovateľmi a všetci rozprávali svoje zážitky, kam ísť a podobne… ja som všetko rozumel, ale keď som rozprával, to bolo riadne trápne. 🙂 🙂 🙂 Teraz na to spomínam s úsmevom, pretože to ma nakoplo a teraz rozpravám plynule anglicky a nemecky. Z tých lokálnych rečí určite chytám Bahasa Indonesia, nakoľko je to dosť jednoduchá reč – píš, ako počuješ, by som povedal. Plus nemajú množné číslo, ale povedia vec dvakrát po sebe, to znamená množné číslo. 🙂 🙂 🙂 Potom, ak človek vie indonézsky, ide sa mu ľahšie do malajčiny a naopak. Prirovnal by som to, ako u nás, keď máme slovanský základ, napr. s Poliakmi, Srbmi, Chorvátmi… pointu pochopíme.
Ako Ťa ovplyvňujú náboženstvá?
Učia ma rešpektovať a nesúdiť a hlavne pozerať sa na veci s nadhľadom.
Čo máš radšej, hory alebo more?
Väčšinou na horách pracujem, takže sa mi k nim viaže taký skôr pracovný čas. A s morom/oceánom ma viaže sloboda. Každopádne výstup na horu alebo sopku s výhľadom na oceán môžem tiež. 🙂
Aké sú najčastejšie dopravne prostriedky, ktoré počas ciest využívaš?
Nohy, autobusy, lode, rikše… menej vlaky a lietadlá… tie by som chcel obmedziť čo najviac, pretože aj po vyše 300 letoch a 500 hodinách vo vzduchu mám spotené ruky a musím si hrknúť aspoň pivo a keď je turbulencia, tak si nedokážem ani vypýtať minerálku od letušky či letušiaka. 🙂 🙂 🙂 V poslednom čase sa vždy snažím kúpiť alebo prenajať motorku, na ktorej tú slobodu cítiť ešte viac. Je to, ako keď máš ten pocit osudu úplne vo vlastných rukách. Keď som v aute/autobuse/lodi, je to, ako keby som sa doma pozeral na nejaký film. Keď sedím na motorke, som v tom filme ako hlavný hrdina. 🙂 🙂
Ďakujem za rozhovor.
Ďakujem aj ja a dúfam, že niekoho inšpirujem zbaliť vrece na chrbát a vypadnúť. Je jedno, koľko má človek rokov… všetko ostatné sú len výhovorky.
S Masjidom sa rozprávala Vierka Valentová.
Viac fotografií nájdete na jeho Instagrame
