Tomáš Gríger je rodák z Handlovej. Pred niekoľkými rokmi sa rozhodol radikálne zmeniť svoje životné smerovanie. Skončil s dobre naštartovanou kariérou marketingového špecialistu v Londýne, ktorá mu síce prinášala pracovné úspechy, ale Tomáš zatúžil žiť inak. So svojou červenou Vespou, ktorú prezýva Malina, prešiel počas niekoľkých rokov väčšiu časť severnej, západnej a strednej Európy. Cestoval prevažne sám a zásadne pomaly, čo mu dovolilo totálne si užívať krásy okolitej prírody. Dnes žije štýlom digitálneho nomáda, teda pracuje odvšadiaľ, odkiaľ mu to momentálne najlepšie vyhovuje.
Kedy a kde sa chystáš na najbližšiu malinovú cestu?
Prvá malinová cesta pôjde najprv do servisu, lebo momentálne je motorka zazimovaná a potom na jar treba vymeniť všetky tekutiny, opraviť tachometer, výfuk a čerpadlo. Tri roky nebola v servise, tak určite prvá cesta bude viesť tam. Potom sa určite vyberieme na nejakú európsku cestu, ale nakoľko nie som veľký technik a predsa tá motorka má už svoje roky aj muchy, asi to už nebude nejaká extrémne dlhá cesta.
Prečo sa volá Malina práve Malinou? Mužskí majitelia motorových vozidiel naozaj často pomenúvajú svoje stroje ženskými menami, ale malina je predsa len ovocie.
Malina sa vlastne mala volať Melinou, čo je naozaj ženské talianske meno. Keďže som si Malinu kúpil v Anglicku, kde som na nej aj začal jazdiť, tak som jej názov len prepísal do podoby, aby to anglicky hovoriaci ľudia vedeli správne vysloviť. No a v slovenčine tento anglický prepis talianskeho mena znamená druh červeného ovocia. Čiže to ovocie je fakt náhodné ☺
Pri akej príležitosti si si zadovážil tvoju motorku Malinu?
V tom čase som pracoval v Londýne a presťahoval som sa na nové miesto. Do práce som dochádzal cez krásny Richmondský park, zelené miesto s voľne pasúcou sa vysokou zverou, s jeleňmi a srnami. Toto miesto mestské autobusy obchádzajú. Najprv som chcel chodievať do práce na bicykli, ale ten mi po pár týždňoch ukradli, tak som to skúsil s vespou. Nakoniec to bola veľmi pekná jazda cez príjemný park so všetkou tou zverou, kde bola predpísaná veľmi malá rýchlosť, čiže som si jazdu do práce a z práce naozaj užíval. Neskôr som zmenil prácu aj bydlisko a dochádzal som na Maline do zamestnania cez celý Londýn, vyše 30 km. Čiže prioritne som si ten skúter kúpil na dochádzanie za prácou.
Približne koľko krajín ste už spolu s Malinou precestovali?
Tak toto je nejednoznačné, lebo niektorými krajinami sme len prefrčali a iné som precestoval krížom-krážom počas niekoľkých mesiacov. Tak teda Malina sa ocitla spolu so mnou v 17 európskych krajinách, najmä v severnej a západnej Európe. Ešte mi chýba hlavne tá južná Európa.
Kde bolo počas tvojich ciest najchladnejšie?
V Nórsku, ale ani nie tak kvôli zemepisnej šírke, ale najmä kvôli vysokým horám, teda priesmykom, cez ktoré som prechádzal. Bol som tam takisto pomerne skoro, v máji, kedy sa vlastne len končila dlhá zima a v tomto období tam ešte stále mrzlo. Neboli to nejaké silné mrazy, od -5 stupňov po nulu, ale keď je v takejto teplote človek celý deň počas viacerých týždňov, tak to dá zabrať, keďže som stále prespával len v stane. Prežíval som len na čaji, ktorý som si navaril do veľkej nádoby a takto som si rozorial celý stan ☺. Nemám nejakú himalájsku výbavu, len normálny kempingový servis. Nahádzal som na seba vetrovky, spacák a dalo sa. Už počas londýnskych zím, som si dal na Malinu zabudovať vysoké čelné sklo, aby mi tak nefúkalo do tváre a takisto mám vyhrievané riadidlá a dobrú deku, ktorou sa prikrývam na skútri.
Kde bolo naopak najteplejšie?
V Estónsku. Cez Pobaltie som prechádzal cestou späť zo Škandinávie, bolo to v auguste a naozaj tam boli 30-stupňové horúčavy, na ktoré som vôbec nebol pripravený. V Škandinávii som sa pohyboval často aj za polárnym kruhom a so sebou som mal preto najmä zimnú výbavu. Vôbec som v tom čase so sebou nemal napríklad krátke nohavice.
Prečo je Malina práve červenej farby? Bol to zámer alebo čistá náhoda?
Farba bola presne určená roky pred kúpou. Vlastniť červenú vespu bolo mojím detským snom, ktorý sa mi podarilo naplniť.
Ako vyzerá tvoj bežný malinový deň?
Priemerný deň začínam tak, že ráno vyleziem zo stanu (nemusí to byť vždy ráno, lebo často sa nachádzam v miestach, kde je polárny deň 🙂 Skrátka, keď je vonku pekne, tak vyleziem zo stanu a väčšinou sa idem niekde po okolí šplhať. Snažím sa nájsť nejaký chodník, prípadne niečo, čo vyzerá ako chodník. Mám rád útesy, pozerať okolie, brázdiť krajinou na motorke. Snažím sa mať úplný chillout, neriešiť žiadne problémy.
Akou rýchlosťou sa väčšinou pohybuješ a približne koľko kilometrov za deň prejdeš?
Keď som vo svojom živle, niekde tam v Nórsku, kde nie je žiadna premávka, tak si idem úplne pomaly, keď sa dá, tak aj dvadsiatkou, tridsiatkou. Ak mám pocit, že niekoho brzdím, tak aj rýchlejšie, teda päťdesiatkou/šesťdesiatkou. Keď sa nachádzam na veľkých cestách s normálnou premávkou, tak sa snažím držať krok, teda zatnem zuby a idem na plný kotol, čo to dá, čo je asi taká osemdesiatka. Rýchlejšie už nechodím, lebo ja sa bojím veľkej rýchlosti, ja nie som veľký motorkár. Čo sa týka počtu prejdených kilometrov denne, tak prvý rok, čo som šiel do Škandinávie, som prešiel tak 50 až 150 km denne. Skoro každý deň som sa premiestňoval niekde na iné miesto. Nepresúval som sa len v prípade nepriaznivého počasia. Inokedy, keď som sa vyslovene len presúval na dlhšiu vzdialenosť, som niekedy prešiel aj 800 km denne, čo bolo ale veľmi vysilujúce. Po diaľnici už ale nejazdím, ja preferujem radšej tie pokojné dedinské cesty. A počas jazdy veľa zastavujem a fotím. Pre mňa je Malina vlastne ako bicykel.
Ako dôkladne plánuješ tvoju trasu pred cestou? Všetko je presne vyrátané na jednotlivé dni, alebo ideš, kam ťa zaveje?
Ani jedno, ani druhé. Mám také nejaké základné body, ktoré chcem navštíviť. Počas samotnej cesty sa už najviac prispôsobujem počasiu a volím miesta, kde je pekne. Na severe to momentálne počasie dosť ovplyvňuje moje smerovanie. Snažím sa jednoducho vyhýbať miestam, kde prší, ale to tiež niekedy nejde, lebo niekedy prší všade v okolí. Na mieste potom často navšetujem lokality, ktoré som si pred cestou zaznačil ako zaujímavé. Už nechodím vyslovene naslepo, lebo v minulosti som takto prepásol napríklad návštevu zaujímavých hradov a typických jazier-lochov vo Škótsku. Po návrate z cesty som si uvedomil, že mi takto bez prípravy môžu uniknúť pekné miesta a preto už viac plánujem ☺ Veľa pekných miest takisto navštívim aj náhodne.
Cestuješ najmä sám, alebo aj v dvojici či vo väčšej skupine a kde počas cesty spíš?
V Škandinávii som bol úplne sám, takisto aj v Paríži som bol sám. Sem-tam chodím na motorkárske výlety v skupine, ale väčšinou som podnikal malinové cesty sám. Teraz často chodíme s frajerkou autom, kde aj spíme a mám tam všetku fotografickú techniku, ako napríklad dron, keďže po ceste aj pracujem. Sem tam spíme aj v stane, inokedy v aute, to už dosť závisí aj od spoločnosti, s ktorou idem. Ja osobne radšej stanujem, rád sa zložím napríklad na vrchole útesu, alebo aj hlboko v lese, to ma naozaj baví. V ubytovni spávam minimálne, najmä pri nečakaných zlých poveternostných podmienkach.
Stala sa ti niekedy aj vyslovene nepríjemná udalosť počas stanovania na ďalekom severe?
Na samom severe Nórska, pri Barentsovom mori, pri ruských hraniciach som raz zažil takú dosť nepríjemnú viacdňovú búrku, kedy mi fakticky roztrhalo a odvialo stan. Bol to nepríjemný zážitok, keď už niekoľko dní zúrila búrka a fúkalo, ja som si dobíjal energiu v stane a nachvíľu som vyšiel von. Vtedy som si uvedomil, že vlastne ja som bol tá posledná vec, čo držala stan pokope, stan už bol celý odkolíkovaný a keď som z neho vystúpil, vietor ho celý zobral a lietal. V stane som mal všetky veci ako laptop, fotoaparát atď a to bolo jediné šťastie, lebo inak by pravdepodobne celý stan úplne zobralo do vzduchu. Takto som stan stihol chytiť a pozbierať veci okolo. Napríklad také jedlo fakt lietalo vo vzduchu. Po tomto incidente som sa musel núdzovo zbaliť a odísť. Cesta na motorke bola v tom čase veľmi nepríjemná, vietor ma stále unášal na jednu stranu. V tú noc som spal v neďalekej ubytovni.
Podľa tvojich fotiek je zrejmé, že jedna z tvojich najobľúbenejších prírodných scenérií je členité morské pobrežie však?
Je pravda, že mám rád vodu a morské brehy, veľmi rád si vychytám dobré svetlo, vyleziem na útes, kde nikto kvôli žiadnej fotke nevylezie a tam napríklad chodím aj počas niekoľkých dní, čakám na to najlepšie svetlo. Takto idem na konkétny kopec aj 5-krát, často si vyslovene počkám na tie správne svetelné podmienky, môže to byť aj v noci, alebo veľmi skoro ráno. Celé je to dosť časovo náročné, ale tie výsledky naozaj stoja za to. Týmto spôsobom sa potom môžem mojimi fotkami aj uživiť, lebo vlastne ponúkam zábery, ktoré majú tú pridanú hodnotu.
Aké sú strety s domácimi? Často s tebou miestni komunikujú?
S domácimi sa stretávam dosť málo. Skôr chodím do málo zaľudnených oblastí, takže keď niekoho stretnem, väčšinou sú zvedaví. Ale to sa deje v tých odľahlejších oblastiach, lebo napríklad také Nórsko je v lete úplne plné turistov na všetkých rôznych dopravných prostriedkoch, od bicyklov, karavanov až po červenú vespu ☺ Teda často na mňa reagujú najmä tí turisti, ktorí sa radi pýtaju odkiaľ som, aký je môj plán cesty atď. Červená vespa je často prirodzeným úvodom do rozhovoru.
Spomínal si, že pred tvojími malinovými cestami si dlhšie pôsobil v Londýne, kde vlastne aj vznikol nápad začať putovať po svete na červenej vespe. Aký je dnes tvoj vzťah k tomuto anglickému veľkomestu?
Ja mám Londýn rád, to mesto v podstate definovalo pracovnú časť môjho života. Tam som sa naučil prístupu k práci, ako produkovať hodnoty, čoho sa držím dodnes. V tomto je to mesto úžasné, ono je vyslovene postavené na práci, aby tvorilo peniaze, biznis. Ľudia tam väčšinou dlhé hodiny ťažko pracujú. Na druhej strane to mesto neskutočne kultúrne žije. Koncerty, divadlá a kapely hrajúce počas celého pracovného týždňa. Londýn beriem ako svoj druhý domov, hlavne taký ten môj domov, ktorý som si sám vytvoril podľa svojich predstáv. Čo mi mierne teraz chýba, lebo toto som musel opustiť. Žil som tam polovicu dospelého života. Londýn poznám asi lepšie než väčšinu slovenských miest, som tam zorientovaný, mám tam kamarátov.
Kedy nastal v tvojom londýnskom živote zlom, keď si si povedal, že je načase zmeniť činnosť? Ako sa to celé vyvíjalo? Ako prebiehali prípravy na malinové cesty?
Bol to skôr taký proces, nenazýval by som to zlomom. Po škole som chcel pracovať vo vyštudovanom odbore, čo bola vtedy moja hlavná priorita. To sa mi v Londýne aj podarilo. Okolo mňa pracovali rozhladení a rozumní ľudia z celého sveta, ktorí ma dosť ovplyvnili v mojom ďalšom smerovaní. Drvivá väčšina ľudí totiž neprišla do Londýna robiť kariéru, ale sa skôr tak okukať. Málokto chcel naozaj doživotne zostať v kancelárii a robiť kariéru. Tí ľudia mali svoje vlastné plány, čo robiť po tom, ako opustia Londýn. Väčšina z nich príde, zaučí sa a pôjde ďalej. A ja som takisto hľadal svoju cestu, čo budem robiť potom. Stále som mal nejaké biznis plány, stále som niečo vymýšľal. Aj na Slovensku ľudia vymýšľajú, ako zarobiť peniaze, ale v Londýne skôr prichádzajú s nápadmi, ktoré budú lepšie ako tie už ponúkané a prinesú im preto zisk. Je to akási pozitívna chamtivosť, vymýšľať niečo, čo je prínosné pre spoločnosť a zároveň na tom zbohatnúť. Takto som prišiel na to, čo robím teraz a živí ma to. Beriem to už ako moje remeslo, ktoré už pravdepodobne nebudem meniť.
Skús povedať, kde z tých miest, ktoré si doteraz navštívil mimo Slovenska, by si si vedel predstaviť žiť?
Mal som možnosť žiť na veľa miestach. Žil som už v Paríži, v Prahe aj v Bratislave a samozrejme v Londýne. Všade sa mi celkom páčilo, všade by som vedel žiť, ale moja predstava ideálneho bývania je samota, niekde v prírode. V Nórsku by to bolo fajn, fakt by to bol krásny pocit, žiť v krajine kde to normálne funguje, kde sa ľudia nepretĺkajú a nerátajú sa len hlasy voličov. Krajina je to takisto vizuálne krásna, stále by som tam mal prácu, ale na druhej strane tie životné náklady sú obrovské, jedny z najvyšších na svete. Pre mňa, čo robím globálny biznis, by to bolo neprijateľné.
Čo by si odkázal mladým ľuďom, ktorí práve teraz končia školu a možno si akurát hľadajú prácu v Londýne, alebo naopak sa práve rozhodujú, že pôjdu na vlastnú päsť objavovať krásy Škandinávie?
Aby sa nebáli a skúsili to. Išli za svojimi snami. Múdro, nie bezhlavo. Netreba minúť nasporené peniaze z vreckového nezmyselne za prvé tri mesiace. Je dobré stáť nohami na zemi a hlavou v oblakoch. A treba skúšať, niekedy aj zariskovať, ja som takisto mal veľa biznis plánov, ktoré nevyšli. Ale stačí, keď jeden vyjde a bude to. V Londýne nemusia vyštudovaní vysokoškoláci vykonávať drobné pomocné práce, ale úplne v pohode by mali skúsiť nájsť si prácu vo vyštudovanom odbore, lebo sa to fakt dá. Londýn je v tomto úžasné mesto, plné pracovných príležitostí. A pre tých, ktorí sa chystajú na sever, by som len podotkol, aby sa nebáli a išli. Sú to zaujímavé kultúrne krajiny s prekrásnou prírodou. Najväčší postrach je časté zlé počasie a tomu sa dá väčšinou vyhnúť.
Tomášovu prezentáciu si najbližšie môžete vypočuť a osobne sa s ním stretnúť 16. 2. v Trnave a 22. 2. 2016 v Bratislave.
Rozhovor s Tomášom pripravila Viera Valentová.
