Článok podporenej expedície z Expedičného fondu. Aj ty môžeš pridať svoju expedíciu a žiadať o podporu. Alebo podporiť iné expedície svojimi 2% z daní.
Po minuloročnej expedícii KAZpik 2014 stačilo 5 mesiacov bez posedenia v rozpálenej žiguli a začali nás žrať mrle. Nevedeli sme kedy, kam, začo a načo. Ale vedeli sme, že niekam pôjdeme. No a ako takto uprostred zimy šla v telke Rally Dakar, zosnovali sme jasný plán – pôjdeme z Paríža do Dakaru. Ale potom sa nám už nezdal taký jasný, lebo to bola príliš krátka a nenáročná trasa. Tak sme pridali Guineu, Sierra Leone, Libériu a Pobrežie Slonoviny. No a skoro nám to aj vyšlo.
Plánovanie výletu prebehlo ako obvykle, hlavne to zbytočne nepreháňať. Najprv sme si všetci nahlásili dovolenky na júl, aby sme obratom zistili, že v júli je v napríklad v takej Guinei celkom solídne obdobie dažďov a polovica ciest, ktoré máme v pláne, sa mení na nezjazdné blato. Na zmeny už bolo neskoro, tak sme do kufra pribalili snehové reťaze a lopatu.
Takisto sa ukázalo, že za plánovaných 30 dní to ledva stihneme prejsť jedným smerom a uvažovať o návrate po vlastnej osi vôbec nemá zmysel. Preprava auta kontajnerom stojí asi 3 tisícky, čo je teda približne desaťnásobok ceny normálnej žigule. Nuž sme po zvážení všetkých pre a proti zakúpili Vasiľovho dvojníka, ktorý ho na ceste nahradí a nakoniec ho necháme niekde v Afrike. Nazvali sme ho originálne – Vasiľ 2. 🙂 Vasiľ 2 dlhé roky vozil svojho majiteľa len pár kilometrov ku včelám. Bol trochu viac prehrdzavený a celkovo bol v horšom stave ako originálny Vasiľ. Na mechanické opravy veľmi nie sme, dali sme ho teda aspoň prelakovať. Auto, ktoré dobre vyzerá, musí dobre fungovať.
Počas 30 dní na ceste sme nakoniec prešli viac ako 10 000 kilometrov cez Maroko, Západnú Saharu, Mauretániu, Senegal, Guineiu a Libériu. Chceli sme s Vasiľom vojsť aj do Pobrežia Slonoviny, ale tak nejako boli zavreté hranice kvôli ebole a nikto nám to nechcel povedať. Dokonca aj policajti 15 kilometrov od hraníc nám policajt tvrdil, že je otvorené. 🙂 No ale to už bol skoro koniec výpravy.
Ešte predtým sme stihli v Maroku použiť kvalitné starosvetské lyže, ktoré sme celý čas viezli na streche. Miestny ujo nás poslal do mesta Erg Chebbi, že tam sú najlepšie pieskové duny na lyžovačku. A mal pravdu. Teda, rozhodne to nebol zjazd v tempe superobrovského slalomu, ale šusom dole z duny sa spustiť dalo.
V Mauretánii sme zistili, že máme pravdepodobne najstaršie auto na celom africkom kontinente, lebo 30 rokov tu žiadny samochod nemá šancu vydržať. A možno áno, ale ak už vydrží, tak je zo všetkých strán dobité a nedajú sa rozoznať ani pôvodné tvary. A hlavne LADA nie je starý Mercedes, takže nás v Mauretánii mali trochu za chudákov.
Chudáci sme ale určite neboli v Senegale. Hneď na hraniciach ohodnotili colníci našu hodnotu na približne 400 dolárov. To bola suma nutná na úhradu, pred našim vstupom do Senegalu. Dôvod? Vasiľ je príliš zastaralé vozidlo a nadmerne znečisťuje životné prostredie. Aj by sme sa zasmiali na tom super vymyslenom dôvode, ale bol by to drahý smiech. 🙂 Ani po našom zúfalom pokuse a 24-hodinovom protestnom stanovaní na hranici sa nič nezmenilo. Doláre zmenili majiteľa, Vasiľ vstúpil do Senegalu.
Najväčším lákadlom bola pre nás Guinea. Veľa turistov sem nechodí, informácie sa zháňajú ťažko. S istotou sme vedeli len to, že nás čaká 250-kilometrový úsek naprieč džungľou, ktorý takto v období dažďov môže byť horší, ba až zlý. Na všetkých internetových fórach si off-road jazdci nadháňali ego, že sa to dá len s poriadnym 4×4 autom a nejeden skúsený jazdec to nemusí zvládnuť. Ešteže neveríme všetkému, čo na internetoch píšu. Nebola to žiadna sranda, najhorších 70 kilometrov sme išli celý deň, ale keď sme to dali my s naším prehrdzaveným Vasiľom, musí to dať každý.
Do Pobrežia Slonoviny nás teda vôbec nepustili, strihli sme to rovno do Libérie. Libéria je krajina korupcie a peňazí, tam nič iné nemá silu. No na belochov tam platí skvelá pozitívna diskriminácia, pretože ak ide beloch do Libérie, väčšinou tam ide za obchodom a väčšinou má dosť peňazí a konexií. To sme patrične využívali a 20 policajných kontrol, ktoré sme absolvovali na 280 kilometroch od hraníc do Monrovie, sme absolvovali len s jediným drobným úplatkom. Inak, počas celého tripu sme zainvestovali 700 eur len do úplatkov, rôznych vymyslených poplatkov a životne nutných poistení auta. A to sme sa fakt snažili riadne silno vyjednávať až do krvi. 🙂
Predať starú Ladu v Monrovii nie je žiadny problém. Taký Vasiľ 2 išiel za 500 dolárov a to sme mali len jeden deň na predaj. Stačilo 10 minút parkovať na hlavnej ulici a mali sme tri ponuky na predaj a jednu ponuku na spoluprácu s obchodníkom s diamantmi. 😀