15 mesiacov na ceste Áziou

Článok Zuzany Belkovej a Jozefa Belka, ktorých cesta bola podporená z Expedičného fondu.

Rok 2023 sa pre nás začal prípravou na veľkú, dobrodružnú výpravu autom do Ázie. Kúpiť auto, dať auto do stavu aby prežilo dlhú cestu na ktorej nevieme čo nás čaká. Navrhnúť ako sa bude v aute spať, objednať materiál a cele to zmontovať dokopy. Dať vyrobiť matrace na mieru do novej postele v aute, a môžme vyraziť.

Kadiaľ je to najrýchlejšie do Ázie? No jasné, najlepšie bude z Bratislavy vyraziť na sever až tak ďaleko ako to pôjde. Dobre priznávame, nie je to najrýchlejšia cesta ale určite o to dobrodružnejšia. O tom predsa má cestovanie byť. Chceli sme zažiť toho čo najviac. Najprv sme sa učili jazdiť po zľadovatených škandinávskych cestách, na ktorých sme boli jediným autom, bez kovových hrotov v pneumatikách a v kritických chvíľach sme obúvali reťaze. Previezli  sme sa nespočetným množstvom trajektov. Prespávali sme hocikde na okraji cesty a dúfali, že auto napriek stále chladnejším nociam ráno naštartuje. Nakoniec prišla aj chvíľa, kedy po -35°C ráno nenaštartovalo, a tak sme museli motor hodiny nahrievať zospodu ohrievačom. Následne šlo naštartovať len so stlačeným plynovým pedálom, ktorý sme museli ešte minúty držať, aby motor neskapal. Auto zvládlo všetky ťažkosti a vďaka tomu sme videli sme švédske vodopády, nórske pobrežie a jeho strmé kopce týčiace sa priamo z mora (tzv. fjordy).  Užili sme si výhľad na severný ľadový oceán zo severného mysu po jednodňovom uviaznutí pre zlé počasie v dedine pod ním .

Zo severného mysu sme pokračovali do tepla cez Rusko až ku Kaspickému moru. V jedinej krajine sme behom jedného mesiaca videli polárnu žiaru, ľadové sochy, vozili sme sa po zamrznutom jazere na vznášadle a zároveň zažili tulipánové slávnosti v jedinom budhistickom meste v Európy, či prespali v strede teplej a vyprahnutej stepi. Všetci nás vítali s otvorenou náručou, a boli nadšení, že napriek politickej situácii sme sa nebáli do Ruska prísť.

Z Ruska sme pokračovali do centrálnej Ázie, krajín bývalého ZSSR, takže sme si ďalej vylepšovali našu ruštinu. Ikonou Kazachstanu bol pre nás región Mangystau, ktorý sa nachádza až 150m pod hladinou mora, pretože pred miliónmi rokov tvoril dno mora Thetis, ktoré v oblasti zanechalo nespočetné farebné kopce od bielej po pásiky odtieňov oranžovej, žltej a červenej.

V Uzbekistane sme popri navštevovaní historických miest s ich orientálne vykachličkovanými mešitami, mauzóleami, a minaretmi, ktoré pripomínajú Aladina, či princa z Perzie, nevynechali výpravu na vysychajúce Aralské more vyše 120 km offroadom naskrz stepou bez pohonu 4×4. V Tadžikistane sme polámali pružiny a tlmiče na aute po tom, ako sme prejazdili vyše 1 000km na nespevnenej Pamírskej diaľnici, čo je vlastne kamenistá, prašná cesta plná jám a strmých serpentín. Má samozrejme len jeden jazdný pruh ktorý musí stačiť aj kamiónom idúcim oproti, a vyštverá sa až do výšky 4600 m.n.m.  Pre veľký úspech sme si ju dali ešte raz  smerom naspäť, kvôli zavretej hranici do Kirgizska. Tentokrát už auto podskakovalo celú cestu od radosti na hrdzavých pružinách zo starej lady a s nefunkčnými tlmičmi ako taký gumimacko. V Pamíre sme okrem automechanika pochodili niekoľko túr, navštívili odľahlé dedinky, prechádzali sa na náhornej plošine v 4 000m.n.m a nazreli cez rieku v doline Wachan na život v Afganistane. V Kirgizsku sme sa naučili ako postaviť jurtu a v niekoľkých sme aj prenocovali. Vedeli ste že jurta váži pol tony, na jej prenos Vám stačia dva kone a skúsení nomádi ju poskladajú za 10 minút?

Dostať sa z centrálnej Ázie po zemi je celkom dilema. Turkménsko je prístupné len so sprievodcom, za ktorého treba veľa platiť. Čína tiež ak ide človek vlastným vozidlom a potom je možnosťou ešte Afganistan, kde neplatia stabilné pravidlá, človek potrebuje milión povolení a bezpečnostná situácia je otázna. My sme mali šťastie, že sa cez Čínu akurát chystalo 10 ďalších vozidiel, takže cena bola prijateľnejšia. 5 dňový tranzit, z ktorého len 1 deň bol venovaný obzeraniu krajiny, ostatné boli samá byrokracia a čakanie na parkoviskách pred úradmi, absolvovala Zuzka sama, lebo Jožo nedostal víza do Číny. Ako už zákon schválnosti hovorí, deň pred prechodom hranice, v nedeľu, bolo treba auto narýchlo opravovať a Zuzka vošla do Číny s 5 dňovými vízami a bez pakistanských víz, lebo jej bola vrátená žiadosť s požiadavkou o dodanie dokumentov. Víza našťastie stihli prísť a v Číne uviazol na pár dní len jeden motorkár z výpravy.

Pakistan je jedinou krajinou kde človek môže vidieť tri najvyššie pohoria sveta, Himaláje, Karakoram a Hindukuš. Ako milovníci prírody sme v týchto horách potrebovali stráviť veľa času, takže mesiac nestačil. Vystúpili sme na 5 – tisícovku, prekročili ľadovec a navštívili niekoľko base-kempov. Vidieť 8-tisícovku rovno pred sebou je pohlaď, ktorý sme si jednoducho nemohli nechať ujsť. Tou našou vyvolenou bola Nanga Parbat.  Pakistan ma závratne strmé, majestátne kopce, a úzke, hlboké doliny s malými dedinkami, v ktorých žije až prekvapivo veľa ľudí. Každá dolina je vstupom do iného sveta s iními ľudmi, jazykmi, kultúrami a dokonca niekedy aj náboženstvami.

Keďže sme už tak dlho obkružovali Afganistan, toľko o ňom počuli, a počas nášho pobytu v Pakistane konečne vznikla faceboková a whatsapová skupina s dostatočnými informáciami o tom, ako získať všetky potrebné povolenia, rozhodli sme sa do toho ísť. A neľutujeme. Nebolo ľahké vidieť, ako tam ľudia pod vládou Talibanu a vo veľkej chudobe žijú. Napriek tomu sme mali možnosť žažiť pohostinnosť a silu ľudí žijúcich v takýchto podmienkach, objaviť krásu ich turistami neobjavenej prírody. Prichádzajúca zima nás vyhnala do Iránu, krajiny, ktorá svojich občanov nesmierne obmedzuje, no tí sa aj napriek tomu vedia vynájsť a vytvoriť si vlastnú, slobodnejšiu cestu. Obrovská krajina plná hôr, náhorných plošín, púští, ale aj pláží a ostrovov, kde sme strávili Vianoce. Ostrovy Perzského zálivu, zvlášť Hormuz a Queshm prekvapia návštevníkov dúhovo farebnými soľnými jaskyňami a krýštáľovými útvarmi. Tieto ostrovy sú jedným z mála miest kde sa obyvatelia cítia slobodní, keďže tam nie je polícia. Ženy sa neboja zhodiť šatky a po nociach si mladí robia párty s profesionálnym ozvučením a stageom. Na jeden z týchto ostrovov nám bola strastiplnou cestou prostredníctvom kamaráta Adama cez Dubai doručená náhradná spojka pre naše auto, bez ktorej by sme na Slovensko možno ani nedošli.

S novou spojkou sme sa mohli ísť spokojne zazimovať na Arabský poloostrov, ktorý nebol pôvodne vôbec v pláne. Tranzit Iraku a krátka návšteva hypermoderného Kuwaitu nás dostala do Saudskej Arábie. Videli sme nespočetne veľa ropných vrtov, vyprahnuté púšte, beduínskych kempov, a mestá plné mrakodrapov ako Dubaj, Doha, či Manama. Čo však bolo pre nás nečakané bol Omán s množstvom kaňonov s tečúcimi potokmi vytvárajúcimi bazéniky, do ktorých sa dá skákať z okolitých skál a kúpať sa v nich. K tomu mu nechýbajú krásne pláže, farebné koraly a morské korytnačky, ale ani vysoké hory a horské dedinky vo vnútrozemí, či prímorské fjordy ako v Nórsku. V Saudskej Arábii, ktorá sa turistom otvorila len 5 rokov dozadu, sme mali tú česť nazrieť do ich rapídne sa vyvíjajúcej kultúry, popri obzeraní prírodných úkazov, kde nás najviac prekvapilo, že okrem divokých opíc, pravdepodobne síce dovezených, ovplývajú aj krásou sopečnej krajiny a zkamenelej lávy.

Ďalej na nás čakalo veľa pozostatkov po rímskej ríši ale aj po prvých kresťanoch na území dnešného Jordánska, ktoré sme objavovali spoločne s našimi súrodencami. Záverom nášho dôkladného objavovania bol Irak, kam nás od hranice po Baghdad sprevádzal vojenský eskort. Po modernom arabskom svete to bol pre nás zas tak trochu návrat do Pakistanu, či Afganistanu, kde sa všade hemžia ľudia, a neexistujú skoro žiadne pravidlá. Irak sa ale napriek svojej politickej a ekonomickej situácii neoplatí preskočiť. Vojna tam už skončila a nachádza sa tam viacero významných biblických miest a pamiatok, či pútnických mešít pre Šítov. Neposledne tam môže človek zaziť aj jedny z posledných mokradí, kde ešte arabi žijú pôvodným štýlom života, lovia ryby, chovajú byvoly a stavajú pôvodné domy z rákosia. Nechýbajú im ani hory patriace Kurdistanu, autonómnej oblasti utláčanej zvyškom Iraku, pretože majú inú kultúru, jazyk a neposledne sa aj rozvíjajú rýchlejšie ako zvyšok krajiny.

Našou záverečnou zastávkou bolo Turecko, a keďže sme sa už tešili domov obzreli sme si len niekoľko ikonických miest po ceste. Zakončili sme to Cappadociou, kde sme sa niekoľko dní po sebe ráno budili s výhľadom na stovky balónov naokolo. Následne sme to ale vzali za rýchly koniec, a cez Balkán sme prefrčali za 2dni.

A aká že bola naša cesta? Strastiplná, náročná, prekrásna, pokojná, dobrodružná, prekvapujúca, oddychová ale aj stresujúca, dokonca aj bolestivá, no jednoznačne zaujímavá, a náučná. Zážitky ktoré nám po tejto ceste ostali by sme za nič nevymenili. Tak hor sa plánovať ďalšie výpravy.