Galapágy 3. časť

Pred obedom som si išiel do agentúry vybrať ďalšie dve plavby. Na malom trhu s rybami, okolo ktorého som často prechádzal, boli štyria predavači, tri tulene, dva pelikány a sivý elegantný morský vták. Všetci v družnom porozumení, ako vystrihnutí z ilustrácií budúceho raja na Zemi z časopisu Strážna veža, napadlo mi. O pár minút som obďaleč zbadal dve elegantne oblečené ženy, ako na prenosných stojanoch na kolieskach ponúkajú ľuďom Strážnu vežu. Až som sa musel pousmiať nad touto náhodou. Neskôr mi napadlo, že som jehovistkám mohol povedať, že veď tu na Galapágoch mám pocit ako v raji na Zemi. Zvieratá nie sú plaché, ľudia ich chránia, iba sopečná krajina miestami svojou čerňou a sivotou pripomína skôr peklo ako raj.             

     Chystal som sa do osady Bellavista, neďaleko Puerta Ayora. Na ceste stál žltý školský autobus, tak som sa opýtal šoféra, či by ma zobral do Bellavisty. Sympaťák prikývol. Na mojich cestách som sa už viezol rôznymi dopravnými prostriedkami, ale v žltom školskom autobuse som dovtedy ešte nikdy nesedel. Neďaleko Bellavisty sú údajne jedny z najdlhších lávových tunelov v Južnej Amerike, Los Túneles de Bellavista, ktoré majú v súčasnosti zmeranú dĺžku okolo 2 200 metrov.

     V prístrešku pred vchodom do Los Túneles nebol nikto. Privítalo ma iba päť pancierov korytnačiek sloních zavesených pod plechovou strešnou krytinou. Do podzemia viedli romantické schody ponorené v krásne rozkvitnutých kríkoch siahajúcich až po portál v skalách, cez ktorý som vošiel do podzemia.

Portál do Los Túneles

Svietilo tam elektrické osvetlenie. Popri drobných stalagmitoch som prechádzal cez lávový tunel, ktorý trochu menil svoj profil. Neviedol podzemím rovno, ale zatáčal sa. Keď som v ňom prešiel okolo tristo metrov, zhaslo svetlo. Mal som dva zdroje svetla, čelovku a mobil. Ale chvíľku som zostal v tme a počúval kvapkajúcu vodu. Spomenul som si na moje výlety s jaskyniarmi v Demänovskej a Jánskej doline. Zasvietil som čelovku a ešte pár metrov som prešiel do hĺbky tunela. Ale cesta cez tunel v časti, ktorú som prešiel, bola pomerne fádna. Okrem istých zmien šírky a výšky tunelu som tu nemal veľmi čo pozorovať, tak som sa vrátil k vchodu a k prístrešku, kde stále nikto nebol.

     Ráno som čakal v prístave Puerto Ayora s voucherom v ruke. V agentúre mi povedali, že ho mám ukázať personálu v prístave. Ukázal som ho niekoľkým mužom, ktorí sa tvárili dôležito, ale nikto mi s istotou nevedel povedať, na ktorú loď mám nasadnúť. Dokonca sa tam náhodou zjavil aj Kevin z agentúry, ktorý mi predal výlet na Isabelu, ale ani on sa nevedel vyznať v chaose v prístave a bez slova zmizol, keď som ho prosil o pomoc. Už som mal obavu, aby som nezmeškal čln na Isabelu. Pýtal som sa aj uniformovaných mužov v prístave, zabezpečujúcich poriadok… O chvíľu jeden z nich priviedol muža, ktorý ma zobral na malý čln, a ten ma previezol k väčšiemu člnu smerujúcemu na Isabelu. Bol podobný, akým som sa preplavil na Floreanu, ale bol plne obsadený turistami. Pripravil som sa na divokú plavbu, ale nečakal som, že bude až taká šialená. Pri náraze člna na veľkú vlnu vyhodilo jedného staršieho pána zo sedadla, preletel dva metre a zastavil sa na turistoch, ktorí sedeli oproti nemu. Nechcem si predstaviť, ako by dopadol, keby tam neboli ľudia a nestlmili by prudký náraz o tvrdý bok lode. Kúsok odo mňa sedel tučný pán spotený od strachu. Pri nárazoch na chrbát mu od bolesti vyhŕkli slzy. Jeho manželka sa najprv rozpačito usmievala a záver plavby preplakala. Ja som si pustil z mobilu Nohavicu, a keď prišla pesnička s refrénom: „V moři je místa dost…“, tak mi odľahlo. Dodnes som nepochopil, prečo sa  člny medzi obývanými ostrovmi plavia takýmto nevhodným spôsobom. Asi ide o čas. Domáci sú už zvyknutí.

     V prístave na Isabele ma čakal sympaťák na bicykli s tabuľkou Estanislav v ruke. Potešil som sa, že po chaose v Puerto Ayora a po strašnej plavbe bude chvíľu kľud. Zaviedol ma do príjemnej izby rodinného penziónu Hospedaje Sarita. Len čo som si ľahol na belostnú posteľ, prišiel po mňa znovu ten chlapík, že sprievodca ma už čaká. Rýchlo som sa natrel krémom proti rovníkovému slnku, vzal som si klobúk a pár vecí a utekal som za sprievodcom. S ním sme potom skoro bežali k autu, ktoré nás doviezlo na korytnačiu farmu. Skupinka turistov tam už čakala iba na mňa. Po návšteve Výskumnej stanice Charlesa Darwina ma už návšteva korytnačej farmy veľmi nezaujala, ale keď sme z nej vyšli, sprievodca mi ukázal sopku Sierra Negra.  Ani by som si ju nevšimol, keby ma na ňu neupozornil, pretože je taká široká, že ani nevyzerala ako sopka, ale len ako nejaké trochu vyvýšené miesto vychádzajúce z jemného oparu. Práve na výstup na okraj krátera Sierry Negra som sa zvlášť tešil.

       Prechádzali sme cez mangrovy pri pobreží a videli sme dva plameniaky americké. Stáli na jednej nohe, zobáky mali ponorené do peria na chrbte a podriemkavali.

Plameniak americký

Vedci po dlhodobom štúdiu vysvetľujú, že takto plameniaky šetria energiu a oddychujú, keď stoja na jednej nohe. Takmer nezapájajú svaly, majú dokonalé vyváženie na jednej nohe. Vedci vraj dokonca zistili, že na jednej nohe dokážu stáť aj mŕtve plameniaky.

     Vrátil som sa do príjemného chládku izby, chvíľku som si oddýchol a vyrazil som na cestu na bicykli, ktorý mi požičali v Sarite. Najprv som sa vozil po mestečku Puerto Villamil. Dominantou námestia je moderný biely kostol. Na cestách som videl niekoľko zaujímavých kresťanských kostolov v tropických oblastiach. A vždy, keď sa dalo, vošiel som dnu. V modernej apside je socha Ježiša Krista a za ňou veľká nástenná maľba. Ježiš sa vznáša nad oceánom, okolo neho sú palmy a na čiernych lávových kameňoch sú leguány, suly modronohé, fregaty a tučniaky. Naivné výtvarné spracovanie tohto námetu ešte zosilnilo môj pocit. Cítil som nevšedné dojatie. Posadil som sa do lavice a chvíľu som pobudol vo výnimočnom kostole. Spomenul som si na vášnivé kresťanské spevy Melanézanov na súostroví Vanuatu na opačnom konci Pacifiku.

Interiér kostola v Puerto Villamil

     Za mestečkom je nádherná pláž so žltým pieskom a čiernymi lávovými kameňmi, na ktorých sa vyhrievali leguány morské a pobehovali malé lávové jašteričky. Niektoré leguány práve vychádzali z mora a pomerne rýchlo bežali po utlačenom mokrom piesku na brehu oceánu. Popri pobreží vedie piesočná cesta z mesta. Kolesá bicykla sa zabárali a občas som musel zostúpiť a bicykel hlbším pieskom tlačiť. More bolo aktívne, surferi sa snažili chytiť vlny. Pri pobreží za mestečkom som si prezrel cintorín s pestrofarebnými hrobmi. Niektoré boli vykachličkované. Cintorín bol obohnaný plotom postaveným z čiernych lávových kameňov.

     Pobral som sa hlbšie do vnútrozemia ostrova, kde už bola lepšia cesta a došiel som  k El Muro de las Lagrimas, k Stene sĺz, ktorú postavili trestanci z lávového kameňa. Medzi rokmi 1946 a 1959 tu bola trestanecká kolónia. Zvláštny múr v pustatine nejasne svedčí o smutných časoch ekvádorskej histórie.

     Cestou naspäť som pri ceste videl korytnačku, kanárika, pinky a dve volavky: Galapagos Great Blue Heron.

Galapagos Great Blue Heron

Vôbec neboli plaché. Pristúpil som k nim na dva metre a neodleteli. Turisti na Galapágoch by sa nemali približovať k zvieratám bližšie ako na dva metre. Ale niekedy je ťažko dodržať toto pravidlo, keď mnohé zvieratá priam vyhľadávajú kontakt s človekom a sami sa k človeku približujú.

     Ráno po siedmej hodine ma vyzdvihla sprievodkyňa zo Sarity. Nasadol som do chivy a cez ďalšiu obývanú oblasť Isabely, farmársku usadlosť Tomas de Berlanga, sme sa dostali pod sopku Santo Tomás, ktorej tu však domáci nepovedia ináč ako Sierra Negra. Výstup sme začali v nadmorskej výške okolo 750 metrov, cestou vedúcou cez bohatú vegetáciu. Podobne ako na ostrovoch Santa Cruz a Floreana je aj na Isabele vo vyššej nadmorskej výške všetko svieže a zelené. A už druhýkrát na Galapágoch som zažil to, že podobne ako na vysočine na ostrove Floreana som sa ocitol v akomsi aerosóle. Dažďom by som tento úkaz nenazval, pretože žiadne padajúce kvapky sa nedali zbadať, ale na vetrovke som mal vyzrážané kvapôčky vody. Za postupného mierneho stúpania sme prišli na okraj krátera, ktorý bol spočiatku v hmle, ale tá rýchlo ustupovala, takže sa nám postupne začal ukazovať obrovský čierny kráter. Aj keď sa hmla rozplynula úplne, celý kráter sme nevideli.

Časť krátera Sierra Negra

Má priemer okolo desať kilometrov a patrí medzi najväčšie krátery činných sopiek na Zemi. Sierra Negra nie je stratovulkán, čiže nemá klasický kužeľovitý tvar. Jej masív je taký rozľahlý, že aj pri nadmorskej výške 1490 metrov vyzerá pri pohľade z Puerto Villamil, ktoré je takmer o jeden a pol kilometra nižšie a je vzdialené okolo 20 kilometrov, len ako mierna vyvýšenina na ostrove.

     Výbuchy Sierry Negra sú časté, keďže je v jednej z najaktívnejších vulkanických oblastí na Zemi. Jej erupcie nie sú veľmi prudké. Najprv vyfučia plyny, a potom z rôznych miest rozľahlého krátera vyteká láva buď z krátera von smerom k oceánu, alebo niektoré lávové prúdy smerujú aj do vnútra krátera. Ostatný raz vybuchla v júni 2018. Podľa slov sprievodkyne po tejto erupcii narástla Isabela približne o jeden štvorcový kilometer. Ostrovy Fernandina a Isabela patria medzi najmladšie ostrovy na Zemi a ich podoba a rozloha sa často mení. Pod Galapágami je Hotspot Galápagos, miesto, kde magma vychádza na zemský povrch. Centrum hotspotu je v súčasnosti medzi ostrovmi Fernandina a Isabela a kedykoľvek sa tu môžu objaviť ďalšie erupcie.

     Na okraji krátera som si spomenul na tri aktívne sopky: Yasur, Marum a Benbow, ktoré som videl na Vanuatu. Boli oveľa hrozivejšie. Sopku Yasur bolo počuť dunieť už z desiatich kilometrov. Sierra Negra ma zaujala hlavne obrovským čiernym kráterom zasadeným do okolitej sviežej zelene.

     Asi dva kilometre sme išli popri okraji krátera. Sprievodkyňa nám po ceste z nízkych stromov odtrhla akési drobné žlté jabĺčka, ktoré tu miestni obľubujú pre dobrú chuť a blahodárne účinky, najmä na žalúdok. Odbočili sme ku kráteru Chico, ktorý je jedným z parazitujúcich kráterov sopky Sierra Negra. Po ceste sme videli stuhnutý lávový vodopád, fumaroly a menší lávový tunel, ktorý má miestami popraskaný strop, takže bolo vidno do jeho vnútra. Niektoré malé krátery hrali rôznymi odtieňmi žltej, červenej a hnedej farby.

Sopečná krajina v okolí krátera Chico

     Cestou naspäť som išiel dlho sám so sprievodkyňou a rozprávali sme sa o jej živote na Galapágoch. Hovorila mi, že pochádza z Guayaquilu, najväčšieho mesta v Ekvádore, ale už dlhé roky pracuje ako sprievodkyňa na Galapágoch a žije v Puerto Villamil. Bolo vidno, že ju táto práca baví a hrdo ukazuje turistom krásy a zaujímavosti nevšedného súostrovia. Ale posťažovala si na drahotu. Žije skromne, napríklad nanuk Magnum si môže dovoliť raz do roka.

     Na ďalší deň ráno sme vyplávali z Puerta Villamil k útvarom Los Túneles pri južnom pobreží Isabely. Manévrovali sme s loďkou pomedzi ostré čierne skaly tvarom pripomínajúce mosty a tunely. Zakotvili sme na krásnom mieste, kde plával párik kariet obrovských, na vajciach sedel samček suly modronohej a obďaleč sa oddával párik súl modronohých milostnému tancu. Sledoval som ich z dvoch metrov niekoľko minút. Pri ich tanci som si pomyslel, že mám znovu na tejto ceste šťastie. Dokonca väčšie ako Jacqueline Kennedyová-Onassisová. Kurt Vonnegut vo svojom slávnom románe Galapágy, ktorý som si znovu po rokoch prečítal priamo na  Galapágoch, spomína manželku bývalého amerického prezidenta. Aj ona sa mala zúčastniť „prírodovednej plavby storočia“ na Galapágy a chcela vidieť ľúbostný tanec modronohých súl, ale osud jej nedoprial…

Milostný tanec súl modronohých

     Bolo nepríjemné vetristé počasie. Nechcelo sa mi potápať v studenej vode. Obával som sa, že prechladnem, skomplikujem si cestu, a hlavne že nebudem môcť ísť na výstup na Chimborazo, ktorý som plánoval pri návrate na pevninu Ekvádoru. Ale riskol som to a oplatilo sa. Nasledovali sme nášho sprievodcu pod vodou. Predierali sme sa pomedzi skaly a museli sme prekonať aj plytčinu. Voda mohla mať hĺbku iba okolo pol metra, čiže plutvami sa dali robiť len veľmi nepatrné pohyby a nemal som ani rukavice. Dotýkať sa čohokoľvek v galapágskych vodách môže byť nebezpečné a sprievodcovia to veľmi neradi vidia. Takže som sa trochu rozbehol, maximálne som sa vystrel s rukami dopredu a takmer bez pohybu som sa dostal cez plytčinu. O chvíľu som zbadal ako sa všetci zhrčili okolo veľkej skaly. Natrafili na žraloky bielohroté, ktoré boli skryté hlboko pod skalou, ale dalo sa k nim priblížiť. Ani neviem, koľko ich tam bolo, lebo niektoré boli hlbšie pod skalou. K najbližšiemu som sa priblížil tak, že som mal hlavu asi meter od jeho papule. Vôbec na mňa nereagoval, len sa na mňa pokojne pozeral. Po dlhom hľadaní sme našli aj hnedých morských koníkov. Medzi morskými rastlinami boli takmer neviditeľné.

     Queen Karen bola moja posledná loď, ktorou som sa plavil na Galapágoch. Zo severného pobrežia ostrova Santa Cruz sme sa plavili popri ostrove Daphne Major a ďalej na sever k ostrovom Santiago a Bartolomé. Už aj ja som si spieval na mojej poslednej plavbe Yo no soy marinero, soy capitan, soy capitan, soy capitan. Na našu loď robil opakované nálety samec fregaty nádhernej.

Fregata nádherná

Výborný letec, ktorý pripomína obrovskú lastovičku, vždy chvíľu zostal stáť vo vzduchu nad loďou asi tri metre odo mňa, potom sa prudko otočil, obletel loď a znovu zastal nad tým istým miestom lode. Zopakoval to asi päťkrát. Mal obecenstvo. Ľudia z rôznych častí lode prišli sledovať tohto nádherného vtáka a mne sa zdalo, že hlavný bod jeho záujmu bola asi kuchyňa.

     Už z lode sme pozorovali farebné špicaté skaly bizarnej sopečnej krajiny ostrova Santiago.

Pobrežie ostrova Santiago

Zakotvili sme v Sullivan Bay. Na ostrove Santiago som videl najkrajšie formácie mladých lávových prúdov typu pahoehoe. Pri tuhnutí pomaly tečúcich prúdov lávy vznikli rôzne útvary, ktoré pripomínajú pospletané šnúry rôznych hrúbok. Pahoehoe láva by sa kľudne mohla vystavovať v múzeu moderného umenia. Ako autor by tam mohla byť uvedená vulkanická činnosť.

Lávové prúdy typu pahoehoe

Čierne lávové prúdy Santiaga v tomto mieste sú bez rastlinstva, okrem unikátneho druhu kaktusu, ktorý dokáže prežiť na mladej láve. Volajú ho Lava cactus. Jeho latinské meno je Brachycerus nesioticus a patrí medzi prvé druhy rastlín, ktoré rastú na láve a to iba na Galapágoch. Zhluk vyše dvadsiatich valcovitých stoniek s jemnými ostňami rôznej veľkosti a rôznych odtieňov sivej, žltej a hnedastej farby vyrastal priamo z tmavej lávy.

Lava cactus

     Na malom člne sme oboplávali skalnú ihlu ostrova Bartolomé a videli sme pod ňou tučniaka v tom správnom postoji. Bol prehnutý v krížoch a vypúčal veľké brucho. Akoby nám ukazoval, ako sa tu má dobre.

     Na ostrove Bartolomé sme videli aj ďalšie „pionierske“ rastliny s názvom Mollugo. Nízke striebristé kríčky nevyrastali ako lávové kaktusy priamo z puklín lávy, ale rástli v sypkej vyprahnutej sopečnej pôde. Po drevenom chodníku sme vyšli na vrchol ostrova Bartolomé a otvoril sa nám nádherný výhľad. Vraj najfotogenickejšia panoráma Galapág. Stáli sme na vrchole východnej časti ostrova. So západnou časťou, ktorej dominuje šikmá Bartolomejská ihla, ju spája úzky pruh pevniny so žltým pieskom a zelenou vegetáciou. Mali sme šťastie aj na počasie, lebo väčšinu dní bolo polooblačno, ale akurát na ostrove Bartolomé sme mali slnečno. Kombinácia farieb sivohnedej východnej časti ostrova s farebnými zelenkavými pruhmi v sivom sopečnom popole, mladá čierna láva, svieža zeleň obrúbená zlatistým pieskom pláže Playa dorada, naklonená skalná ihla, ktorá vyrastá zo sýtomodrého oceánu a záliv Sullivan na ostrove Santiago so svojou pochmúrne farebnou sopečnou krajinou na pozadí. Objektív môjho fotoaparátu však presnejšie zobrazil to, čo sa snažím vyjadriť toľkými slovami.

Výhľad z vrcholu ostrova Bartolomé

     Posledné šnorchlovanie na Galapágoch mi naozaj vyšlo. Priamo spod Bartolomejskej ihly oproti mne vyplával žralok čiernohrotý. Priblížil sa asi na dva metre a vzbudil u mňa rešpekt. Mal čierny koniec chrbtovej plutvy a chvosta. Bol väčší ako žraloky bielohroté, ktoré som videl doteraz. Mohol mať okolo jeden a pol metra. Preplával som aj ponad malú raju s priemerom asi tridsať centimetrov. Ale asi najpôsobivejší bol pohyb v obrovskom húfe drobných strieborných rybiek. Nevidel som predok ani zadok húfu a ani žiadny z jeho okrajov. Bol som kompletne obklopený tisíckami rybiek a keď som urobil pohyb rukou, rybky v hustom húfe ustupovali rovnakým smerom. Doplával som na nádhernú zlatú pláž, ktorú som pred chvíľou obdivoval z vyhliadky. Na jemnom žltom piesku som si vychutnal šťastie výnimočnej chvíle.

     Pri návrate na ostrov Santa Cruz som dlho stál vo výklenku na prove lode Queen Karen. Práve som sa díval na to miesto oceánu, kde sa nad hladinu vyhodila čiernobiela manta s rozpätím „krídel“ asi jeden a pol metra. Aj manty sa občas vyhodia nad hladinu ako delfíny.

     17. novembra 2019, na 30. výročie revolúcie, sa vraciam z ostrovov evolúcie. Zmeny, ktoré obidve spôsobili sa prejavujú pomaly a postupne, ale predsa je ich možné pozorovať.

Viac od autora si môžete prečítať v publikácii: Čas na priestor

Text a fotografie: Stanislav Kaľavský