Hrnčiarstvo, moja profesia, predpokladá pestovanie istého druhu zápecníctva, napriek tomu sa každoročne vyberiem s mojím malým parťákom na cesty. Chodím spolu od malička, zatiaľ nie na dlho, nie ďaleko, ale už pozná význam slov praktickosť, príprava a samostatnosť.
Je koniec augusta, začiatok môjho každoročného času vymedzeného na cesty. Píšem žiadosť do školy, s prosbou o uvoľnenie piataka Viktora z vyučovania počas prvých dvoch týždňov. Posledný deň pred odchodom rozmýšľam, ako vyriešiť spanie v aute. Doteraz sme jazdili na Fiat Doblo ( nech odpočíva v pokoji vrakoviska) dvaja. Po odstránení zadných sedadiel a umiestnení dreveného podstavca do vzniknutého priestoru sme sa vedeli v aute hocikde výborne vyspať, navariť, oddýchnuť. Stačilo ho zakryť doskami, ktoré sme cez deň zložili nabok, aby sme sa pohodlnejšie dostali k veciam uskladneným v krabiciach pod nimi. Na cesty sa teraz vyberáme traja na novej Dacii Dokker, zadné sedadlo musí ostať. Napriek tomu si pozriem, čo dá dreváreň a idem na to. Beriem si pílu, kladivo, klince, ktoré svojou dĺžkou večne nezodpovedajú potrebám, vymeriavam a pankáčskym spôsobom, mne vlastným, vyrábam podstavec. Vďaka za náučný seriál „ A je to“.
Pred spaním sklopíme sedadlo, z troch dosák si vytvoríme ležovisko, karimatky, spacáky, tretí spí v stane. Tento rok vraj nechceme pokračovať druhou epizódou filmu podľa ( vlaňajších) skutočných udalostí s názvom „ V aute horí!“, preto dostávam k meninám ledkovú petrolejku. Pre veľký úspech pripomínam, že prvá epizóda sa odohrala v kempe niekde v strednom Francúzsku. Nosnou témou bola horiaca čajová sviečka zanechaná v aute bez dozoru. Na chvíľu…. a následky. Toto road movie pokračovalo návratom bez smeroviek, zadných svetiel a stieračov cez Švajčiarsko, Rakúsko, celkom 1300 km. Áno, aj pršalo.
Nuž….minimalisticky si zabalíme veci. Každý z nás si šatstvo uskladní do svojej banánovej krabice. Ideme na tri týždne preč. Do najväčšej plastovej krabice uložíme potraviny, plynový varič, keramické (!) hrnčeky, misky, obrus, atď. Keď nechceme sa ubytovávať v kempoch, je veľmi dôležité si brať bandasku na vodu. Vedro na umývanie riadu, pranie, štipce, motúz. Petang, knihy, nabíjačku na mobily do auta, foťáky. Mapu, gps navigáciu.
V Česku zastávka v Litomyšli, ďalší deň Nemecko, ktoré je treba prejsť naraz, nemienim tam spať. Na noc sa zastavíme tesne za hranicami v Alsasku, na poli pri jazere blízko Soufflenheimu. Sme v hrnčiarskom kraji. V tejto obci je niekoľko dielní, vyrábajú hlinkami zdobenú keramiku. Pôvodné zemité farby podkladu bohužiaľ nahradili červenou, modrou, zelenou, namiesto niekdajších, milých, tradičných, maľovaných motívov zdobia bielou hlinkou ľúbivé a nie celkom podarené motívy srdiečok a pod. V neďalekom meste hrázdených domov, v Betschdorfe, robia technologicky odlišnú keramiku, ktorú maľujú kobaltom a pália v kaselských peciach na drevo so soľnou glazúrou. Výsledkom je tvrdá, sivastá keramika s modrými motívmi.
V tomto malebnom mestečku je pozoruhodne veľa, vedľa sebe fungujúcich dielní. Zisťujem, že to s nosením rúšok a dodržiavaním ďalších hyg. zásad Francúzi myslia vážne, bez ďalšej revolúcie sa stotožnili s vládnymi nariadeniami.
Cestou na sever sa zastavíme vo Verdune, Fort Douaumont je dobrým miestom si pripomenúť skoro rok trvajúce boje z roku 1916. Zomrelo tu 250 000 vojakov na oboch stranách ( nemecká, francúzska armáda). Viktor, ako budúci vojak, s pohnutím odchádza z tohto miesta, sľubuje, že sa tu ešte vráti.
Po dvoch nociach strávených pri jazerách sa ubytujeme v kempe, ktorý je najdrahší na celej ceste, v Jumièges, za 24€. Sme v Normandii, nad Seinou. Druhý deň si chceme pozrieť pôsobivé torzo niekdajšieho benediktínskeho opátstva z 8. stor., severozápadne od Paríža, za Rouenom. Parkovisko bez otravného parkovníka, verejné toalety bez hajzelbabky. Na okraji pekného námestia piknikové stoly s lavicami v dvoch radoch. Väčšina je obsadená, nikdy nechýba prestretý obrus.
Pozostatky múrov, oblúkov a stĺpov opátstva sa týčia do výšky viac, ako 20 m, zachovalá dvojica veží takmer 50 m.
V ďalšej budove komplexu nachádzame výbornú výstavu fotografií a videí z Číny. Témou je Žltá rieka a jej strašná premena v dôsledku obrovskej, priemyselno – stavebnej činnosti neľudských rozmerov. Tu Číňania na úkor všetkého predstaviteľného postavili vodnú elektráreň. Znehodnotili životné prostredie, zničili niekoľko stoviek archeologických lokalít, vysídlili bez adekvátnej náhrady desaťtisíce ľudí, množstvo obcí a miest zrovnali so zemou.
Dlho sedíme s Viktorom pred monitormi s filmami o tejto neprírodnej katastrofe.
K Atlantiku to máme asi 90 km, mierime ku kriedovým útesom pri Étretat. Azda všetci poznáme ikonický obraz tunajšej skalnej brány v mori. Schádzame dolu na pláž, odliv pomaly vrcholí, more je stiahnuté. Krík čajok, hľadajú si potravu medzi obnaženými skalami. Nad nami vysoké útesy, výrazne vrstvovito štrukturované, vo výške cca 1 m tenký čierny pás pazúrika. Čierne okruhliaky na pláži sú tiež z tejto horniny, neodolám, zbieram. Pláž s kaviarňami, reštauráciami je súčasťou mesta, od útesov si však zachovali rozumný odstup, scenéria nie je narušená.
Cestujeme ďalej po pobreží na západ. Pont de Normandie je názov veľkolepého, 2 km dlhého mosta ponad Seinou. Je krásny, dvakrát zvlnený…a samozrejme prejazd spoplatnený (4,50€). Polovica mosta je zavretá, šoférujem v úzkom koridore, nemám dosť času si vychutnať pohľad na konštrukciu mosta.
Témou nasledujúcich dvoch dní je Operácia Overlord, vylodenie spojencov v Normandii. Začíname Batterie de Merville a zastavujeme sa pri moste Pegasus. Viktor sklamaný odchádza z pláže Sword, kde čakal voľnú prírodu, podobnú pláži Utah. Poteší ho však výborné múzeum, skôr panoptikum na Omaha beach, kde natrepali medzi kulisy mestečka množstvo tankov, obrnených vozidiel, nákladiakov, techniky a zbraní. Veľmi dobre.
Kto si chce užiť nerušenú atmosféru normandskej prímorskej prírody, samoty, oceánu, vetra, nech navštívi Utah beach. Prichádzame sem po roku, je popoludnie, more vyzerá ako vypustené. Mohutný odliv odkryl rozsiahle farmy ustríc. Dva km na západ od múzea, na konci odbočky z hlavnej na pláž, zaparkujeme auto. Ostaneme tu aj cez noc. Viktor vystupuje z auta, rozbehne sa na duny, pozrieť sa na pozostatky betónových bunkrov.
Schádzame na pláž, je pod mrakom, pofukuje vietor, šum mora. Viem, že sa mi nebude chcieť odtiaľ. Chvíľu sledujem zberačov ustríc, potom sa rozhodnem po pláži prejsť k múzeu, uloviť si nejakú snímku. Opäť si s ľútosťou spomeniem, prečo som si nekúpila polarizačný filter. Pri múzeu fotím pohľad na more, v tom si všimnem nejaký krúžok na pni položený. Pozerám…no fakt, sivý filter! To je vtipné, pred mesiacom sa mi stalo čosi podobné. Vtedy som na bicykli s vypustenou dušou prahla po hustilke. Čakala ma na krajnici pohodená.
Vraciam sa po pevnejšom piesku. Slnko zapadá, je skoro deväť hodín večer. Na pláži si varíme večeru, čaj, sem – tam niekto príde k moru, prejde sa. O dvesto metrov ďalej si dvojica zapálila oheň. Sedíme si s Viktorom na piesku, čítame si navzájom, pozorujeme svetlo zo vzdialeného majáka. Hukot príboja, stmieva sa, rozsvecujú sa hviezdy, do duší sa vkráda pocit osamelosti, slabosti a ničoty, ako na začiatku vekov.
Popoludnie na pláži Utah…
Čítala by som! Nedá sa, lebo vojak Viktor nás prepadáva z vysokej duny nad plážou.
Písala by som! Nedá sa, lebo mu musím nahlas čítať jeho knihu. Chaotický príbeh o mágiach, amuletoch, pašerákoch a cigánskych (!) deťoch s divou mačkou, ktorej niekto odstrihol fúzy a teraz nevidí.
20 minút by som sa pozerala na more, bez rečí zízala do sivej, olovenej oblohy bez slnka! Nedá sa, lebo musím udávať smer, odkiaľ ma prepadové komando má prekvapiť. Pri akcii si nedajú na čas, každé tri minúty sa musím zľaknúť.
Len tak by som chvíľu sedela v tichu, šumu mora, kriku čajok a užívala si minimalistický obraz okolia. Nedá sa, nedá sa, aj tak by som neobsedela, chcela by som variť kávu, prebehnúť sa po piesku, pozrieť sa, čo je ďalej. Najlepšie všetko naraz.
Snímky ľudí s knihou na brehu mora sú fotomontáž!
Nakoniec zbieram odkvitnuté hlavičky nejakej trávy. Vyzerajú ako bahniatka na ultratenkej stonke.
Petang na pláži. Ťažké gule pri dopade na piesok vytvárajú doslova kráter.
Hmlisté, snové ráno na Utahu. Klusajúce kone zapriahnuté pred vozíky. Nesmú cválať. Ráno chodia trénovať. Inak nikto. Čerstvo uvarená káva z koťogó. Ideme ďalej na západ. Ťažko sa mi lúči s miestom.
Bretagne, alebo Bretónsko. Prvou zastávkou je pohraničné mesto s nie veľkým hradom Fougéres. Za hradbami je vodný mlyn so štyrmi kolesami za sebou. Kedysi jedno koleso pomlelo 400 kg múky za hodinu. Dnes to posledné je napojené na generátor, ktorý pokrýva spotrebu elektriny vstupnej budovy hradu. V jednej z veží vraj straší Meluzína. Je to kočka, akurát smola, že od polpása dole dračica.
Šoférujem celý čas. Nijaký stres na cestách, takmer každý dodržiava predpísanú rýchlosť, za pomalým autom si dávajú na čas, netlačia sa. Celé kilometre sa vlečú za sebou, nemyšičkujú. Zaradiť sa do pruhu žiadny problém v štýle nerieš, ideš. Cez dediny je najčastejšie predpísaná tridsiatka, prejazd sťažuje sústava rôznych budovaných prekážok, ktoré bránia ísť rýchlejšie. Chodec je pánom cesty, tak je to v poriadku.
V podvečer dorazíme na lesné parkovisko pri Fort la Latte, kde si zakladáme tábor. Naše miesto spred roka obsadila mladá dvojica s karavanom, svoje si nájdeme trochu ďalej pri lese. Viktor má narodky! Varí večeru, napokon ako celý čas, rozkrojíme tortu zo Super U, vystriekame šľahačku. Je šťastný, dostal maskovaciu tkaninu, môže ju použiť aj ako šál. V noci prší ale ráno! Konečne slnko. Čaká nás nádherná, prechádzka chodníkom ponad útesy s vyhliadkou na more, od hradu Fort la Latte k dvojici majákov na Cap Fréhel. Trvá asi 1,5 h po rozkvitnutom vresovisku. Maják francúzsky sa volá phare. Prvý maják si ľudia postavili kedysi na ostrove Pharos. Starší z nich, vetrom ošlahaná kamenná stavba sa volá Vaubanova veža zo 17. stor. Postavil ho však žiak tohto dvorného architekta, vojenského inžiniera Ľudovíta XIV. Mladší, dodnes funkčný je rozsiahla stavba z roku 1950. Veterné, ale slnkom zaliate miesto dvoch majákov na cípe polostrova, útesy a dramatický príboj Atlantiku je divoký obraz, ktorý obyčajne spájame v predstavách s Bretónskom. Nesklame, choďte sa pozrieť.
Po obede pokračujeme ďalej na západ. Vlani sme to tu otočili na juh a späť. Teraz, s novým autom, nás obmedzuje jedine čas, nie však obavy zo zlyhania 15 ročného …dymiaceho vraku…so 700000 km za sebou. Pôjdeme na pobrežie ružového mramoru si pozrieť v reále miesta ikonických fotiek, ako kaplnka na skale vo Fort Blanc a kamenný dom, akoby stlačený z dvoch strán obrovskými žulovými skalami v Le Gouffre, kdesi na konci sveta. Áno, dedinka pozostáva z osamotených troch domov medzi skalami a útesmi nad oceánom. Sú obývané. Skaly a útesy pokračujú hlboko do mora, Boh chráň moreplavcov a rybárov pred nimi!
Raz za čas sa ubytujeme na noc v kempe, či už z túžby po sprche, alebo z dôvodu nenachádzania vhodného miesta na nocľah v krajine. Dobré a lacné sú samosprávne ( municipial) kempy bez zbytočného luxusu, so zariadením tak akurát, v cene väčšinou od 7,50 – do 15€ pre troch dokopy. Večer, keď prídete do takého kempu, nehľadajte správcu, vojdite, rozložte sa kde chcete, ráno sa prihláste, zaplaťte.
Došiel nám plyn do variča, ktorý si vyžaduje bombu na šrobovanie, lenže v supermarketoch dostať výlučne tie napichovacie. Cestou na pobrežie ružového mramoru sa stavíme v jednom mestečku, kde sa konajú práve trhy. S pobavením zisťujeme, že je to blšák. Predajcovia vystavujú staré, nepotrebné, občas fakt kuriózne veci z domácností v cene 1-3€. Sedia na slnku, zabávajú sa, záujemcov je veľa. Náhodou objavíme obstarožný kempový varič, ktorý práve potrebujeme, za 3€. Vraj funguje. Neodolám predstave budúcej explózie, kupujeme. O 15 km ďalej na západ sa stavíme na pobreží, je odliv, more je ďaleko. Preliezame obrovské žulové balvany, počas prílivu stoja v mori. Na viacerých miestach rastie čosi rozsiahle, čo neviem zaradiť, bojím sa na to vstúpiť, aby to nezačalo utekať za mnou. Po analýze sa rozhodujem, že je to rastlina. Aj tak sa tomu radšej vyhýbam. Trochu ďalej v piesku leží krab. Neviem, či sa krab sám sebe páči, no mne naháňa hrôzu. Úplne by mi vystačil, ako hlavný hrdina hororu. Leží, pozerá, zameriava, tuším, že pôjde do útoku. Nepočkám.
Chceme sa pozrieť na farské dvory, južne od Roscoffu ich je niekoľko. Stavíme sa v St. Thégonnec, aj v Guimiliau, ktorý je krásny.
Večer v kempe pri jazere Lac du Drennec sa ide uviesť do chodu varič z blšáku. Ľuboš si nasadí ochranné prostriedky proti výbuchu ( šiltovka a okuliare), zavelí na ústup. Viktor sa hodí do zákopu, ja nemusím, ležím na zemi od smiechu. Vyzerá to na operáciu Overlord. Varič nasadený sa zašrobuje na miestami hrdzavú bombu. Teraz už len škrtnúť zápalkou…oheň ostáva lokalizovaný na ružici variča. Opatrne sa približujeme, teším sa na kávu.
Majitelia kempu sú Angličania, pár v strednom veku, ktorí tu kedysi s veľkým nadšením a nasadením vytvorili kemp v lese nad jazerom. Všetko je čisté, pokosené, napriek tomu už cítiť únavu z podnikania. Budovy by potrebovali rekonštrukciu, veľké vyblednuté stany čakajúce na turistov nepôsobia vábne.
Bretónci používajú popri francúzštine aj vlastný jazyk, nápisy na tabuliach sú dvojjazyčné. Majú vlastnú zástavu.
Fajansa ma nejak zvlášť nenadchýňa, ale trochu južnejšie, v Quimper je verejnosti prístupná fabrika HB Heriott, zamestnávajúca v súčasnosti 100 ľudí. Dostanem sa len do predajne, nemôžem čakať na vstup do továrne ( o 14,30). Prekvapí má totálne, nie schválne skrakelovaná glazúra na jednej soške za nekresťanské prachy. Vidno ju pod uhlom proti svetlu. Vedľajšia už je v poriadku. Kontrola kvality?
V centre mesta sú viacposchodové hrázdené domy so soškami patrónov na priečeliach. Pred vchodom do katedrály stojí kolotoč, sadnúť si môžete do ponorky Nautilus, dvojplošníka z Malého princa a pod.
Mierime na milovaný polostrov Quiberon. Nachádzame prázdne parkovisko, od pláže vzdialenej asi 100 m ho delí piesočná duna. Vedie sem asi pol kilometra dlhá, kľukatá odbočka z hlavnej cesty na mesto Quiberon. Krajina je bez stromov, Pustá, pokrytá nízkou vegetáciou. Všade okolo sú králičie nory. K večeru sú smelšie, vybiehajú z dier. Pofukuje, nechce sa mi veľmi do mora, ale keď vidím príboj a spenené vlny, idem. Červený západ slnka, hráme petang. Parkovisko opúšťajú posledné autá, ostávame sami, dobré miesto na noc.
Ráno je zatiahnuto, ale sa rýchlo rozjasní a konečne celý deň je slnečný a teplý. Na parkovisko prichádzajú prvé autá, vystupujú z nich dlhovlasí, opálení divosi, vyťahujú si surfy, a idú. Quiberon je surfistický raj, pobrežie je po úsekoch rozdelené medzi surférov a plavcov. Každý rešpektuje hranice, o to viac, že je tu stále voľná príroda, žiadne rezorty, len krása oceánu a pláže.
Ráno si varíme kávu, Viktor sa už nevie dočkať, uteká k moru, vraj rozmýšľať. Po polhodine dôjdem za ním, zahlási, že sledoval surférov a že to už vie. Môže mi to aj vysvetliť. O dvesto metrov ďalej prichádzajú malí školáci so surfami. Vyzerajú ako veselý zástup mravčekov, dvaja držia nad hlavami spoločný surf a utekajú k moru. Učitelia modrými zástavami vytýčia ich úsek na pláži a začína výcvik. Smejú sa, utekajú do vĺn a snažia sa. Občas na niekoho krátko zapískajú. Nechodia na lyžiarsky, ako naši, učia sa potápať a surfovať.
My sa tiež vrháme do vĺn, každej väčšej sa výskotom tešíme, vedia sa riadnou silou prevaliť cez hlavu. Okolo obeda ustávajú, surféri to balia, prídu zas večer.
Ráno sa zbalíme, odchádzame, ideme sa pozrieť na bývalé nemecké ponorkové doky v Saint – Nazaire. Rieku Loire, v mieste kde sa vlieva do mora, prekonávame vyše tri km dlhým, zvlneným a dvakrát zalomeným nádherným mostom, Pont de Saint – Nazaire bol otvorený v r. 1975.
Doky sú pôsobivé, železobetónové stavby s minimalistickým charakterom. Je tu múzeum Escal’Atlantic, dokonca je možné navštíviť prvú francúzsku ponorku Espadon. Počas hodinovej prehliadky prejdeme ponorkou od chvosta dopredu.
Cesta do Burgundska vedie dlho popri Loire. Prechádzame cez pekne udržiavané obce a mestá. Kamenné domy sú často omietnuté, jednoduché, ich krása spočíva v súmernosti stavby. Na vidieku všade chovajú dobytok, napokon ako po celej Normandii aj Bretónsku. Obraz kvitnúcej krajiny pracovitých ľudí. Cestujeme bočnými cestami, vedú medzi statkami, poľnohospodársku pôdu striedajú pasienky.
Trochu hlbšie v Burgundsku prechádzame hlbokými lesmi, smerujeme opäť do hrnčiarskeho kraja okolo mestečka Saint – Amand- en – Puisaye. Samotné miesto pôsobí chudobne, ošarpane, ale je tu kaštiel – múzeum miestneho hrnčiarstva a kamenný, hlavne množstvo keramických ateliérov a hrnčiarskych dielní. V neposlednom rade doteraz najlacnejší municipial kemp za 9,50 € pre troch na noc.
10 km od mesta sa nachádza Chateau Guédelon, hrad, ktorý stavajú spôsobom zaužívaným v stredoveku.
Mňa zaujíma predovšetkým hrnčiarska dielňa pod hradom. Vyrábajú tu okrem stredovekých hrnčiarskych výrobkov aj stavebnú keramiku na hrad. Podlahovú mozaiku, strešné tašky pália vo veľkej peci štvorcového pôdorysu, ktorá je bohužiaľ ohradená, neprístupná. Najprv sa dlho obšmietam v dielni, vidím, že hrnčiar nosí veľké dielce k peci. Hlásim sa mu pomôcť, najprv povie niečo ako non madame, v zmysle, že sú ťažké. Nenechám sa odbiť, dvíham bez rečí kus zo zeme a idem s ním hore! A je to.
Nocujeme v municipial kempe, ráno musíme zdvihnúť kotvy a zintenzívniť návrat domov. Nedá mi a musím ešte odbočiť na moje obľúbené miesto neďaleko mestečka, aspoň zvonku sa pozrieť na Chateau Ratilly. Tento malý stredoveký hrad uprostred lesov je v dobrých súkromných rukách rodiny hrnčiarov. Hrad je v podstate hrnčiarska dielňa s výrobou úžitkového kameninového riadu. Otvárajú o desiatej, je deväť hodín, brána odchýlená. Poznám to tu, beriem si odvahu, zazvoním na zvon, majiteľka o chvíľu prichádza. Ospravedlňujem sa, vraj v poriadku, už pracujú. Vysvetlí mi, kam môžem, informuje o aktuálnej výstave obrazov, idem. Štvorcové nádvorie zaliate slnkom, uprostred veľký strom, stôl, sušia sa na ňom výrobky. V točiarni hrnčiarka nenáhlivo obtáča misy. Jedna z bášt je holubník, dolieha sem hrkútanie jeho obyvateľov. V podkroví hradu je rozsiahle výstavisko a predajňa miestnych výrobkov. Idylický obraz kľudu, krásy a pracovitosti. O desiatej prichádzajú ďalší návštevníci, ktorí sú tiež po chvíľke ponechaní na seba. Majiteľkine jednanie s návštevníkmi je zdvorilé, pokojné, hrdé, prírodzené, bez akéhokoľvek nátlaku, vnucovania sa z pozície obchodníka. Keď chceš, kúpiš, rozhodni sa sám. Tento postoj, nenútenosť je vlastná človeku, ktorý vie, pozná svoju hodnotu, neupiera ju ani iným. Rovný s rovným. Cítiť to v tejto krajine. Aj preto je iná, ako tá naša.
