Chevroletom Svetom – Do Samarkandu a späť

Vášniví aj keď v porovnaní s inými stále značne umiernení cestovatelia, to sme my: Vlado a Baška. Pred dvomi rokmi sme sa rozhodli popustiť uzdu fantázii a peňaženke, a v Poľsku sme si kúpili americký Chevrolet Astro vyrobený pre japonský trh, ktorý sme prerobili na „obytňák“. Znie to jednoducho, no trvalo nám rok, kým sme auto vôbec registrovali na slovenské značky a potom ďalší jeden, kým bolo auto aspoň ako tak v zhode s náročnými požiadavkami mužskej zložky posádky. Na začiatku septembra 2019 sme sa konečne mohli vydať na dlho plánovanú cestu do krajín Strednej Ázie. Týmto smerom sme sa vydali z toho dôvodu, lebo sme to považovali za časovo a vízovo najdostupnejšiu exotiku. Našim plánom bolo rýchlo sa presunúť Maďarskom, Srbskom a Bulharskom, užiť si koniec leta na tureckých plážach, pochodiť gruzínske hory, zvykať si na pustatinu v Azerbajdžane, prežiť plavbu Kaspickým morom, pokračovať v pustatine v Turkmenistane, objavovať mestá Hodvábnej cesty v Uzbekistane, vidieť miznúce Aralské jazero v Kazachstane, absolvovať historické okienko v ruskom Volgograde a vrátiť sa cez Ukrajinu späť domov. Vyšlo nám to presne podľa plánov. Samozrejme, s mnohými nečakanými zážitkami spojenými so skvelými ľuďmi, ktorých sme na potulkách postretávali.

Efez, Turecko

Prvou krajinou, ktorú sme si poriadne užili bolo Turecko. Z tejto krajiny sme boli maximálne uchvátení a tento pocit nám ostal až dodnes. Najlepší zážitok sme mali na južnom pobreží s Velim, majiteľom malej kaviarničky na útese nad plážou. Zakempili sme pár metrov od neho a keď videl, že sa chystáme grilovať, prišiel s vlastným rozpáleným grilom, aby sme ten svoj nešpinili. Chvíľu na to priniesol toľko jedla, že sme grilovať už ani nemuseli. Na druhý deň sme sa s ním lúčili vyše dve hodiny, lebo zo zamýšľanej rozlúčkovej kávy vznikli raňajky s toastami, melónom, pomarančmi, freshom, čajom, a to všetko samozrejme na jeho účet. Snažili sme sa čo najrýchlejšie ujsť, lebo by pre nás snáď aj jahňa zabil, no samozrejme sa mu ešte podarilo, nám už sediacim v aute, vtisnúť tašku pomarančov a ľadové čaje.

Na tureckú pohostinnosť sa dosť dobre chytali aj Gruzínci. Hneď prvý večer v Gruzínsku sme zažili „žúrku“ s miestnymi. Nenapadlo by nám, akú obľúbenosť si u miestnych vyslúžime len tým, že sme Slováci. V roku 1977 totiž vznikol gruzínsko-česko-slovenský film „Rača, láska moja“, ktorý sa stal v Gruzínsku klasikou. Merhab, hlavný iniciátor našej družby, si dokonca pamätal pieseň „Nebola som veselá od soboty večera“, ktorá tam zaznela. Duo Vladko – Merhab sa stal hlavným hitom večera.

Ladovec Chalaadi, Gruzinsko

Na Azerbajdžan sme bohužiaľ nemali dostatok času a tak sme ním, okrem zastávky v krásnej dedinke Lahic na severe a veľkolepého Baku, len prefrčali. Čakala nás totiž plavba cez Kaspické more, čo je záležitosť prudko nevyspytateľná. Nakoľko nikto v prístave nevie povedať reálny odchod lode do želanej destinácie, t.j. do Turkmenistanu, prišli sme radšej vopred. A urobili sme veľmi dobre. Po troch nociach čakania v alatskom prístave a jednej noci kotvenia sme sa konečne vydali na 24-hodinovú plavbu do Turkmenbashi. Z pôvodných 5 dní, na ktoré sme dostali víza, nám ostali len 3, a preto sme uháňali krajinou a stihli si pozrieť len nablýskaný Ašchabad a horiaci kráter Darvaza. Turkmenistan pre nás bol a aj ostáva absolútne absurdnou krajinou plnou všakovakých zákazov.  Tak napríklad sa tu vraj nemôže šoférovať po 23:00 alebo fajčiť na verejnosti. Za nič z toho sme neboli postihnutí, no pravdou je, že Turkmenistan predstavuje jeden z najmenej slobodných režimov sveta. V rebríčku slobody tlače sa dostal na poslednú priečku zo 180 krajín.

Bahenne sopky v Qobustan, Azerbajdzan

Uzbekistan nás prekvapil predovšetkým vysokým množstvom turistov. Prešli sme si tri hlavné mestá Hodvábnej cesty – Chivu, Bucharu a Samarkand – a vydali sme sa za našim hlavným cieľom: Aralským jazerom. Naše objavovanie sme začali v mestečku Moynak, ktoré najviac pripomína tragédiu Aralského jazera. Mesto, ktoré bolo kedysi významným rybárskym prístavom, dnes na breh jazera už ani len nedovidí. Ľudia z celého regiónu Karakalpakstán sa sťahujú preč, lebo tu už pre nich nie je práca. Objem vody Aralského jazera klesol od 60. rokov minulého storočia na jednu pätinu, čoho hlavným dôvodom je bezhlavé pestovanie bavlny vyžadujúce obrovské množstvo zavlažovania, pre ktoré klíma krajiny nie je postačujúca. Každý rok je situácia očividne horšia, no zodpovední si s tým nelámu hlavu. Navyše sa zistilo, že sa pod dnom niekdajšieho jazera nachádzajú ložiská ropy, čiže nebude vôbec zvláštne, ak sa chuť napraviť veci bude čím ďalej tým viac vytrácať. Moynak bol pre nás východiskovým bodom k tomu, čo z Aralského jazera ešte ostalo. Po 8 hodinách freestyle jazdy sme sa dostali ku brehu a okúsili sme na vlastnú kožu zvyšky jazera. Bol to zvláštny pocit.

Nekropola Shahi Zinda, Samarkand, Uzbekistan

Nakoľko sme mali už dosť púšte a stepi, Kazachstan sme len tak prefrčali a ponáhľali sme sa do Ruska za stromami a zelenou zeleňou. Zoznámili sme sa tu s menej známymi časťami regiónu rieky Volgy. Okrem historicky známeho Volgogradu, alias Stalingradu, sme navštívili mesto Elista, ktoré je hlavným mestom jediného budhistického regiónu v Európe. Nakoľko sa nám zachcelo aj nejakého ruského klišé, spravili sme si zachádzku tisíc kilometrov a navštívili sme Moskvu.

Elista, Rusko

Ukrajina sa nám zdala už príliš podobná Slovensku, a tak sme použili časostroj v podobe vodky „Kozácka (z)rada“, a čoskoro sme sa ocitli na rodnej hrude. Po 58 dňoch cestovania a 17-tisíc najazdených kilometroch sme sa vrátili domov. Mali sme za sebou úžasné chvíle, no napriek tomu sme sa na návrat veľmi tešili. Ako keby do nás bol model 2 mesiacov letných prázdnin a návratu do stereotypu nejakým spôsobom vrytý. Nelákala nás ani tak predstava pečenej kačice s lokšami, halušiek, vlastnej postele či pravidelnej sprchy a non-stop prístupu k WC, ako skôr vôľa zaradiť sa späť do zodpovedného života a robiť niečo užitočnejšie pre svet, než sa iba po ňom flákať. Po troch mesiacoch od návratu a triezvej úvahy však zisťujeme, že by sme na niečo podobné určite mali opäť chuť…

Text a fotografie: Rekšákovci Barbora a Vladimír

Ich prezentáciu z cesty uvidíte 20.-22.3.2020 na festivale Cestou necestou v Bratislave.

Expedícia bola podporená z Expedičného fondu OZ Cestou necestou. Aj ty môžeš pridať svoju expedíciu a žiadať o podporu. Alebo podporiť iné expedície svojimi 2% z daní.

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú emailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu