Kade tade Islandom – skialpinistická expedícia, máj 2017

Island je pre každého synonymom pre krajinu plnú gejzírov, sopiek, geotermálnych prameňov, ľadovcov, vodopádov a nekonečnej nedotknutej prírody, kam nevedie žiadna cesta, kde nie je žiadne osídlenie a možno aj miesta kde nestála ešte ľudská noha. Komerčný turizmus tam už celkom dosť prekvitá hlavne v lete práve na tie najznámejšie turistické atrakcie. My sme sa vybrali spoznávať časť tejto krajiny práve z pohľadu skialpinistu, a aj preto sme si vybrali skoro jarný termín – prvú polovicu mája. Netušiac však, že práve túto sezónu narazíme na problém so snehom v tejto takmer arktickej krajine už v takom skorom dátume. Podľa miestnych údajne bola táto zima najslabšia na sneh za posledných 100 rokov a okrem toho sme mali ešte aj „šťastie“ že sme vychytali v prvých dňoch nášho tripu extrémne horúčavy (15-20 °C) na túto krajinu netypické.

Našim prvým skialpovým cieľom je Skessuhorn 967 m, nazývaní miestnymi aj „islandský Matterhorn“ alebo malý Matterhorn. Je v oblasti Borgarnesfjordu, čo je len 70 km severne od Raykjaviku. Naša trasa výstupu aj zostupu viedla SV stenou, v hornej časti (bodkovane) pre zlé snehové podmienky sme museli zvoliť zostup na mačkách, ale aspoň tie ďalšie 2/3 steny sme si užili na lyžiach. Autom sme sa presnunuli po ceste 507 na malú farmu v oblasti Mofellsstaoavegur, odkiaľ nás čakalo cca 3 km pešieho suchého presunu k snehu pod kopec. Nečakajte tu žiadny turistický chodník, žiadne značenie, ptoste idete kade to pustí. V tomto období je tu slnko do cca 22 hodiny, takže sa nikam nemusíme ponáhľať a môžeme si dopriať relax a piknik už počas nástupu pod kopec, zvlášť v takomto počasí, ktoré nám prialo v tento deň – celý deň slnko a bezvetrie. Na otázku u miestneho farmára, či je takéto počasie normálne na Islande, sme dostali odpoveď, že na Islande nie je nič normálne. Po dlhom pešom presune a chvíľke šlapania na pásoch, sme v nástupe do SV steny a prezúvame do mačiek (Ja, Marek a Vojta). Ostátná trojka, ktorá neholduje extrémom, volí opaľovačku na snehových pláňach pod stenou.  Pre extrémne teplo a omnoho menej snehu na toto ročné obdobie nás čakalo v hornej časti viac lezeckých úsekov. Začíname zostup z vrcholu najprv na mačkách, lyže až o cca 100 m. Konečne lyžiarsky úsek – krásny 45° svah, len ten sneh trošku moc nahnitý. Napriek ťažkému, mokrému snehu to drží ale dobre a oblúky si na naše prekvapenie vychutnávame.

Po zdolaní Skessuhornu ešte v ten večer sa presúvame do Akureyri, máme pred sebou vyše 300 km autom po islandskej 1 (jedna z mála asfaltiek na tomto ostrove). Cestovanie aj neskoro večer je tu však v tomto čase pohodovka, slnko je do neskorých hodín a aj o polnoci máte ešte len šero. Vlastne som v tieto dni čo sme tu strávili ani tmu nezažila, aj keď sme šli spať okolo polnoci stále bolo ešte vidno, ráno aj pri skorom vstávaní okolo 5 je už zas vidno. Takže sa na druhý deň ráno v Akureyri ani neponáhľame na skoré vyrazenie na túru. Vonku je úplná hmla, netušíme či to bude na celý deň alebo sa vyčasí. Po kľudných raňajkách, bez zhonu vyrážame pred obedom teda smer Grenivik – malé rybárske mestečko severne od Akureyri, na pobreží Eyafjordu. Je stále hmla a tak netušíme kam vlastne ísť aby sme trafili správne nástup na Kaldbakur. Vieme len že po offroadovej ceste ponad pobrežie by sme sa mali dostať pod kopec. Vyberáme podľa nás to správne miesto, zaparkujeme, vybalíme výstroj, sneh je zatiaľ v nedohľadne, pre hmlu sa ťažko zorientovať. Tak si len povieme, veď poďme stále smerom hore a niekade to pustí. Vyšli sme od auta kus po miestnych lúkach, zrazu sa hmla potrhala a mohli sme sa rozhliadnuť doširoka. A sakra, nie sme správne, takže zostup nazad do auta a presun o dolinu naspäť. Našli sme tu správnu odbočku na našu cestu, ktorá nás vyviezla o pár stovák metrov vyššie. Konečne na tom správnom nástupe a tak si zopakujeme zas vykladanie výstroje, a nabalenie na výšlap. Nasledujúce fotky Vám predstavia naše putovanie na tento kopec.

Po troch dňoch luxusného počasia, bezvetria a priam letných teplôt počas nášho islandského tripu, dostávame krutú rana v podobe zmeny počasia na klasické islandské – vietor, dážď a hmly. Zmena počasia prišla práve v čase nášho 4 dňového pobytu v Olafsfjorde, kde sme mali viacej plánov – okrem niekoľkých skialpových túr aj seakajakovanie po fjorde. Oceán ale ukázal svoju silu práve v týchto dňoch a tak na rozbúrene vody ísť kajakovať by bola čistá samovražda. Ostávajú nám zas len skialpy. Snehu je však v tejto časti ešte pomenej ako v predošlých navštívených lokalitách a tak výber línii máme obmedzený. Dokonca jeden deň z nášho pôsobenia v Olafsfjorde zažívame veľmi silný vietor a ten povestný islandský vodorovný dážď a tak vynechávame akúkoľvek aktivitu na lyžiach a venujeme deň nákupu, vareniu a kultúre v podobe kinematografie na USBečku. Olafsfjordur je malinké rybárske mestečko, skôr teda dedina z nášho pohľadu, ale s krásnou horskou kulisou na všetky strany. Lyžovať tu môžete do zodratia, nám sa podarili v tomto nehostinnom počasí dve túry – na Steinneshnjukur, ktorý je zašitý od fjordu v doline Ytrárdalur a presne oproti cez fjord nádherný kuloár spadajúci na brehy fjordu z vrchu Múlakolla.