Bike-it-yourself Južná Amerika – 20000km naprieč Andami

Už ani neviem presne ako mi do podvedomia vnikol nápad stráviť celý rok niekde na bicykli v Južnej Amerike. Zrejme sa za to podpísalo 5 rokov PhD štúdia na zahraničnej škole a moja láska k horám. Každopádne, v lete 2016 bolo moje odhodlanie vydať sa do neznáma spečatené a začali rýchle prípravy bicykla a vybavenia, len aby som stihol dobrú sezónu.

Ako štartovací bod som si význačne vybral mestečko Ushuaia ležiace na Ohňovej Zemi – údajne najjužnejšie mesto sveta prezývané aj koniec sveta. Odtiaľ bol plán postupne za rok dôjsť až do Kolumbie. Alebo zistiť, že niečo takéto proste pre mňa neni a skončiť niekde skôr. Našťastie, k tomu druhému nikdy nedošlo 🙂

Moja adventúra teda začala v Patagónii. Čo som pomerne rýchlo aj oľutoval. Niežeby Patagónia nebola pekná – je to nádherná krajina s pampami, horami, azúrovými ľadovcovými jazerami. Okrem nádhernej krajiny je ale Patagónia preslávená aj vetrami dosahúcimi bežne rýchlosti do 100km/h a vejúcimi smerom na juhovýchod. Ísť prevažne severozápadným smerom nebol zrovna najlepší nápad, tak ale človek sa učí z vlastných chýb…

Cesta na konci sveta. So značkami to trochu preháňajú – popri tých vetroch to totiž stromy dlho nevydržia

Patagónia a následný čílsky/argentínsky lakes district prekypujú kopcom pekných jazier

Oddych od nekonečného Patagónskeho vetra prerušila oblasť jazier ktorou som plynule prešiel do najsuchšej oblasti celého kontinentu – púšte Puma de Atacama ktorá mi naozaj učarovala a určite sa tam chcem ešte vrátiť. Toto rozľahlé osamelé miesto prinúti človeka zamyslieť sa nad svojou rolou na tomto svete.

Atacama to je nádherná nespútaná príroda, v ktorej kopce hrajú vśetkými farbami. Spolu s občasnou vegetáciou je to balzam na dušu.

Z Atacamy som prešiel do citeľne chudobnejšej Bolívie, ktorej prírodná krása, na rozdiel od ekonomiky, nezaostáva za zvyškom kontinentu. Cez mrazivé altiplano a neskutočne veľké soľné pláne, som sa prebojoval až na okraj dažďovej oblasti kde pol-dňový zjazd z výšky vyše 4500m na 2000m zrazu premenil prírodu na žiarivo zelenú. Pár dní oddychu v La Paz a Peru bolo na dosah.

Kempovanie na nekonečnej soľnej pláni? V Bolívii si niekedy nevyberieš…

Bolívijské Yungas prekypujú zeleňou a cestami kde je lepšie sa radšej nepozerať za krajnicu 

 

Peru bolo pre mňa asi najsilnejším zážitkom celého kontinentu. A jednoznačne aj najnáročnejšou krajinou na bicyklovanie. Kým do Peru som stíhal napredovať “rýchlosťou” 6 stupňov zemepisnej výšky na mesiac, Peru to svojimi nekonečne kľukatými cestami a vysokými výškami zrazilo snáď na polovicu. Výškami som sa pravidelne dostával nad 4000mnm, dokonca jeden celý týždeň som bol nad 4500m. Tieto výšky boli potom občasne prerušené mohutnými kaňonmi ktoré sa zarezávali do krajiny niekedy viac ako kilometer do hĺbky. Asi najviac pozoruhodné ale bolo, že skoro všade žili ľudia. Drobné dedinky sa dali nájsť aj v tých najnehostinnejších podmienkach.

Peru zásadne spomalilo môj progress smerom na sever. Dôvodom sú neskutočne kľukaté cesty, ktoré v zásade iba stúpajú a klesajú

 

Peru má jednu z najkrajších “cyklo”-trás na kontinente. Volá sa Peruvian Great Divide (PGD) a nesklame ani tých najnáročnejších dobrodruhov.

 

Peru ale samozrejme nie sú len hory a tak som sa nachvíľu, na odporúčanie kamarátov Vierky a Peťa z ourway.sk pobral aj do nižšie položených oblastí. Odtiaľ som prešiel do Ekvádoru čo je malá (na juhoamerické pomery) krajina. Ekvádorom som pôvodne plánoval prefrčať na pobreží kvôli obdobiu dažďov. Ako sa však ukázalo, dažde ešte neboli úplne rozbehnuté a tak som opäť raz zablúdil do hôr, kde som obdivoval krásu sopiek, keď zrovna neboli za oblakmi.

Nebyť Vierky a Peťa z ourway.sk tak by som z Peruánskych hôr nikdy nezliezol na hranicu Amazónie, ktorá tiež ponúka pastvu pre oči.

 

Narodeninové prekvapenie od Ekvádoru – zvyčajne zatiahnuté počasie sa na pár ranných hodín vyčasilo a tak som okrem narodenín oslavoval aj výhľady na sopku Chimborazo

 

Mesiac neskôr a Ekvádor vystriedala Kolumbia. Môj pôvodný plán ešte spred roka bol ukončiť cestu okolo Bogoty. Totižto, pozeraním sa na reliéfnu mapu som zhodnotil že Andy viac-menej končia tam a zvyšok je už plocha. Chyba! To že niečo nevyzerá vysoko na mape Južnej Ameriky ešte neznamená, že to nemôže mať 2000m vysoké kopce. Pridajme k tomu zistenie, že najsevernejší bod celého kontinentu – Punta Gallinas – sa nachádza práve v Kolumbii a cieľ bol jasný.

Kolumbia je neskutočne zelená krajina.

Každá adventúra má svoj koniec. Ten môj bol v púštnej a chudobnej oblasti La Guajira kde som sa cítil ako (cestný) pirát z Karibiku

 

Púte ako bola táto určite zmenia človeka — od tých najzákladnejších vlastností ako schopnosť sa postarať sám o seba niekde na púšti 100 km od najbližšej civilizácie a nehovoriac tunajšou rečou, cez schopnosť užívať si každú chvíľu, každý výhľad až po uvedomenie si, akí sme vlastne malí voči mohutnej prírode, ktorá stvorila tento svet. Len ťažko sa dá popísať ten pocit dobre odvedenej práce po celom dni (alebo niekedy i viacerých) šlapania na pedáloch do kopca, len aby človek uvidel tú druhú stranu. Ale ako sa hovorí – kto neskúsi nevie – a tak Vám odporúčam proste zobrať bicykel, vlastné nohy, alebo ľubovoľný iný dopravný prostriedok a proste to zažiť.

 Expedícia bola podporená z Expedičného fondu OZ Cestou necestou. Prezentácia cesty je plánovaná na festivale 8.-10.3.2019 v Bratislave. Ak plánujete dobrodružnú expedíciu, prihláste sa aj vy do Expedičného fondu.

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú emailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu