Spolu s kamarátom Robom Vrlákom sme v rámci nášho dlhodobého skialpinistického projektu Ski the World zavítali tento rok po Kaukaze (2015) a Iráne (2016) do mýtického Peru. Zhoda náhod a možno i nenáhod nás dala dohromady so skúsenými horolezcami Tiborom Hromádkom a Ivanom Kravjanským, ktorí si pobyt v Peru nezávisle od nás naplánovali na deň presne ako my s Robom. Keď sme sa o sebe pri riešení cestovného poistenia dozvedeli, nestačili sme sa s Tiborom čudovať a ihneď sme zosúladili zvyšné detaily, aby sme v Peru mohli pôsobiť spoločne vo štvorici. A tak sa v máji začala naša spoločná skialpinisticko-horolezecká expedícia do Južnej Ameriky…
Peru ako skialpinistická destinácia nie je úplne neznáme. Veď už koncom 70tych rokov minulého storočia tu pôsobil legendárny francúzsky extrémny lyžiar Patrik Vallençant s parťákmi a ich famózne lyžiarske línie doteraz mnohých inšpirujú k lyžovaniu na krásnych peruánskych štítoch. Globálne otepľovanie však naplno zasiahlo aj túto časť našej planéty a od čias prvých skialpinistických priekopníkov sa tunajšie hory zmenili. Snežná čiara leží v súčasnosti relatívne vysoko, miestami až v 5000 m. Výstupové trasy sa každý rok menia, podobne ako aj línie väčšiny zjazdov, ktoré závisia od stavu ľadovcov a serakov v stenách. O to väčšie dobrodružstvo nás tu čakalo – hlavne na začiatku letnej sezóny, kedy sme na kopcoch často pôsobili sami a bez presnejších informácií o aktuálnych podmienkach.
Vstupnou bránou do hôr je mesto Huaráz. Huaráz leží v doline medzi pohoriami Cordillera Negra a Cordillera Blanca, ktoré domáci s hrdosťou označujú ako najvyššie tropické pohorie na svete, keďže leží len pár stupňov pod rovníkom a na druhej strane sa rozprestierajú rozsiahle amazonské pralesy. Samotné mesto leží vo výške 3000 metrov nad morom, takže už len pár dňový pobyt v meste naštartuje červené krvinky a urýchli aklimatizáciu do vyšších kopcov. V Huaráze zároveň možno dokúpiť všetok potrebný materiál (okrem skialpinistickej výstroje) a dohodnúť ďalšiu logistiku. Transport do hôr je najlepšie riešiť cez niektorú z lokálnych cestovných agentúr. Tie majú kontakty na šoférov taxíkov ako aj na nosičov a pohoničov oslov či lám. V agentúrach navyše vedia komunikovať po anglicky, čo je veľká výhoda, pretože bez španielčiny sa inde v meste alebo na vidieku dorozumiete len veľmi ťažko. Preprava do hôr zvyčajne prebiehala v našom prípade jednoducho podľa vzorca: jazda taxíkom vysoko do doliny (presuny z Huarázu od dvoch do štyroch hodín) a následne celodňový treking dolinou do jej záveru na úpätie vyhliadnutej hory. Na vynášku materiálu vyššie do doliny je možné za pár euro využiť osly či lamy, v náročnejšom teréne aj nosičov. V kopcoch nás milo prekvapila sieť útulných chát Refugio Andinos. Ide o chaty, ktoré spravujú dobrovoľníci a zisk putuje na podporu ľudí zo zaostalejších andských regiónov. Chaty sú situované pod najpopulárnejšími kopcami – napríklad chata Refugio Peru (4680 m) pod masívom Pisco, kde sme aj my strávili v rámci aklimatizácie niekoľko dní.
Z okolitých štítov bola pre nás najväčším lákadlom ikonická hora Artesonraju (6025 m). Ide o nádhernú snehovo-ľadovú pyramídu, ktorú si do svojho loga vybrala aj známa americká filmová spoločnosť Paramount Pictures. Na Artesonraju sme vyrazili po aklimatizačnom Piscu (5752 m) a neúspešnom pokuse na Tocllaraju (6032 m), kde sme sa pre hrozbu lavín a obrovský vrcholový prevej otočili 70 metrov pod vrcholom. Počasie bolo aj tu, podobne ako na prvých dvoch kopcoch, nestabilné – zrána pekne, no už pred obedom oblaky, často krát so zrážkami aj búrkami. Ani predpovede počasia nevychádzali presne, čo sťažovalo plánovanie. Na Artesonraju sme však vyrazili bez zdravotných problémov a dobre aklimatizovaní, takže napriek náročným snehovým podmienkam sa nám všetkým štyrom podarilo vystúpiť na vrchol. Ako čerešničku na torte sa mi podarilo tento prekrásny vrchol aj zlyžovať, čo pokladám za jeden z najkrajších a najnáročnejších skiextrémov, aké som doposiaľ mal možnosť zažiť. Išlo zároveň o prvý slovenský zjazd z vrchola a jedno z mála opakovaní od čias Patrika Vallençanta, ktorému sa prvozjazd podaril v roku 1979.
Po dobrodružstve na Artesonraju pokračovalo v oblasti nestabilné počasie. Kvôli zrážkam bolo v horách množstvo nového snehu, čo komplikovalo výstupy a zvyšovalo lavínové nebezpečenstvo na mnohých kopcoch, vrátane nášho druhého cieľa – najvyššieho Huascaránu (6768 m). K tomu sa pridružila časová tieseň z blížiaceho sa odletu a andský kašeľ, ktorý som chytil od domácich cestou pod Artenson a v horúčkach vykašliaval ešte dva týždne po návrate domov. Preto sme sa namiesto Huascaránu rozlúčili s Peru pekným výstupom a zjazdom ľahšej Yanapacche (5460 m). A Huascarán si možno necháme do budúcna ako motiváciu vrátiť sa do tejto farebnej krajiny plnej krásnych kopcov a milých pohodových ľudí…
Text: Miroslav Peťo
Fotografie: Miroslav Peťo, Robo Vrlák a Tibor Hromádka
Expedícia bola podporená Expedičným fondom OZ Cestou necestou v roku 2018. Aj ty môžeš prihlásiť svoju expedíciu alebo podporiť expedície napr. svojimi 2% z daní, priamym darom na podujatí, na našej stránke alebo pri kúpe vstupenky.
Prezentácie z expedície sú plánované v januári a marci 2019. Náš aktuálny zoznam premietaní po Slovensku nájdeš v kalendári podujatí na webe alebo facebooku.
