Precestovala sa až k práci snov

Cestovanie nám otvára obzory. Vydáme sa na cestu a netušíme, kam nás dovedie…A niekedy musíme prejsť až na opačný koniec sveta, aby sme sa mohli vrátiť domov a začali žiť úplne inak. Tak ako rodáčka z Bratislavy Jana Lehocká (34).

Dobrodružnú backpackerku, ktorá na vlastnú päsť precestovala polovicu sveta od Čile až po Japonsko, momentálne zamestnáva predovšetkým jej 7-mesačný syn. Inak je hrdou majiteľkou krajčírskej dielne a šije funkčné oblečenie z merino vlny pod vlastnou značkou Froggywear, ktoré je ako stvorené pre všetkých cestovateľov a milovníkov aktívneho životného štýlu. Aká bola jej cesta okolo sveta až k práci snov?

Mala si túlavé topánky odjakživa?

Skutočné čaro cestovania odštartovalo pre mňa „pracovné” leto v Španielsku počas štvrtého ročníka na vysokej škole. Rozoslala som svoj životopis do stoviek hotelov na pobreží, ozvali sa mi asi tri. Vybrala som si spomedzi nich päťhviezdičkový hotel, ktorý mi okrem slušného zárobku zabezpečil aj stravu a ubytovanie, no na pobrežie som musela dochádzať 10 kilometrov na bicykli. 🙂 O rok neskôr som sa do Španielska vrátila, no prácu som vymenila za poznávanie miest so zastávkou v Portugalsku.

Kedy prišli na rad vzdialenejšie kúty sveta?

Po štátniciach som odletela do Austrálie, kde bola v tom čase moja sestra na štúdijno-pracovnom pobyte. U protinožcov som strávila dohromady pol roka, päť mesiacov som pracovala ako upratovačka a posledný mesiac sme so sestrou cestovali.

A cestovanie sa ti dostalo pod kožu…

Áno. Keď som sa po návrate z Austrálie zamestnala v IT biznise, svoju prvú dovolenku som si vyčerpala na jeden raz — vybrala som sa do Južnej Ameriky, kde som mesiac spoznávala to najlepšie z Peru, Bolívie, Čile a Argentíny. Už počas letu domov na Slovensko som uvažovala, kam pôjdem najbližšie.

Ako sa zrodil nápad na cestu okolo sveta?

Pred približne siedmimi rokmi som nastúpila na dobre platené miesto, bola som bez záväzkov a bývala som u rodičov, a tak som zistila, že si viem vďaka tomu mesačne ušetriť nemalú čiastku. Hoci som sa pohrávala s myšlienkou, že si kúpim byt, rozhodla som sa investovať peniaze do cestovania. Vysnívala som si cestu okolo sveta, rok a pol som si na ňu šetrila. V tom období som žila v „úspornom režime, míňala som len na skutočne nevyhnutné veci. Vyhýbala som sa nákupným centrám, zrušila som si paušál na telefóne a všetky spoplatnené účty v banke, prestala som chodiť na pivo a kávu som pila len v práci…Môj úsporný režim sa mi oplatil, pretože na konci šetriaceho obdobia som mala dosť na to, aby som si splnila svoj sen. Nechcela som však ísť na takú cestu sama, a tak som si cez internet našla spolucestovateľky.

Čo všetko si mala v pláne precestovať?

Predbežne sme chceli navštíviť Srí Lanku, Indiu, Nepál, Bangladéš, Vietnam, Kambodžu, Malajziu, Singapur, Thajsko… V lete som sa zo zdravotných dôvodov musela vrátiť na Slovensko, už v auguste som však odletela na kurz španielčiny do Pyrenejí, kde som pochodila tamojšie hory, a v septembri som odletela späť za svojimi spolucestovateľkami. Precestovali sme Nový Zéland so zastávkou v Austrálii.

Navštívila si rozličné kultúry na západnej i východnej pologuli. Čo ti pripadalo ako najväčší paradox?

Vždy ma fascinovala vynaliezavosť domácich z tretieho sveta. Sú to ľudia činu, žijú život bez pravidiel. U nás je to presne naopak. Na všetko musíme mať manuál, pravidlá, poriadok a postup. Najmarkantnejšie sa to ukazuje pri Japonsku a Indii. Hovorí sa, že v Japonsku všetko funguje, ale nič nie je možné. V Indii síce nefunguje nič, ale možné je tam úplne všetko. 🙂 Precestovala som obe tieto krajiny, takže to môžem len potvrdiť.

Cesta okolo sveta. Mnohí si ju idealizujú. Aká je realita?

V skutočnosti to bola fuška, ktorá mala od dovolenky ďaleko. Neustále riešite, kam sa pôjdete najesť (aby to bolo za rozumnú cenu a ustrážili ste si denný budget), kde prespíte, aké atrakcie si pozriete, koľko vás bude stáť tuk-tuk, kam poletíte o dva týždne, kedy si kúpiť letenku. Je to neustále plánovanie a organizovanie. Vystáť si rad na indický vlak a dostať sa dnu s miestenkou bol občas vysoký level manažmentu (kto to zažil, vie, o čom hovorím :). Niekedy nebolo dopredu jasné, ako sa vlastne dostaneme cez hranice, či nám dajú vopred víza, kde budeme prestupovať a či ide vôbec nejaký spoj. Množstvo vecí sme riešili za pochodu a vďaka bohu za zahraničné diskusné fóra. Neviem si predstaviť, ako ľudia cestovali v dobe, keď ešte nebol taký rozšírený internet. 🙂

Ako sa pripravuješ na svoje cesty?

Cestujem výlučne na vlastnú päsť, na krajiny tretieho sveta sa pripravujem viac, vyspelé krajiny riešim za pochodu. Je samozrejme ľahšie sa pripraviť na predĺžený víkend ako na dvojmesačnú cestu, kde sa počíta aj s nejakymi prestojmi a improvizáciou 🙂 Som skôr štúdijný typ, ktorý verí, že šťastie praje pripraveným. Naštudovala som si, kde sa dajú prekračovať hranice po zemi a kde naopak krajiny spriatelené nie sú. Kde môže byť v danom období monzún či záplavy. Usilujem sa vyhýbať hlavným turistickým sezónam, pretože v tom období je všetko predražené a všade je kvantum turistov.  V čom mám jasno vždy, je obsah mojej batožiny. Za tých pár rokov som ho tak vyšperkovala, že mám vždy nachystanú kozmetickú tašku a lieky na cestovanie, a je jedno či idem do Vrátnej alebo do Pyrenejí. 🙂

Ako vyzerala na ceste okolo sveta tvoja batožina? Pre mnohých je nepredstaviteľné na rok sa zbaliť do jedného ruksaku či kufra…

Mojim krédom je neťahať so sebou zbytočne veľký ruksak. Je to vo veľkej miere aj o psychickom faktore, pretože ak máte veľký ruksak, takmer určite ho naplníte až po okraj. Navyše, s veľkým ruksakom je len oštara. Keď ho máte na chrbte, v tropických krajinách sa veľa potíte. Navyše musíte neustále myslieť na to, kde ho uskladníte. Vo verejnej doprave všade zavadzia, treba ho uložiť na strechu alebo do batožinového priestoru, kde ho nemáte na očiach a môže vám poľahky „zmiznúť”. Preto som sa na cestu okolo sveta zbalila dosť minimalisticky a svoje spolucestujúce som inštruovala, že si berieme iba príručnú batožinu do 40 litrov. V cestovaní „naľahko” som však nebola nováčik, otestovala som si to v spomínanej Južnej Amerike, kde som sa dokázala minimalisticky zbaliť v očakávaní počasia od 0 do 30 stupňov.

Čo ti nesmie v ruksaku chýbať?

Základom je kvalitné outdoorové vybavenie a funkčné oblečenie. Určite by som odporúčala na začiatku investovať do dobrého spacáku, karimatky, ruksaku či topánok. A uterák z mikrovlákna musí byť! Žiadne froté osušky. Mikrovlákno rýchlo schne, zaberá objem asi ako mydlo a váži len pár gramov.

Množstvo ľudí má najväčšiu dilemu s oblečením – čo ak budú potrebovať toto či tamto, počasie môže byť vrtkavé…Čo si berieš na cesty ty?

Takmer vždy to isté: jedny šľapky do sprchy a ľahké vzdušné barefoot tenisky a tenisky s membránou do náročnejšieho terénu. Potom tenké merino tielko, dve merino tričká s krátkym rukávom, jedno teplejšie merino s dlhým rukávom, tenkú flísovú mikinu. Jedny kraťase, jedny legíny a jedny syntetické nohavice, ktoré sa dajú aj odzipsovať a nepremokavú tenkú technickú bundu. Zo šatníka som dlhodobo vylúčila rifle, pretože sú ťažké, dlho schnú a nie sú pohodlné na dlhé presuny v dopravných prostriedkoch. Ak mi je zima, navrstvím na seba dve-tri funkčné tričká, flísku a bundu, pod nohavice si zasa dám namiesto pančúch teplé legíny. Legíny a merino tričká boli super aj do spacáku počas trekovania v Nepále, keď bolo v noci tesne nad nulou, no my sme mali len letné spacáky, pretože v iných destináciách by nám boli teplejšie zbytočné.

A naozaj si nič viac nepotrebovala?

My, ľudia, máme tendencie baliť celú skrinu, lebo veď „čo ak náhodou”. Treba to jednoducho prekonať a natrénovať si minimalizmus, najlepšie v pohodlí domova. Napríklad sa vyberte na víkend iba s jedným tričkom a mikinou, aby ste získali dôveru samých v seba. 🙂

Ako sa dá prežiť celý rok na cestách s pár tričkami??? Veď nie všade máš po ruke práčku, práčovňu…

Tak, že sa spoľahnete na ten správny materiál. 🙂 V Južnej Amerike som mala so sebou pár syntetických funkčných tričiek, no vyzerali príliš športovo a pôsobila som kvôli nim už na prvý pohľad ako „chodiaca peňaženka”. Okrem toho tie tričká bolo treba často prať, rýchlo sa prepotili a umelý materiál v priamom kontakte s pokožkou mi bol na dotyk nepríjemný. A potom mi sestra poradila tričká z merino vlny. Už som o tomto materiály počula predtým, ale neverila som, ako môže tričko nesmrdieť, keď rozkladajúci sa pot predsa páchne. Zvedavosť bola silná, a tak som sa rozhodla merino otestovať na vlastnej koži. Keďže v tom období bol v kamenných obchodoch výber poslabší a nechcelo sa mi kupovať oblečenie cez internet, pretože moja veľkosť nie je práve konfekčná :), objavila som online obchod s metrážou vo Fínsku, objednala som si pár metrov merino vlny a sama si ušila vlastné merino tričká, ktoré som si vzala so sebou na cestu okolo sveta. Prežili špinavé indické vlaky, prach v Nepále, vysokú vlhkosť v Bangladéši, a pritom som ich prala skutočne sporadicky. To, čo som sa dozvedela o merino vlne, sa mi skutočne osvedčilo – nestudila ani keď som sa spotila, rýchlo vyschla a nebolo ju treba často prať.

Revolúcia v tvojom šatníku?

Tak nejako. 🙂 Po návrate domov som sa zbavila kvanta bavlneného oblečenia a ďalšie som si už nekúpila. Naopak, pridala som do šatníka viac funkčných, pohodlných kúskov. Napriek tomu, že dnes už mám kolegyňu krajčírku, ktorá mi ušije všetko, čo si poviem, celý rok nosím dookola trojo merino tričiek a jedny merino legíny. Tá jednoročná cesta okolo sveta ma naučila minimalizmu aj v obliekaní a je to veľmi oslobodzujúce. Ušetrím množstvo času, keď nemusím každé ráno stáť pred skriňou a uvažovať, čo si oblečiem.

Väčšine ľudí dlhodobé cestovanie obráti život hore nohami. Bolo to tak aj u teba?

Návrat domov a opätovný štart boli pre mňa šoková terapia. Hlavu som mala plnú zážitkov a nápadov, no všetko bolo odrazu veľmi obmedzené priestorom a peniazmi. Najprv som sa zamestnala v malej cestovnej kancelárii v ilúzii, že presne to chcem. V skutočnosti som túžila robiť sama na seba. Nemám rada autority a dlhodobo ma nebaví robiť stále to isté. Takže som začala seriózne uvažovať nad tým, ako sa stať sama sebe pánom. A ako to prepojiť s mojim milovaným cestovaním.

Ako ti napadla vlastná značka funkčného oblečenia?

Ako som spomínala, naučila som sa baliť na cesty čo najúspornejšie a objavila som úžasné výhody merino vlny. Nielenže oblečenie z nej dobre vyzerá a z človeka na kilometer nekričí, že je turista, zároveň ho zahreje, nepáchne, netreba ho toľko prať…Jednoducho vás nezradí vtedy, keď to najviac potrebujete.

V tom čase bolo funkčné oblečenie vyhradené takmer iba pre športovcov, a ja som si povedala, prečo ho nezahrnúť do každodenného šatníka? Tričká, ktoré som si sama ušila, mi dobre poslúžili, a tak som si povedala, že ich skúsim ušiť aj pre druhých. Šitie bolo mojou záľubou, bola som krajčírka – samouk. Kúpila som si ďalších pár metrov materiálu a ušila som svoju prvú sériu rôznych veľkostí merino tričiek. V tom čase som bola bez peňazí, dokonca som si na to musela požičať dvesto eur z kreditnej karty. 🙂

Aké boli tvoje začiatky?

Kostrbaté. Cez deň som pracovala v cestovke a po večeroch či cez víkendy som šila doma v detskej izbe. Jeden šijací stroj som si kúpila cez bazár, druhý som si požičala od sestry. Polovicu prvej várky merino tričiek som predala známym za cenu materiálu, druhú polovicu na bazoši. V tom čase mi cenotvorba ani marketing nič nehovorili a veľmi som tápala. Napriek nulovému marketingu mi však chodili objednávky, pretože merino vlna bol ťahák, ktorý ľudí zaujal.

Ako sa to vyvíjalo ďalej?

V zime toho roku som sa vybrala do Álp robiť chyžnú do hotela na svahu, chcela som totiž spojiť príjemné s užitočným. Odjakživa som snívala o tom, že strávim sezónu na svahu a v čase voľna budem snowboardovať. Jeden šijací stroj som si vzala do Rakúska so sebou, no objednávky som pozastavila, pretože sa tam nedalo šiť pre zákazníkov. Ocitla som sa na rázcestí — chcela som naďalej cestovať, ale už nie dlhodobo ani vo veľkom. Začal mi prekážať pocit, že som ďaleko a nemôžem len tak sadnúť do auta a ísť domov kedykoľvek, keď sa mi zachce. Navyše som chcela vidieť vyrastať malé deti svojej sestry.

Zároveň som veľmi túžila po sebarealizácii a ak som chcela svoj e-shop s oblečením niekam posunúť, moja prítomnosť na Slovensku bola nevyhnutná.

Kedy sa to celé zlomilo a značka FROGGYWEAR ako ju poznáme dnes, začala naberať svoje kontúry?

Keď som v auguste 2015 stretla svojho terajšieho manžela a otca môjho 7-mesačného synčeka, ktory rozlúskol moju dilemu. Ako outdoorový nadšenec a krajčír-samouk ma okamžite podporil a spoločne sme sa pustili do môjho projektu. Nebyť manželovej podpory, angažovanosti a skúseností z obchodu (robil napríklad pre Alzu či Trekland), dnes by som bola na rodičovskej a uvažujem, čo budem robiť, keď sa mi skončí…pretože oblečenie z merino vlny by som asi dodnes šila iba po večeroch…Veľkú zásluhu má na tom aj kamarát Miro, ktorý nám optimalizoval web, pretože sa mu môj nápad s merino oblečením páčil a hodiny svojho času nad ním strávil bez odplaty.

Ako sa prejavuje tvoja nátura cestovateľky v pracovnej sfére?

Množstvo našich produktov sa rodí na horách alebo niekde na cestách. Často sa stávalo, že nám s manželom na našich výjazdoch do hôr niečo chýbalo, a tak sme vytvorili prototyp, otestovali ho, vyladili a…začali ponúkať aj našim zákazníkom. Všetko najprv testujeme sami na sebe – dizajn, funkčnosť, pohodlnosť či praktickosť. Nešijeme a nepredávame nič, čo nemáme najprv odskúšané a s čím nie sme spokojní. Prakticky predávame iba to, čo by sme si sami kúpili. 🙂 To je naša filozofia.

Dnes je Froggywear tvojím „dreamjobom”, ktorý si bez preháňania objavila vďaka cestovaniu…

Áno, je to moja vysnívaná práca, pretože nemáme nad sebou žiadneho šéfa (okrem nášho 7-mesačného syna :), všetko si manažujeme sami, veľa času trávime vonku – testovaním produktov, fotením, brainstormovanim. Nehrozí nám stereotyp, pretože robíme veľa rôznorodých vecí, stále sa učíme a prinášame niečo nové. Žijeme vďaka tejto práci veľmi aktívne, hoci niekedy strávime veľa času doma v dielni, no aj to treba.

Čo si sa naučila vďaka cestovaniu a teraz ti pomáha aj v podnikaní?

Cestovanie ma naučilo odhodlanosti, trpezlivosti a cieľavedomosti. Mať hrubý plán a smerovanie, ale vedieť ladiť aj za jazdy. Improvizácia v tomto druhu podnikania je nevyhnutnosť, tak ako je tomu aj počas niekoľkomesačnej cesty po svete.

Konečne máš vytúženú slobodu…Splnili sa tvoje očakávania, kvôli ktorým si doslova precestovala kus sveta?

Pojem sloboda je relatívny. Máme zodpovednosť za chod firmy a musíme si na seba zarobiť. Preto sa nemôžeme teraz zodvihnúť, že čau, ideme na pol roka na Nový Zéland. Hovorí sa, že sloboda je stav mysle. V tomto zmysle áno, nikto nám nič nediktuje. Nestojí nad nami nepríjemný šéf a nezaspávam s tým, že ma na druhý deň znovu čaká otravná robota. No na druhej strane, podnikanie je nikdy nekončiaci proces. Spravíš jedno, čaká ťa druhé a potom tretie. No pre svoju firmu urobíte rád a ochotne oveľa viac než ako keď pracujete pre niekoho iného.

Nechýba ti cestovanie, na aké si bola zvyknutá?

Teraz mi nechýba, videla som toho už naozaj dosť. Našla som svoj pokoj a to je skvelé. Uvidíme, čo bude o pár rokov, keď náš syn trochu podrastie. Na jar sme s ním začali objavovať zákutia Slovenska a v 6. mesiacoch absolvoval svoju prvú stanovačku 🙂 Bude z neho dobrý turista.

Máš ešte nejaké cestovateľské sny?

Chcela by som manželovi ukázať Himaláje. Bola som tam dvakrát, on zatiaľ ani raz. Prešiel však krížom-krážom celé Slovensko, tam mám medzery zase ja :). Chcela by som sa ešte vrátiť aj na Nový Zéland, viac prechodiť Alpy a v budúcnosti aj Škótsko.

Predtým som cestovala ako backpacker, teraz chodím viac do prírody, mám potrebu si dávat stále náročnejšie ciele, čiže výstupy na vrcholy. Manžel je hrebeňovkár, láme ma na 30-dňové pochody. Našťastie máme malého syna, takže mám dobrú výhovorku, prečo odolávam. 🙂

Čo najcennejšie ti dalo cestovanie?

Cestovanie nám otvára obzory. Vydáme sa na cestu a netušíme, kam nás dovedie…Vždy nás niečím obohatí. Niekedy si uvedomíme, čo nechceme, inokedy, čo chceme. A občas nás privedie napríklad k práci snov, ktorá by nám nikdy nenapadla, keby sme sa neodhodlali ísť, ale ostali v zaužívanom stereotype.