Voľné pokračovanie článku o šesťdňovej túre v Národnom parku Prokletije. Čo sa stalo po dvoch dňoch v Čiernej Hore? Išiel som do Albánska 😉
Tretí deň: Prechod do albánskeho Thethu
Ráno ma ponúka čerstvým mliekom a naznačuje, že pokojne môžem ostať koľko len chcem. Po predošlom dni mám stehná stuhnuté a cítim svalovicu. Hlásili jemný dážď a prehánky na celý deň (a ešte horšie počasie na ďalšie dva dni). A namiesto toho ráno po siedmej vystúpala hmla a opäť bolo pekne. A to treba využiť. Vyrážam trochu neskôr ako zvyčajne, ale predsa. Ďakujem a kráčam do dediny Theth.
Najskôr je cesta vhodná aj pre autá 4×4 (na konci bol odparkovaný jeden nemecký LandRover s igelitkami – asi jedlom – pri kolesách). Chodník na Maja e Jezerce by teraz išiel asi vážne len skúsený horal. Chodník k jazeru i cez hranicu je celkom viditeľný. Kontrola tu nie je žiadna. Nikto nič nerieši. Tesne za jazerom, pri stúpaní a už na území Albánska stretávam prvého človeka v horách za tri dni. „Čech alebo Slovák,“ hovorí na mňa hneď plynulo po česky. Chodiť v tričku Cestou necestou je asi veľká nápoveda. Vašek z Čiech ide už niekoľko dní peši z Kosova. Napriek snehu má iba tenisky a všetko ultraľahké vybavenie (jeho ruksak má do 12 kíl aj so stanom i jedlom). Síce som časť výbavy odľahčil, ešte mám stále kde dávať kilá z chrbta dole.
Stúpam krásnym divokým lesom, cez 2-3 sedlá. Tie sú dosť pod snehom a iba občas idem po stopách, ktoré sú viditeľné. Keď ich nevidím, tak trochu sa potulujem po snehu a odhadujem, kadiaľ by mohla byť najkratšia cesta a užívam si krásu okolitých hôr. Na snehu predsa ťažko vidno značenie. Dokonca tu spod snehu vykúka niekoľko vojnových bunkrov.
V poslednom sedle ma ešte chvíľu mätie tabuľa otočená zlým smerom. Po predošlej skúsenosti nechcem ísť už mimo chodníka, a tak to radšej overujem. Po sto dvesto metroch kráčania smerom, ako ukazovala tabuľa nachádzam vodu a vzápätí aj potôčik. Je to však cesta po hrebeni, čo mi aj podľa mapy a kompasu vychádzalo. Cesta dole je rovno. Rovno do údolia zakončeného rovnými kolmými skalami ako z rozprávky. Netuším kto tento chodník vybudoval, ale muselo to byť extra náročné.
Dole stanujem pri domácej pri ubytovni Kulla „Sadri Luka“, ktorá keď ma vidí, ako sa pozerám po okolí a chcel by som šliapať ešte trošku do lesa, volá k sebe. Stanujem pri jej prekrásnom kamennom dome, ktorý bol postavený v roku 1735. Večer koštujem výborný domáci syr a ráno si dávam praženicu na domácom masle. To je na návšteve aj suseda, ktorá vie plynule po anglicky. Spomína, ako keď bola malá a celé leto bola v horách hore medzi sedlami (nad hranicou) s rodičmi a so stádami. Teraz tam už roky nebola, i keď by tam rada išla. „Keď ste to zvládli ako dieťa, zvládnete to aj teraz,“ hovorím jej.
Štvrtý deň: Z Theth do Valbony
Nad predpoveďami, ktoré mi posielajú z domu rodičia, sa už iba pousmejem. Našťastie ani teraz nevychádza a je opäť pekne. Poobedná búrka má byť však silná, a tak už o 6:45 (áno, už po raňajkách) vyrážam. Údolie dediny Theth je rozprávkové. Po vystúpaní do sedla do Valbony stretávam prvých turistov v sprievode sprievodcu a ďalšiu skupinu i s koňom, ktorý im nesie ruksaky.
Výhľad na Maja e Jezerce je miestami schovaný za oblakmi. Z tejto strany stúpanie na vrchol nevyzerá náročne.
O kúsok nižšie sa kúpem v ešte zatvorenom kempe v potoku, ktorý sa na skalkách derie dole brehom ako na kaskádach. Úžasný pocit. (Ďakujem Martinovi, že ma naučil ako zvládať studenú vodu). Ak by som nemal takmer 20 kilový ruksak, asi by som začal lietať. Po ceste si uvedomujem, aký šťastný život mám, že môžem takto ísť na hory.
Na rozdiel od Theth končí údolie Valbony dlhým štrkovým korytom, akoby sa tu vylial na niekoľko kilometrov Dunaj, alebo spadla tisícročná lavína. Alebo možno je to pozostatok ľadovca. Práve dediny Theth a Valbona sú koncové. Medzi nimi sú už iba hory a spája ich iba táto jedna turistická cesta cez sedlo vo výške okolo 1800 metrov.
Na konci veľkého štrkoviska je vybudované veľké ubytovacie zariadenie s reštauráciou, z ktorej to rozvoniava. Aj sa chcem ísť pozrieť, ale plný mikrobus detí je pred odchodom. Tak sa len tak pýtam, či by ma zobrali pár kilometrov (už predtým som sa rozhodol, že budem pokračovať do dediny Cerem a Doberdolu, a predsa nebudem šliapať po asfalte). Berú ma na rozdvojku ciest. Po ceste vidím, že Valbona nie je dedina, ale dlhokánske údolie, kde z času na čas je po niektorej strane penzión, reštaurácia či podobné zariadenie. I keď som v centre Thethu nebol, a videl som iba kúsok, Valbona ma až tak neočarila. Zážitkom však bola samotná cesta s deťmi, vo veku asi okolo 10-14 rokov. V mikrobuse spievali, tancovali, na zadných sedadlách stáli a bolo to hotové karaoke. Dokonca aj učiteľka, možno aj po 50tke spievala a zabávala sa s nimi. Proste riadny balkánsky bašável.
Po chvíľu kráčania do kopca z hlavnej cesty stopujem miešačku, ktorá ma berie na polcestu do dediny Cerem. Po stopnutí kabrioletu Porsche v Iráne, kde mi domáci s frajerkou ponúkli vodku, je toto jeden z najkurióznejších stopov, aké som kedy mal. Začína sa zmrákať. Na mieste, kde cesta križuje potok a spája sa s chodníkom, si varím. Začína kvapkať. Pod stromom staviam stan. Začína sa taký lejak, že ak by som bol vonku, do sekundy som mokrý ako myš. A dokonca i malé krúpy padajú. V stane som cez 12 hodín. Bol to fajný oddychový deň. Teda, aspoň náročnosťou a hodinami šliapania, kde som bol stále na chodníku, mi to prišlo ako oddychovka.
Piaty deň: Cesta do Doberdolu, poslednej dediny v Albánsku
Cez Cerem iba prechádzam. Jednej pani sa snažím opýtať, či má syr, ale nedorozumievame sa.
Stúpam asi 2-3 hodinky pomaly do kopca. Už som pri rozdvojke ciest, keď vidím prichádzajúci džíp. Pár metrov sa vraciam. Domáci chvíľu váhajú, čo mi majú povedať. A potom váham ja, či ísť s nimi. Vyzerá to, že ja by som chcel ísť správne po červenej značke, i keď kúsok za rozdvojkou som ju nevidel. Hovoria, že ma môžu zobrať pár kilometrov a cesta pôjde iba do kopca. Idem nakoniec s nimi. Šofér po štyridsiatke či päťdesiatke a traja páni dôchodkového veku v oblekoch. Na ceste, ktorú by som považoval pre autá za neschodnú, ide ich Mitsubishi bez problémov.
Zastavujeme až v usadlosti pod hrebeňom, vo výške okolo 2000-2100 metrov. Stretávajú priateľov. Netuším prečo tam išli, ale jeden zo starších pánov ide ešte dobrú pol hodinu so mnou. A neskôr pokračuje celkom iným smerom k usadlosti, ktorú ani z diaľky nevidno. A pritom všetky príbytky sú prázdne. Je ešte pred sezónou a ešte nik neprišiel so svojim stádom.
Pomaly pokračujem cez snehové polia a rozmočené trávnaté lúky až ku otvorenej chate. Chate, ktorá je na mape i značke. Na hodinku si píšem denník a potom pomaly pokračujem. Je úžasné po dňoch kráčania iba po skalách, kráčať po mäkkom chodníku v ihličnatom lese. Vody a potokov je tu neúrekom.
Do Doberdolu je cesta už viac menej viditeľná. Občas je pár rázcestí, ale dá sa to trafiť. Prichádzam okolo piatej. Na vrchole dediny po ľavej strane vidím človeka. Po toľkých opustených príbytkoch prví domáci v horách – okrem tradičných dedín. A pritom, Doberdol je vo výške 1800 metrov nad morom.
Hory sa mi tu zdajú také prázdne, nevľúdne, smutné. A v zamračenom počasí o to viac. Hore nie sú stromy, miestami ani tráva, iba čierny povrch. Ani skaly, alebo iba malé.
Tak ako som naboso prebrodil potok v dedine, aby som prišiel k domu s domácim, brodím opäť. Znenazdania prichádza prehánka. Už na mňa prší, keď prichádzam k domu. Mladá domáci mi dovoľuje schovať sa pred dažďom. Spoznávam jej dvoch mladších bratov a otca. Zbierajú tu bylinky pre čaj, ktoré neskôr predajú v meste. Sú tu už 10 dní a vraj často tu stretávajú cudzincov. „I poslednú noc tu spala skupina z Nemecka a Holandska a ráno išli do Plavu,“ hovoria mi.
Smejeme sa, ako si snažíme základné veci povedať. Je to vtipná rodina. Ponúkajú mi aj nocľah zadarmo v „hoteli“, čo je ubytovanie 5-10 minút dole svahom. Slušne ďakujem a hovorím, že radšej budem trochu vyššie v stane.
Mám jedlo na 1,5 dňa a táto oblasť a následné hory Kosova ma veľmi neoslovujú. Rozhodujem sa, že na ďalší deň sa vrátim do Plavu. Fyzicky mi už tiež nateraz celkom stačilo.
Šiesty deň: Návrat do civilizácie
Údolie, v ktorom je dedinka Doberdol je obkolesená strmými svahmi. Domáca rodina išla práve okolo, keď som si dobalil stan. Ukazujú mi, kadiaľ mám ísť. Chodník nevidím žiadny, ale dôverujem im. Idem priamo strmo hore. Chvíľu cik-cak, ale hore.
Hrebeň je aj hranica s Čiernou Horou. Kým svahy, na ktorých som stúpal, boli úplne suché, na druhej strane je ešte kopec snehu. Idem ešte polhodinu-hodinu smerom na východ a obchádzam horu, ktorá je trojhranicou medzi Čiernou Horou, Albánskom a Kosovom. Chcel som sa aspoň z výšky pozrieť na hory Kosova. Tu stretávam domácich lovcov z černohorskej Bogičevice so psami. Aj si počas nasledujúcich hodín 2-3x vystretlili. A pritom mi hovorili, že to išli len tak. Na čo teda poľujú, vážne netuším.
Po prestávke v sedle sa vraciam rovnakou cestou cez sneh a postupne klesám a klesám 8 hodín až do horského mestečka Plav. Cestou dole vidím pekné jazero, jednu otvorenú i ďalšiu zavretú útulňu, i domáceho pastiera, keď som opäť zišiel kúsok z chodníka. Nižšie už bol však celkom viditeľný. Na jednom z posledných úsekov uprostred chodníka vidím zdochnutého koňa. Musel zomrieť iba v ten deň alebo deň vopred. Vyzeral ešte úplne normálne, len nežal s vypleštenými očami a muchy na ňom sedeli…
Domáci kus nižšie ma ponúkajú syrom a mliekom. Pri posledných kilometroch už na spevnenej ceste prezúvam veľké vibrami za sandále (pre váhu ľutujem, že som ich bral) a posledné 2-3 kilometre stopujem.
V Plave sa občerstvujem v reštaurácii na kuracom mäsa so zeleninou a chlebom (3€) a po zvážení všetkých možností stopujem do Berane. Tam si nad parkom staviam stan a na ďalší deň beriem autobus späť do Bratislavy. I keď zarezervovať ho tiež nebolo najľahšie…
I keď som pôvodne plánoval vystúpiť na niektorí zo štítov, sám v nejasnom počasí, som to nechcel riskovať. Túra to však bola prekrásna a národný park Proklatije odporúčam navštíviť. Na menej frekventovaných úsekoch, alebo v čase, keď je ešte sneh (a na najvyšších horách býva ešte aj počas júla i augusta) je dobré i GPS.
Mapa trasy, i keď s miernymi odchýlkami, je dostupná na: https://www.outdooractive.com/en/hiking-trail/2018-05-prokletije/115144814/
Verím, že raz vám aj o tejto túre poviem na cestovateľskom festivale Cestou necestou. Najbližšie pripravujeme podujatia v 5 mestách, a jednou z prednášok vo viacerých mestách bude o „PACIFIC CREST TRAIL 2017 – 4.260km pešo z Mexika do Kanady“. A v mestách, kde nebude teraz, veríme, že prezentácia bude na jeseň. Oproti tomu je 100 km v Čiernej Hore a Albánsku iba takou malou prechádzkou :).
p.s: Ďakujem všetkým za hlasy v súťaži. Vyzerá to tak, že takto o pár mesiacom Vám napíšem článok o krásnej túre v Pakistane.
