S partnerkou sme sa rozhodli spoznať Vietnam. Krajina nás uchvátila a rýchlo si nás získala. Prekvapila nás preľudnenosť veľkomiest, ale rovnako aj skromnosť a nápomocnosť domácich.
Ho Chi Minhovo mesto alebo Saigon nám ukázal, ako veľmi dokážu byť ulice prepchané. A že niekedy je chôdza rýchlejšia ako auto. Paradoxom nesmierne chaotickej dopravy bola absencia nehôd. Prechod cez cestu? Už dávno som nezažil taký adrenalín. Domáci nám odporučili jednoduchú techniku: „Nezastavujte sa, šoféri sú ako voda, vy ako kamene. Prejdú okolo vás.“ A naozaj to fungovalo…
Prešli sme sa po Chu chi tuneloch, kde neustále bolo počuť výstrely zo zbraní. Síce už len pre turistov, ale robilo to atmosféru ešte hrozivejšou. Bolo to miesto, kde sme sa nechceli dlho zdržať. Bolesť z vojny tam bolo stále cítiť.
Spravili sme si aj cyklistický výlet v neďalekých kopcoch letoviska Nha Trang. Spoznali krajinu mimo veľkomiest a okúpali sa v čistučkom potoku v strede hustého lesa.
Nočný Hoi An bol ako z rozprávky. Lampióny svietili na každom rohu a dokresľovali tamojší život krásnym spektrom farieb. Bol to jeden z najkrajších zážitkov.
Nemohli sme si nechať ujsť ani famózne hrobky Tu Duc či Khai Dinh a samozrejme zakázané mesto. Vietnamská architektúra ma proste fascinovala, až som krútil hlavou.
Pozreli sme sa aj do hlavného mesta, ktoré bolo podobné Saigonu… teda čo sa týka tých prepchatých ulíc. Pozreli sme si Ho Chi Minhov dom, kde pôsobil, ale aj kde teraz odpočíva.
Na záver sme sa išli plaviť po „Dračej zátoke“ – Halong Bay. Počasie nám neprialo, tak sa tam ostrovčeky strácali v jemnom opare… alebo možno to bol smog. Neskutočný počet vytŕčajúcich „drakov“ na nás hľadelo ostrým zrakom. Podla GPS sme tak prešli 1/100 z celej zátoky. Ešte by bolo čo pozerať.
Z Hanoja sme napokon išli pomaly domov. Najbližšie možno pozrieme Laos. Veľa vietnamských cestovateľov nám túto krajinu odporučilo…
