Na Babette za polárny kruh

KTO TO JE?

     Čaute, ja sa volám Denis (vľavo) a títo dvaja blázni sú Maťo „Láďa“ (vpravo) a René. Určite ste nás už niekde videli a veľa o nás počuli, či už z internetu alebo tituliek časopisov… Ale čoby, žartujem. Nie sme známi a už vôbec nie slávni.

     Partia chalanov, ktorí si splnili sen. Sen cestovať. Sen zvoliť si smer. Stalo sa tak už pár rokov dozadu a deje sa tak dodnes. My vlastne ničím výnimoční ani nie sme. To čo robíme my, môže robiť skutočne každý. A to nechcem byť nijaký motivátor, ale motivácia je všade okolo nás a my sme len dôkaz, že sa to skutočne dá.

     A kto vlastne sme? Na Babette po svete asi veľa napovedá a máš pravdu. Skutočne jazdíme na Babetách, na starých a poctivých československých mopedoch z Považskej Bystrice a Kolárova. A dnes už môžem tvrdiť, že aj po svete, lebo keď sme pred piatimi rokmi prišli s menom „Na Babette po svete“, tak sa o svete asi veľmi hovoriť nedalo. To bol ten sen. Týždňové „expedície“ po ktorých sme ešte rok krútili hlavami, ako sa nám to mohlo podariť. Dnes máme za sebou takmer 20 000 kilometrov v sedle týchto skvostov doby minulej a mesiace strávené na cestách. Tak poďme na to…

 

KAM A PREČO?

     Rok čo rok sa ocitáme v kolotoči plánovania, vybavovania a príprav strojov, ktorý nás vyhodí priamo na štart tej veľkej cesty. Avšak tá najdôležitejšia časť príprav je mnohokrát riešená už na predchádzajúcej ceste.

     Kam?! Vrátim sa nachvíľu k našej predchádzajúcej ceste do Gruzínska. Štyridsaťpäť stupňové teploty, vysoké hory a chýbajúce cesty Babetám, a v konečnom dôsledku ani nám, veľmi nechutili. Nemusíme sa ani dlho dohadovať a každému na tvári svieti veľký nápis SEVER. A keď už sever, tak prečo nie ten NAJ-sever. Naším cieľom bolo najsevernejšie miesto Európy. Tej pevninskej Európy. Tí scestovanejší už asi tušia, že Nordkapp to nie je. Nordkapp je síce najsevernejšie miesto Európy, kam sa dostanete po svojich. Avšak je to stále ostrov a bohužiaľ aj umelo vytvorená atrakcia s niekoľkotisícovou návštevnosťou denne a plateným vstupom. Nič pre nás, hovoríme si… Nordkinn je to správne miesto. Nordkinn je nórsky polostrov na ktorom leží Slettnes fyr – 39 metrov vysoký maják a súčasne najsevernejšie miesto pevninskej Európy, kde sa dá na Babete zájsť. Aj keď sa stále držíme hesla „cesta je cieľ“, tak Slettnes fyr bol náš cieľ cieľov.

 

ČO NEMÁŠ, TO TI NECHÝBA…

     Rád by som vám v krátkosti priblížil prípravy, ktoré začínajú často už mesiace pred cestou… Či už príprava strojov alebo zháňanie prostriedkov na cestu nepatria k tým najvzrušujúcejším činnostiam cestovateľa, avšak potrebným. Z celého srdca by som opäť raz poďakoval všetkým tým, ktorí  sa na tom celom svojou pomocou podieľali a dali nám tú možnosť čo i len pomyslieť na všetko to, čo nás čakalo. Koniec koncov ďakujem vám všetkým, ktorí ste dali svoje 2% z daní festivalu Cestou necestou a poskytli možnosť vám tu teraz o tom všetkom porozprávať.

     Len málokto si vie predstaviť koľko námahy zaberie len také naplánovanie trasy. Desiatky načítaných kníh, článkov, pozretých videí. To je práca ktorú za vás nik neurobí a musíte si to, ako sa povie, odmakať. No verte či neverte, stále ma to baví. Vzrušenie ktoré neskôr zažijete, keď sa ocitnete na mieste o ktorom ste veľakrát predtým čítali či si ho pozerali na mape a zrazu sa na to sami pozeráte. Prepadne vás pocit akéhosi úžasu, že ste to práve vy, kto to mohol zažiť.

 

MÁME REKORD!!!

     Mesiace plánovania za nami a my stojíme na námestí v Senici. Nachystaní a vzrušením nedočkaví až jemným zašliapnutím prebudíme k životu dva a pol koní hrubej sily. Sily lenivých tridsaťročných koní, ktorým sa nechce ťahať do kopca, niekedy po rovine, ba aj z kopca. No my sme im verili.

     Kto pozná trochu náš príbeh vie, že pred pár rokmi cestou do Moldavska sa nám prihodila nepríjemná vec. Prvú poruchu sme mali dva kilometre za Senicou. Rok na to, cestou do Gruzínska, sme mali viac šťastia a zašli sme 5 kilometrov za naše rodné mesto. Tešili sme sa, ako sa tento rok prekonáme a pokoríme hranicu minimálne celých desať kilometrov. Testy strojov pár dní pred cestou napovedali sľubný výsledok, keďže všetko išlo ako malo a my sme sa nemohli dočkať štartu. René sa rozbieha a po pár metroch si už užíva krásny zvuk klepotajúceho dvojtaktu. S úsmevom inhaluje modrý dym z M2T-čka rozpusteného v benzíne. Ja ho nasledujem a obaja intuitívne čakáme na zvuk Láďovej Babety. Ticho. Dámy a páni, máme rekord. Rekord, ktorý sa už len ťažko podarí prekonať. Neviem povedať, či sa to dá považovať za poruchu na našej ceste do Škandinávie, keďže sme ani nevyšli.  Za pol hodinky Babetu spojazdňujeme a po (ne)slávnom odjazde sme na ceste. Do večera sa nám to ešte zopárkrát pokazí, ale aj napriek tomu sme schopní prekročiť Slovenské hranice. Tie sa našťastie nachádzajú 15 kilometrov od Senice. Ocitáme sa u našich západných bratov – Čechov.

 

BABETA NIE JE BICYKEL S MOTOROM, ALE MOTORKA S PEDÁLMI!!!

     O štyri dni prechádzame česko-poľské hranice. Do Poľska sme na Babete ešte nezavítali, a tak sme radi, že máme ďalšiu krajinu do zbierky. Veľa sme toho neočakávali a naša mienka o Poľsku bola skôr neutrálna. O to krajšie prekvapenie nás čakalo. Super cesty, krásna príroda a dobrí ľudia je to, čo nám Poľsko ukázalo. Ak opomenieme stovky bezohľadných kamionistov, kvôli ktorým sme zopárkrát skončili mimo cesty, tak je Poľsko jedna super krajina, kam sa radi opäť raz vrátime.  Za návštevu určite stojí hrad Malbork. Úžasný tehlovočervený hrad z 13. storočia nás uchvátil svojou veľkosťou. Vstup do areálu hradu majú povolení len peší a turisti na bicykloch. To sú momenty, kedy sme strašne hrdí, že máme tie naše „bicykle“. Netrvá dlho a my pomalým šliapaním za zvuku pískajúcich bŕzd parkujeme priamo pred vchodom do hradu.

     Naším cieľom je mesto Gdaňsk nachádzajúce sa na pobreží Baltského mora, odkiaľ nám ide trajekt do Švédska. Do Gdaňsku prichádzame na večer deviateho dňa našej cesty. Zajtra nám odchádza trajekt. Ráno sa balíme a vyrážame do prístavu, Prechádzame mestom a pred nami sa objavuje tunel vedúci pod zátokou. Značku zákaz vjazdu bicyklov ignorujeme, keďže sa dokážeme z bicyklov rýchlo meniť na motorky podľa situácie. Hneď po vojdení do tunela započujeme akési zvuky pripomínajúce rozhlas na dedine. Úplne nás odrovnáva vysoká úroveň Poľska, keďže si doprajú luxus v podobe rádia v tuneli. Autá trúbia a my ukazujeme zdvihnutý palec a ďakujeme im, že nás podporujú v našej ceste… Zelené šípky na strope tunelu udávajúce smer jazdy sa odrazu menia na červené kríže a vtom sa lepšie započúvame… UWAGA! UWAGA!… ATTENTION! ATTENTION! (POZOR! POZOR!) Na naše veľké sklamanie, zvuky ozývajúce sa tunelom nie je vypeckované rádio, ale len operátor tunela, ktorý si nás pomýlil s bicyklami a oznamuje nám, že vstup do tunela na bicykloch je zakázaný a my máme urýchlene opustiť tunel, pričom je doprava v tuneli zastavená. Bohužiaľ jeho žiadosti urýchleného opustenia tunelu nevieme vyhovieť. Nezostáva nám nič iné, ako pokračovať. Dodnes nevieme, či sa máme za seba hanbiť, keďže naša vina to nebola, no ospravedlňujeme sa všetkým gdaňským vodičom za nepríjemnosti spôsobené nevedomosťou pracovníka tunelu. Na druhú stranu mu to nikto nemá za zlé. Rozlíšiť tri Babety bez ŠPZ, pri plnej rýchlosti a bez svietiacich svetiel od bicyklov je skutočne náročné. Večer odchádzame z prístavu smer Nynäshamn.

 

TO JE VÁŠ PROBLÉM, NIE NÁŠ.

     Pri bookovaní trajektu sme si všimli, že už boli obsadené všetky kajuty. Cesta mala trvať 18 hodín, a tak si hovoríme, že to dajako vydržíme aj bez postele. Po nalodení si to zamierime na recepciu sa spýtať, kde si môžeme zložiť veci a zostať počas plavby. Recepčný po našej otázke chvíľu váha a odvetí: „Kajuty sú už obsadené!“. Vzápätí pochopíme, že je tu každému jedno kde budeme a je to len náš problém. V spoločenskej miestnosti je zopár stoličiek, ktoré sú obsadené hneď prvé minúty už znalými jedincami poznajúc tento systém. Ako čas plynie začíname chápať, že to bude náročná noc. Pri kapacite trajektu takmer 1000 ľudí sú vhodné miesta na spanie takmer všade. My si stelieme na chodbe pod veľkými oknami s výhľadom na nočné more a zaspávame. Sme tak unavení, že nám ani neustále kroky popri našich hlavách neprekážajú. Budíme sa do krásneho dňa s pohľadom na švédske pobrežie. Sme šťastní, že sme dokázali zájsť až sem. Napriek tomu sme len na začiatku nášho dobrodružstva.

 

PRVÉ KROKY, PRVÉ KILOMETRE.

     My sme to dokázali! Po jedenástich dňoch si dopriavame prvé kilometre Švédskom. Je to krása. Všetko je pre nás také iné a veľmi si to užívame. Vedia nás zaujať maličkosti. Napríklad aj to, že Švédi milujú staré autá a najmä tie americké, ktoré stretávame na každom kroku. Rovnako aj to, že na dovolenku chodia karavanmi a len málo z nich vidíte prespávať v hoteloch. Neskôr prichádzame na to, že bežný švédsky dom je červený, s karavanom na dvore a pred garážou aspoň tri autá, z čoho je jedno Cadillac a druhé Tesla.

     Vylodili sme sa asi 100 kilometrov od Štokholmu, kam máme v pláne nasledujúci deň doraziť. Ak by nám niekto povedal koľko tunelov v Štokholme je, asi by sme tam nikdy nešli… Tá beznádej sa len ťažko opisuje. Asi po 2 hodinách blúdenia odstavujeme naše stroje v stojanoch pre bicykle a vyrážame pozrieť mesto. Neskôr vidíme, ako sa dvaja policajti pristavili pri odparkovaných Babetách v stojane na bicykle a po chvíli s mávnutím ruky odišli preč. Koniec koncov sa im ani nedivíme… My sami máme problém občas rozlíšiť, či ide o bicykel alebo motorku, a to najmä v kopcoch. Štokholm nás očaril svojou krásou. Je to určite jedno z miest, na ktoré sa chcem niekedy v budúcnosti vrátiť. Štokholm má desiatky kilometrov predmestí a tak sa z mesta dostávame až za súmraku.

 

ZLODEJI, VŠADE SAMÍ ZLODEJI.

     Naša cesta zo Štokholmu vedie na sever po pobreží Baltského mora. Na mape nachádzame malé mestečko na pobreží, kde dúfame, že nájdeme dobré miesto na kemp s prístupom k vode. Za mestom nachádzame krásnu trávnatú pláž s ohniskom a dokonca aj so sprchami a splachovacím WC. Miesto ako zo sna troch babetistov po dvoch týždňoch na cestách. Rozkladáme oheň a po chvíli už pozorujeme opekajúce sa klobásy. Po takmer dvoch týždňoch bez mäsa je to pohľad na nezaplatenie. Odrazu počujeme, ako niečo škriabe a búcha pri neďaleko odparkovaných Babetách. René s napätím vyťahuje čelovku a svieti smerom k vychádzajúcim zvukom. Naskytne sa nám desivý pohľad! Hrdzavá líška si pochutnáva na našom jedinom chlebe! Sen o ideálnom večeri nám kazí jediný slintavý zlodej, ktorého sme vo Švédsku stretli. Samozrejme sme všetko zobrali s humorom a doteraz žartujeme ako je možné, že sociálne vyspelý štát, ako je Švédsko, sa nepostará ani len o svoje líšky. J

 

POLCIRKELN.

     Názov našej expedície „Na Babette za polárny kruh“ sme doposiaľ splnili len z polovice. Babety sme do Škandinávie úspešne dostali a pred nami je pokorenie 66° 33′ rovnobežky – Severného polárneho kruhu. Okolo obeda sa nachádzame kúsok pred mestom Jokkmokk, kde by už spomínaná rovnobežka mala pretínať našu cestu. Nebudem klamať, je asi 25 stupňov a nad hlavami nám svieti slnko. Asi jeden z najteplejších dní, aké sme na ceste zažili. Atmosféra z prekročenia polárneho kruhu sa trochu vytráca. Avšak sme veľmi šťastní, keď sa pred nami objavuje tabula Polcirkeln. V preklade zo švédčiny – polárny kruh.

Ešte jedna malá rada. Ak sa rozhodnete navštíviť Polárny kruh, vyberte si na to menej frekventované miesta niekde mimo hlavných ťahov. Ušetríte sa tak pred návalom turistov a hromade stánkov so suvenírmi, ktoré koniec koncov nikto z nás veľmi neobľubuje.

 

STRETNUTIE NOVÝCH DRUHOV.

     Už pár dní sa nachádzame v oblasti Lapónska. Príroda severného Švédska je úchvatná a ľudí pomaly ubúda. Nie je nič výnimočné, že vzdialenosti medzi mestami sú aj niekoľko desiatok kilometrov. Hodiny jazdy hustým lesom bez nikoho, kde ticho prehlušuje len zvuk troch československých dvojtaktov. Keď tu zrazu vidíme akýsi pohyb v lese pri ceste. Zastavujeme a chvíľku čakáme. Z lesa vybieha na cestu stádo asi 50-tich sobov. Malé, veľké, strakaté, biele… Sú tam asi všetky! S úžasom pozeráme. Neviem, či sme boli viac prekvapení my, že vidíme soby alebo tie soby, že vidia Babety. Bol to jeden z tých momentov, na ktorý do konca života nezabudneme.

 

ONE NIGHT!

     Švédsko-nórske hranice plánujeme prekročiť pri Kirune a pokračovať smer Narvik. Sme kúsok pred hranicami. Je večer a začíname hľadať miesto na kemp. Prichádzame na parkovisko, kde stoja popri karavanoch aj drevené chatky. Nad dverami visí piktogram prečiarknutej postele. Chatky slúžia pre turistov vracajúcich sa z túre, ako miesto na odpočinok. Začíname rozbaľovať stany. Po chvíli k nám prichádza starší pán, ktorý sa o dané miesto stará. Ukazuje, aby sme ho nasledovali k jednej zchatiek. Postaví sa pred dvere a jednou rukou zakryje tabuľu so zákazom prespávania a slovami „one night!“, nám otvára dvere a pozýva nás dnu. Noc v teple a bez komárov neodmietame. Krajšie rozlúčenie nám Švédsko pripraviť nemohlo.

 

AŽ NA SEVER.

     Na druhý deň prechádzame nórsko-švédsku hranicu. V pláne máme pokračovať od Narviku pozdĺž pobrežia lemovaného fjordami až po najsevernejšiu dedinku – Gamvik.

     Nórska krajina je jedna z najkrajších, aké sme kedy videli. Z úst nám vychádza len VAU! Skutočná krása. Fjordy sýtomodrej farby nad ktorými sa týčia vysoké zasnežené pohoria s ľadovcami.

     Deň čo dej chválime naše stroje za ich oddanosť. Chladný severský vzduch im jednoznačne prospieva a nórskou krajinou si to šinú ako nič. Sem tam nejaký defekt na pripomenutie, že predsa len takmer desaťnásobné preťaženie nie je OK, avšak sťažovať sa nemôžeme.

     Počasie nám doposiaľ prialo. Až do osudného rána, kedy nás budí hustý dážď. Nemáme na výber a musíme pokračovať. Teploty okolo 10 stupňov a neprestávajúci dážď nás okolo obeda nútia zastaviť. Je to ako keby vás v zime oblievali vedrami ľadovej vody. Predpoveď počasia neveští nič dobré. Toto bola tá chvíľa, kedy je rozumné jednoducho ustúpiť. Rozhodujeme sa stráviť jednu noc v chatke v kempe. Bola to jediná noc, kedy sa nedobrovoľne vzdávame stanov. S vlhkosťou okolo 90% by sme veci po ceste nevysušili ani za niekoľko dní. Ráno sa počasie umúdrilo a my sme opäť na ceste.

 

TAJOMNÉ FJORDY.

     Jeden večer kempujeme na brehu fjordu. Keďže vezieme málo zbytočných vecí, miesto si medzi nimi našiel aj rybársky prút. Bola by škoda ho aspoň raz nevytiahnuť, a toto je večer na to ako stvorený. Nahadzujem do hlbokej čiernej vody a pomaly priťahujem nástrahu k sebe.  Záber! Kričím na chalanov. Vidina mäsa po takmer mesiaci cesty nás všetkých troch stavia do radu čakajúcich čo to bude. Malá treska nás síce nezasýti, ale potešila. Asi do polnoci vyťahujeme jednu tresku za druhou a sem tam oklameme aj makrelu. Zakladáme oheň a čoskoro sú nad ním aj 3 napichnuté tresky na tenkých halúzkach. Aj keď to nebol práve gurmánsky vrchol, pocit divočiny tomu dáva tú správnu chuť.

     Nad polárnym kruhom zapadá slnko len na krátko, a tak strácame pojem o čase. Je pol jednej v noci. Chystáme sa ísť spať, keď zrazu čosi… Čosi sa objavuje na hladine fjordu. Prvé čo nás napadá je, že je to rybárska sieť ťahaná za člnom. Čln nikde. Čosi tmavé a asi 15 metrov dlhé sa vynorilo z hlbiny fjordu. Je to veľryba. Chvíľku pláva asi 40 metrov od brehu a ponára sa. Ticho len umocňuje tento moment. Nórsko je kúzelné.

 

VYŠŠIE UŽ TO NEJDE.       

     Po mesiaci boja sa dostávame na Nordkinn Cape. Pred sebou máme posledných 100 kilometrov krajiny bez stromov, kde prevláda šedá farba skál. Okolo 10-tej večer prichádzame do Mehamn, druhého najsevernejšieho mestečka na Nordkinne. Do Gamviku to máme už len 20 kilometrov. Teplota sa drží okolo 5 stupňov a severný vietor nám uberá teplo ešte rýchlejšie. Sme na pokraji vyčerpania, no posledné kilometre sme rozhodnutí zvládnuť ešte dnes. Babety sú pokryté tenkou vrstvou námrazy a my uháňame čo to dá. O hodinu prichádzame do Gamviku, malej dedinky na úplnom severe. Odtiaľto vedie ďalšie 4 kilometre cesta ešte severnejšie až k majáku Slettnes fyr, ktorý označuje najsevernejšie miesto pevninskej Európy, kam sa dá po ceste prísť. Je pol 12-tej a my si to uháňame prašnou cestou k majáku. Po ceste stretávame len stáda sobov pospávajúcich v tráve. Sme tu sami. Len my, soby, maják a more. Dokázali sme to! Nielen my, ale hlavne Babety. Za posledný mesiac ukazujú obdivuhodnú výdrž. Sme veľmi šťastní.

     Noc trávime pod majákom. Ráno sa lúčime. Naša cesta však nekončí. Máme pred sebou viac ako 4000 kilometrov plných dobrodružstiev.

 

SUOMI.

     Za pár dní prekračujeme fínsku hranicu. Fínsko nás milo prekvapilo, pretože po cyklotrasách, ktorých majú pomerne dosť, sa smie jazdiť aj na mopedoch. Čoskoro zisťujeme prečo. Vo Fínsku pri nástupe do školy podľa nás nedostáva dieťa školskú tašku, ale motorku. Vidieť tu malé dievčatká v sukni uháňajúce na skútroch nie je nič neobvyklé. Má to svoju logiku. Fínsko má 5 a pol milióna obyvateľov a obrovské územie. Autobusy tu často nejazdia, a tak deti zo vzdialenejších usadlostí nemajú na výber a do školy si to frčia na motorkách. Každému jednému závidíme, lebo jazdiť na motorke do školy by bol sen. Preto Fínsko buduje pozdĺž ciest desiatky kilometrov dlhé cyklotrasy, kde je jazda omnoho bezpečnejšia.

     Pred sebou máme posledných pár polárnych dní, kedy slnko takmer nezapadá. A neboli by sme to my, aby sme ich len tak prespali. V hlavách nám skrsla myšlienka, čo keby ideme aj v noci. 24 hodín na Babete nie je práve to, po čom po viac ako mesiaci na cestách túžite, no ideme do toho. Okolo obeda vyrážame a do večera sa nám ide skutočne fajn. Po desiatej večer sa začína pomaly ochladzovať a naše nadšenie s ubúdajúcimi silami sa pomaly ale iste zmenšuje. Okolo druhej hodiny nad ránom teplota klesá na 2 stupne. Nie sme schopní bez prestávky prejsť viac ako 20 kilometrov a s postupujúcim časom sa vzdialenosť znižuje na úbohých 10 kilometrov medzi prestávkami. Prázdne cesty a husté lesy dotvárajú čaro tejto chvíle. Ráno sa modlíme za prvé lúče slnka. Sme vyčerpaní. Okolo obeda máme za sebou 400 kilometrov a s ťažkosťami sme schopní sa držať na ceste. Odhliadnuc od rizika a našej nezodpovednosti, bola to super skúsenosť. Sami to určite neskúšajte. Ak my zaspíme na 5 minút, tak pri našej rýchlosti sa v najhoršom zobudíme za zákrutou. Aj to by to muselo byť dolu kopcom. J

   

     Krajina tu je skutočne krásna a ľudia, ako aj v celej Škandinávii, sú trochu nedôverčiví a príliš sa do reči nehrnú. Avšak ak sa k ním prihovoríte, sú skutočne milí. To sme mali možnosť zistiť na parkovisku pred jedným obchodným centrom. Chvíľku nás pozoruje a nenápadne obchádza asi tridsať ročný chalan. Pozdravíme ho a prehodíme pár viet. Volá sa Janne a pracuje ako šofér školského autobusu v jeho vlastnej firme. Veľmi sa mu páčil náš štýl a pozýva nás ku sebe na chatu. Je to kúsok od mesta. Typický škandinávsky drevený červený domček v lese. Ako pravý Fín má aj saunu, do ktorej nás tiež pozýva. Snažíme sa mu slušne naznačiť, že sme sa asi 3 týždne neumývali, no on si trvá na svojom. Verte mi, traja nahí smradľaví babetisti, Fín, sauna a alkohol nie je to, čím by sme sa chceli chváliť. Nakoniec z toho bol skutočne funny moment a pre nás nezabudnuteľný zážitok. J Janne nás necháva u neho prespať, aby sme ráno mohli pokoriť ďalšie kilometre.

     Po jedenástich dňoch od vstupu do Fínska sa blížime k Helsinkám, odkiaľ nám pôjde trajekt do estónskeho Tallinu.

     Občasný dážď nás sprevádza celým Fínskom a inak to nie je ani v Helsinkách. Parkujeme opäť v stojane pre bicykle a vydávame sa obzrieť mesto. O 10-tej večer nám odchádza trajekt. Mesto má dva prístavy a neboli by sme to my, aby sme nezablúdili do toho druhého. Mesto sme viac pojazdili ako pochodili, no nakoniec sa ocitáme v správnom prístave. Posledný pohľad na nočné Helsinky a my definitívne odchádzame zo Škandinávie do Estónska.

 

OČAKÁVANÁ TROJKA.

     Trajekt z Helsínk do Tallinu ide len asi tri hodiny. Okolo jednej v noci sa vyloďujeme v prístave. Dvom z nás nesvietia svetlá, a tak sa len nenápadne schovávame za kamiónom, ktorý pri colníkoch z opačnej strany obchádzame. Asi doteraz netušia, ako sa tí dvaja duchovia a jeden cyklista dokázali popri nich teleportovať. Bez svetiel ďaleko nezájdeme, a tak si rozbaľujeme stany pár stoviek metrov od prístavu, pri jednej z bytoviek.

     Tallin je to mesto, ktoré sa rozhodne oplatí navštíviť. Mesto s úžasnou atmosférou a krásnou architektúrou. Z nášho pohľadu možno krajšie ako Helsinky. Koniec koncov, celé Estónsko je smerované skôr k škandinávskemu štýlu krajiny. Sem tam drevené domy natreté na červeno nechýbajú ani tu. Na druhú stranu sú tu ľudia viac dôverčiví. Neprekáža im prehodiť zopár slov či vyjadriť podporu trúbením. To nám v Škandinávii niekedy chýbalo. Sme milo prekvapení.

     Netrvá ani dva dni a my prechádzame do Lotyšska. Snažíme sa držať bočných ciest, aj keď nie vždy sa to vyplatí. Ako neskôr zisťujeme, Lotyšsko je jedna z mála krajín, kde cesty namiesto budovania miznú. No pravdupovediac, nemáme práve najnovšiu mapu. Vlastne máme starú mapu. Jedinú starú mapu, ktorú sme dostali zadarmo. Ale táto, pre nás top mapa, nám ukázala skutočné krásy Lotyšska. Vlastne nám ukázala takmer celé Lotyšsko, keďže sme stále stratení a na 100 kilometroch sme schopní najazdiť ďalších 150.

     Výhodou cestovania na Babete týmito krajinami je to, že ich aj na niečom tak pomalom ako je Babeta, dokážete vďaka ich veľkosti pomerne rýchlo prejsť. Krajina sa mení zo dňa na deň. Noc trávime na pláži, teraz už teplejšieho, Baltského mora.

     Ráno sme pripravení vyraziť do Litvy. Na Litvu sme sa veľmi tešili, no ako to už býva, krajiny od ktorých očakávate niečo viac, vás napokon vedia sklamať. A tak to bolo aj s Litvou. Rovinatá, pomerne nudná a špinavá krajina s neohľaduplnými šoférmi, kvôli ktorým neraz končíme mimo cesty. Samozrejme sa nájdu veci, ktoré nás taktiež zaujali. Jedna z nich je taká zaujímavá ruská mentalita tunajších ľudí. Kde inde zastaví luxusný mercedes v strede štvorprúdovej cesty len aby vás pozdravili, keď nie v Litve.

     Most z dlažobných kociek v Rige nás takmer rozložil na diely, no ani tu sa nevzdávame a poľské hranice máme na dosah.

 

BEZ KOLESA TO NEPÔJDE.

     Pobaltské štáty prechádzame bez väčších problémov a po mesiaci a pol sa ocitáme v krajine, ktorou sme už prechádzali.

     Severné Poľsko je krajinou skutočne pekné a oplatí sa navštíviť. My smerujeme do Waršavy. Asi 80 kilometrový úsek rozrobenej cesty dáva Babetám zabrať a mne čosi píska v zadnom kolese. Pri povolení brzdy pískanie nachvíľu prestane, no neskôr opäť začne. Prichádzame na okraj Waršavy, keď tu zrazu „tancujem“ po ceste ako člen nejakého afrického kmeňa pri rituále. Zastavujem a pri pohľade na koleso je zrejmé, že niečo nie je v poriadku. Na vylomený kus z náboja kolesa je nepekný pohľad. 7000 kilometrov a niekoľkonásobné preťaženie Babeta nezvládla. Ostali sme uviaznutí na predmestí Waršavy a nevieme ako ďalej. Ani jeden z autoservisov v okolí nemá prostriedky, aby zliatinový náboj zavaril či zlepil. Koleso máme, avšak je 1000 kilometrov ďaleko, na Slovensku. Skúšame obvolať logistické spoločnosti, no vždy skončíme na tom istom – je to drahé. Niekoľko stoviek eur za dopravu si nemôžeme dovoliť. Potom prichádza záchrana. Ste to práve vy, tí čo nás podporujete a sledujete. V zúfalosti posielame žiadosť do sveta a viete, ako to býva… Vždy sa nájde človek, ktorý má v sobotu ráno cestu do Waršavy. A že vás teda musíme pochváliť. Noc trávime na kúsku zelenej trávy medzi domami. Ráno máme naše koleso. O niekoľko hodín ste prekonali aj toho najdrahšieho dopravcu. Za to veľmi pekne ďakujem.

     S novým kolesom sme sa konečne pohli. Celý nasledujúci deň blúdime Waršavou a kocháme sa mestom. Večer si ešte opravíme nejaký ten defekt, aby sme nezabudli ako sa to robí a čistíme aj upchatý výfuk. Ďalej už bez väčších problémov pokračujeme na slovensko-poľské hranice.

 

VÝCHOD, TATRY, DOMOV.

     My sme to dali! Hranice prechádzame pri Starej Ľubovni a smerujeme na Tatry. Teraz sa už nemáme kam ponáhľať. Jazdíme kade-tade a vychutnávame si cestu krajinou, ktorá svojou krásou nijako nezaostáva za ostatnými, ba ich aj prekonáva. Babety poslednýkrát dostanú zabrať na tatranskej magistrále a zahanbiť sa rozhodne nenechali. Zvedavcom na otázku kam ideme s úsmevom odpovedáme, že tuto kúsok, do Senice. J Skutočne je to už len kúsok…

     Poobede prichádzame na námestie v Senici. Tam kde sme pred 61 dňami stáli a na tachometroch mali o 8000 kilometrov menej. Pocit návratu je ten najúžasnejší, aký môže cestovateľ zažiť.

 

     Rád by sme sa poďakovali najmä vám všetkým, ktorí nás sledujete, sponzorom, priateľom, úžasným ľuďom, ktorí nám skrížili cestu a festivalu Cestou necestou, že nám dal tú možnosť vám o tom teraz porozprávať.

 

ĎAKUJEME!

 

„Život je krátky, ale nemusíš sa ponáhľať, aby si si ho užil.“

Expedícia bola podporená z Expedičného fondu OZ Cestou necestou a bude odprezentovaná v pondelok 15.1.2018 v Bratislave, v Nervose na Zámockej 30 v rámci pravidelných mesačných prezentácií “Cestami necestami 24” 

,

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú emailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu