Krížom cez Kongo alebo ako sme sa plavili po rieke Kongo

Koľko cestopisov o Demokratickej republike Kongo si doteraz čítal? Keď som dostal do hlavy myšlienku, že chcem ísť do Konga, hľadal som všetko, čo by mi tu krajinu priblížilo, ale cestovateľských informácií bolo ako šafranu. Až som narazil na jedného Nemca menom Hans, ktorý prešiel časť cesty tak, ako som  plánoval. Jeho jediná rada bola. ,,Nič neplánuj, nedá sa! Maj len dostatok času, lebo všetko je tam relatívne.“

A kvôli čomu som sa vybral spolu s kamarátom Petrom Hliničanom do jednej z najnebezpečnejších a najchudobnejších africkej krajiny? Splaviť časť rieky Kongo a trochu napodobniť slávnych objaviteľov z 19. storočia, ktorí Kongo označili za jeden z najťažších projektov v Afrike.

Dnes nie je problém taký problém vycestovať do Konga ako to bolo v 19. storočí. Dnes je len jeden problém. Trafiť sa do obdobia, kedy je tam relatívny kľud a nerinčia zbrane. Vedel si, že tu počas občianskej vojny zomrelo viac než 5 miliónov obyvateľov? Ak k tomu prirátaš neskutočnú korupciu a polovojenské jednotky, tak si vieš predstaviť, čo je dnes pri cestovaní do Konga najťažšie.

Tento rok nastalo v Kongu obdobie kľudu a tak sme rýchlo vybavili víza, kúpili letenky a vyrazili za našim snom. Splaviť časť rieky Kongo na takzvanej plávajúcej dedine. Do východného Konga sme sa dostali z Rwandy, kde sme prekročili hranice pri meste Goma. Ak by som vás náhle postavil na tú hranicu, budete si myslieť, že ste sa ocitli vo filme z 19. storočia. Nepredstaviteľný chaos na konžskej strane, ktorý bol sprevádzaný neuveriteľnými pohľadmi domácich na dvoch ,,bielych“ turistov. ,,Vy ste akože turisti?“ Pýta sa hlavný policajt, ktorý nám neverí. Sem do mesta Goma sa chodí za gorilami a k aktívnej sopke Nyiaragongo, ale nikto už to nenamieri severnejšie do mesta Kisangani.

V Gome ostávame 2 dni, lebo aj my chceme vidieť gorily face to face a vystúpiť na jeden z 5 aktívnych vulkánov na tejto planéte. Zažiť gorily je niečo, čo prajem každému. Videli ste film Gorily v hmle, kde hlavná predstaviteľka sedí vedľa goríl a tie chodia okolo nej? Presne takto to tu prebieha. Jasné, že som mal spočiatku strach, či ma to 400 kilové ,,hovädo“ neprizabije, ale keď rešpektujete určité nariadenia, nič sa vám nemôže stať. Niekto si povie, že to je atrakcia pre turistov a gorily sú ochočené. Verte, že nie. Pre mňa je to zároveň najkrajšie safari v celej Afrike a prebilo mi to aj zážitok pozorovania bieleho žraloka v Južnej Afrike. Hodinu sa len tak pozeráte na tie monštrá ako sa pasú.

Najmilšie sú malé gorily, ktoré sa s vami chcú hrať. Len tak prídu a jemné vás buchnú na znak hry. Urobia kotrmelec a pozerajú nežnými očkami ako zareagujete. Celé to pozerá znudená gorilia mama, ktorá si len tak žere svoj bambus.

Ak som mal pocit, že gorily už nič nemôže prekonať, tak prišiel 2 dňový výstup na aktívny vulkán Nyiaragongo, ktorý už desaťročia chrlí lávu do okolia. Celodenný výstup je náročný hlavne kvôli vysokej vlhkosti a sopečnému podložiu. Podvečer vystúpime na okraj sopky a pozerám na tú krásu pod sebou ako oparený. Kráter s rozmerom 800 x 500 metrov a na dne bublá žeravá láva. Napriek tomu, že teplota klesla na 5°C, cítim teplo od žeravej lávy a trochu sa dusím od výparov síry. Ale zážitok geniálny a neskutočný. Kvôli tomuto cestujem po celom svete, aby som tú krásu videl na vlastné oči.

Všetko toto, čo sme zažili, sa dá veľmi dobre zorganizovať a nemusíš príliš plánovať. Ta najťažšia časť mala ešte len prísť. Splaviť časť rieky Kongo. Najprv sme chceli ísť miestnou dopravou do mesta Kisangani, ale polovojenské oddiely nedovoľovali prejsť tento úsek. Tak si kupujeme letenky za 200 USD a preletíme do mesta, kde Livingstone plánoval svoje cesty do Afriky.

V meste ideme hneď do prístavu, aby sme našli loď, ktorá odchádza do hlavného mesta Kinshasa. Očakávame prístav s nejakou klasickou budovou, kde budú informácie. Omyl.

Sme v rovníkovej Afrike a tu je všetko ináč. Lode sú len tak prirazené k brehu a nikto nič nevie.  Po dlhom hľadaní a pýtaní sa, sme našli loď, kde je aj kapitán. Usádza nás do starej zaprášenej pohovke v jedinej kajute na lodi. Tu sa nevedú najprv zdvorilostné reči o živote ako v arabskom svete. Hneď sa zjednáva cena za ktorú nás zoberie. Už som zvyknutý, že nás ,,bielych“ tu berú ináč. Dáva nám 5 násobne vyššiu sumu za plavbu do mesta Lisala a keď sa spýtam prečo tak draho, len vyškerí svoje krásne biele zuby a zahlási. ,,Vy máte peniaze a nebolí vás to. Ja peniaze nemám.“ Nakoniec to uhádame za prijateľných 80 Eur za miesto. Ale aké miesto sme vlastne dostali?

Ak si predstavuješ, že sme dostali kajutu, alebo malú izbu si na omyle. Také lode sa v Kongu nenachádzajú. Všetko sú to len nákladné lode a okrem tovaru, berú aj ľudí. Tá naša loď bude viezť neuveriteľných 223 pasažierov a všetci sa usadili na troch pontónoch, ktoré sú ťahané remorkérom. Väčšina z tých ľudí sa budú plaviť vyše mesiaca za lepším životom do hlavného mesta. Nikto v tejto krajine nemá na to, aby si kúpil letenku za premrštenú cenu a cesty tu proste nie sú. Jediným spôsobom dopravy je loď a väčšina z nich by nesplnila ani najzakladanejšie bezpečnostné predpisy v okolitých afrických krajinách.

Rieka Kongo je tretia najvodnatejšia rieka na svete a druhá najdlhšia rieka Afriky, ktorá preteká cez druhý najväčší dažďový prales na svete. Plaviť sa po rieke bolo dlho nebezpečné a zjavne sme prvými Slovákmi, ktorým sa to podarilo. Kongo je dnes v relatívnom kľude. Donedávna tu zúrila jedna z najťažších občianskych vojen na africkom kontinente. Keď k tomu prirátate aj polovojenské oddiely, ktoré vypovedali poslušnosť miestnemu prezidentovi, dostanete odpoveď, prečo sem žiaden cestovateľ poriadne nešiel. Domáci využívajú kľud zbraní a plavia sa za lepším životom. Následky vojny je vidieť na obrovskej nedôvere voči okoliu. Aj nám nikto nechcel veriť, že sme len turisti. Veď biely človek tu predával len zbrane a drancoval miestne prírodné bohatstvo, ktoré ho má Kongo viac než hociktorá krajina. Vedel si, že je tu 30% svetových zásob diamantov a takmer 70% kobaltu? Miestny na nás najprv zazerajú a nedovoľujú spraviť žiadnu fotku. Ale čím viac sme na lodi a vidia, že robíme to isté čo oni a hlavne sa správame normálne, vtedy sa aj viac otvára duša afrického človeka k nám. Viac sa nás pýtajú, pozývajú nás k sebe do stanu či len tak nás začnú fotiť na svoje mobily. Vtedy vznikajú fotografie a hlavne aj zábery na krátky film.

Cez deň loď ukrajuje kilometre besným tempom – 9 km/h ( loď išla po prúde) a v noci sme si odstavili pri nejakej dedine. Vtedy sme všetci naskákali do rieky a kúpali sme sa. ,,Heeeeej“ kričia po mne domáci a besne mi ukazujú nech idem k nim. Všetci sa tu kúpu spoločne, kvôli krokodílom a musíme veľmi plieskať do vody. Vraj ich to odháňa.

Práve tie noci som mal na lodi najradšej. Vtedy všetok ruch stíchne, ľudia zalezú do svojich provizórnych stanov a vy odrazu počujete ten prales. Ako sa dá počuť prales? Normálne! Všetky zvery sa prebudia a dávajú o sebe počuť. Je to ako ten mix hudby tesne pred začiatkom symfonického orchestra. K tomu prirátajte aj magickú oblohu nad vami. Miliarda hviezd, ktorú neruší žiaden svetelný smog. Len si tak ležím, počúvam a pozerám. Ak by som sem cestoval len kvôli tomuto, oplatilo sa.

A čo vlastne jeme? Zásoby sme si museli doniesť, lebo v tejto krajine toho veľa nenakúpite. Ak nie ste priaznivcom húseníc a sušených opíc, tak sa vám bude ťažko žiť. Varili sme si šošovicu, fazuľu, ryžu a zemiaky. Áno, mohli sme mať aj rybu, ale moje umenie chytiť niečo bolo viac než tragické. Celé sme to zvládli bez nejakých problémov, lebo keby nás niečo chytilo…biť sa o jediný záchod na palube lodi…

Po 7 dňoch priplávame do mesta Lisala, kde naša cesta loďou končí. Trochu si oddýchneme v miestom hotely a popritom vybavujeme dopravu do mesta Gemena, ktorá leží pri hraniciach so Stredoafrickou republikou. Jedine ako sa tam vieme dostať je prenajať si motorku so šoférom. 270 kilometrov nám sľubujú, že prejdeme hravo za 6 maximálne 7 hodín. Vtedy sme netušili, že sme to ledva dali za 27 hodín a to ešte hovoríme o veľkej rýchlosti. Vtedy si spomeniem na Hansa – nič neplánovať a byť pripravený na všetky zmeny, ktoré sú tu normálne. Už beriem aj za normálne, že nás zastavujú polovojenské jednotky a chcú za prechod dedinou 200 USD. Nikdy žiadne peniaze nedám, len raz si to odskákalo moje obľúbené modré tričko. Cesta ak sa to dá tak nazvať sa po jemnom daždi mení na neskutočné bahno a Peťo niekoľkokrát padá a má šťastie, že si nič nezlomil. Nechcem si ani predstaviť ako by sme v strede džungle hľadali lekársku pomoc. Tu je proste všetko ináč. Vodiči ešte do toho začali piť svoju domácu pálenku, ktorú im beriem a zahadzujem do pralesa. ,,Chceš nás zabiť?“ kričím po mojom šoférovi a on sa čuduje, že prečo mi to vadí. Vraj mu to dodáva silu… Keď prídeme do mesta Gemena, od radosti vypijem 3 pivá naraz, aby som sa upokojil.

Celá cesta bola pre mňa tá najťažšia cesta v živote a verte, že som toho prešiel dosť. Nič sa tu nedá plánovať, organizovať a musíš byť pripravený na všetko. Keď nastúpime do lietadla smerom do Kisangani, spolu s Peťom máme výraz autistických ľudí. Už nestíhame nič vnímať, máme toho proste plné kecky.

Text: Martin Navrátil

Celý projekt vznikol za podpory Expedičného fondu OZ Cestou necestou.

Martinovu prezentáciu o Kongu si budete môcť vypočuť 4.12.2017 večer v Bratislave (lístky)

Ďalšie cestovateľské informácie o Kongu nájdeš na stránke Travelistanu

, ,

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú emailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu