Bohdan Ulašin je hispanista, cestovateľ a sprievodca v CK Victory Travel. Na bratislavskom festivale Cestou necestou nám porozpráva o dvoch krajinách, Kube a Nikarague, v súvislosti s ich historickým kontextom. Prezentácia začína v nedeľu 12. marca 2017 o 12:30 v hlavnej sále DK Ružinov. Medzitým vám prinášame rozhovor s Bohdanom.
Kedy a kde sa v tebe zrodila vášeň pre španielčinu a hispánsky svet?
Bolo to na gymnáziu v Trnave, ešte v deväťdesiatych rokoch. Chcel som študovať španielčinu, ale nebolo to možné. Našťastie sme dostali lektora anglického jazyka, ktorý bol Hispánec a ja som sa s ním skamarátil. Bol to mladý chalan, iný ako ostatní vyučujúci, ktorí si v tom čase od študentov držali poriadny odstup. S ním sme chodili do mesta, na pivo a vôbec prvýkrát som používal angličtinu v komunikácii, pretože som chcel, navyše s niekým, kto nehovoril po slovensky. A keďže bol Hispánec, tak som to využíval a často som sa ho vypytoval na rôzne španielske slovíčka. Tak ma ten jazyk chytil, že som sa rozhodol ísť študovať španielčinu na univerzitu. Podarilo sa mi urobiť prijímacie pohovory a vyštudoval som španielčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK, kde momentálne sedíme. Pôsobím na španielskej sekcii a dnes sa venujem španielčine a španielskojazyčnému svetu profesionálne.
Kedy si bo naposledy v Latinskej Amerike a za akým účelom?
Bolo to v novembri minulého roka, sprevádzal som netradičný kombinovaný zájazd. Zo stredoamerickej trasy sme prešli Guatemalu a Belize a potom sme pokračovali na mexický Yucatán a na Kubu.
Kedy sa do oblasti Latinskej Ameriky chystáš najbližšie?
Počas veľkonočných sviatkov idem do Kolumbie. Bude to opäť sprievodcovský „výlet“. V rámci 10-dňového zájazdu si pozrieme to najzaujímavejšie z tejto krásnej krajiny: Bogotu, Cartagenu, Popayán, megalitické sochy v San Agustíne, archeologický skvost Tierradentro, kávové plantáže.
Ako sa ti darí skĺbiť tvoje pracovné aktivity, teda prácu na univerzite so sprievodcovaním a rodinným životom?
To je dobrá otázka! Ide to ťažko, človek musí robiť kompromisy. Musí mať dobrý time management (čo sa nie vždy darí), oporu v rodine aj na fakulte. Kompromis spočíva v tom, že nechodievam do Latinskej Ameriky tak často, ako by som chcel. Poväčšine 2 až 3-krát do roka. Vďaka príjmom zo sprievodcovskej činnosti nemusím počas roka doučovať alebo robiť tak veľa komerčných prekladov a v konečnom dôsledku mi zostane viac času na rodinu a aj na svoje hlavné zamestnanie na univerzite.
Aké zájazdy najčastejšie sprevádzaš? V ktorých krajinách a aká je priemerná dĺžka pobytu?
Sú to najmä kratšie, 10 až 20-dňové zájazdy. Najčastejšie robím 16-dňový zájazd po Strednej Amerike. Tu väčšinou sprevádzam skupinku do 14 ľudí. Sú to počtom obmedzené zájazdy, malé skupinky s rodinnou atmosférou, čo je dané aj tým, že v rámci cesty máme niekoľko preletov malými lietadlami, kde by sme sa viacerí nezmestili. Často totiž obsadíme kompletne celý let iba skupinou zo Slovenska. Skupiny na Kubu a do Mexika sú trošku početnejšie. Tento rok konkrétne idem s jedným zájazdom na kľúč, ktorý zahŕňa to najlepšie z Mexika (hlavné mesto, predkolumbovské obradné centrum Teotihuacán, mayské Palenque, kaňon Sumidero), následne ideme do Guatemaly na mayský Tikal a do honduraského Copánu, vraciame sa na Yucatán, kde si skompletizujeme to najlepšie z mayského sveta návštevou legendárneho Chichén Itzá a zakončíme to dvojdňovou prehliadkou kubánskej Havany. Konkrétne v Mexiku som bol ešte predtým na kongrese ako hispanista a je milé vracať sa tam neskôr ako sprievodca. V mojom prípade je táto práca spojenie príjemného s užitočným, keďže veľmi veľa z toho, čo zažijem na cestách, priamo používam na svojich prednáškach a seminároch.
Ako vyzerá priemerný klient cestovnej kancelárie, ktorý ide s tebou na zájazd? Dá sa to nejako zovšeobecniť, alebo je ťažké hovoriť o priemernom klientovi?
Nedá sa to zovšeobecniť, tie skupiny sú väčšinou dosť rôznorodé. Sú tam napríklad ľudia, ktorí si chcú iba odfajknúť krajiny, v ktorých boli, čo je tiež legitímny dôvod prečo cestovať. Väčšinou človek po pár dňoch pobytu zistí, čo klientov zaujíma. Potom následne treba tak pracovať s dynamikou skupiny, aby bol každý spokojný. Väčšinou sa takmer každý teší na exotickú prírodu, na vysokohorský hmlový prales, na voľne žijúce delfíny či na tukany a nosále v džungli. Pri pamiatkach a kultúrnom dedičstve sú niektorí apatickí a najradšej by zostali na hoteli alebo nás v počkali niekde v kaviarni. Ale tie cesty nie sú monotematické a snažíme sa ich, pochopiteľne, robiť ako mozaiku toho najzaujímavejšieho z rôznych oblastí, takže si tam človek nájde to svoje, či už je to spomínaná príroda, história, architektúra, gastronomické zážitky či možnosť adrenalínového vyžitia. A občas, bohužiaľ, idú aj takí, ktorí majú ten zájazd ako keby za trest. Či už sú tam iba kvôli partnerovi, alebo sú to takí tí veční nespokojenci, poprípade ľudia, ktorí riadia na diaľku firmu s mobilom na uchu počas celého dňa. Našťastie ich nie je veľa, ja s nimi nemám osobne žiadny problém, akurát mi je to ľúto kvôli nim, že si odnesú z cesty o dosť menej, ako by mohli.
Je to pravda, že tvoji klienti sú všeobecne dosť bohatí?
Stále prevláda názor, že účastníci spomínaných zájazdov musia byť bohatí, keď si môžu dovoliť takúto dovolenku. Ono je to dosť relatívne, pretože čoraz viac ľudí si tento druh zážitkového exotického cestovania už môže dovoliť. Minimálne obyvatelia Bratislavy a väčších miest, kde je práca relatívne dobre ohodnotená. Takisto sa nájde dosť takých klientov, ktorí síce nezarábajú veľa, majú skôr priemerný príjem, ale si na takúto exotickú cestu cielene šetria. Nejdú trebárs dvakrát za leto do Chorvátska, ale volia vzdialenejšie destinácie ako napríklad Tibet, Indiu, Guatemalu, Kostariku a rok čo rok si plnia sny a spoznávajú svet.
Čo fascinuje osobne teba pri cestovaní najviac?
Mne sa páči možnosť zažiť a spoznať krajinu takpovediac na vlastnej koži, precítiť ju z prvej ruky. Vychutnať si krajinu, ako vonia. Vidieť domácich, ako žijú, rozprávajú, ako chodia, ako komunikujú medzi sebou, či sa usmievajú alebo nie. Ide o to tú krajinu takpovediac „hacknúť“. A z pohľadu klienta treba povedať, že aj keď je na zájazdoch na každé miesto a krajinu vyčlenený len obmedzený čas, vždy sa dá spraviť si akúsi expresnú mozaiku a uložiť si ju do pamäti. Pospájať si pokiaľ možno autentické čriepky danej krajiny. A tu je práve dôležitá úloha sprievodcu, ktorý by mal klientom poodhaliť dvere do iného sveta, uviesť ich doň a sprostredkovať im základnú esenciu danej krajiny. Klient nemusí prečítať haldy kníh a byť tam mesiace, aby získal základný prehľad o spoločenských, dejinných, politických a prírodných súvislostiach krajiny a jej obyvateľov. Túto „poznávaciu skratku“ by mu mal vedieť dobrý sprievodca vytvoriť, aj keď bude nutne neúplná a zjednodušená.
Ktorý štát zo španielsky hovoriacich krajín sveta je pre teba najzaujímavejším, resp. kde si bol najdlhšie a aké máš na to spomienky?
V Španielsku som absolvoval časť štúdia na Univerzite Complutense v Madride, tam som bol najdlhšie mimo Slovenska. A z Latinskej Ameriky som určite najviac času strávil v Guatemale a v Kostarike.
Môžeš nám bližšie objasniť delenie Ameriky? Latinská, Stredná a Hispánska Amerika asi nie sú úplne totožnými pojmami. Tiež môžeš spomenúť odlišné postavenie Belize.
Termín Latinská Amerika je kultúrny a tvoria ju krajiny, kde sa hovorí románskymi jazykmi: španielčinou, portugalčinou a francúzštinou (s výnimkou frankofónneho Québecu a pôvodne francúzskej Louisiany). Teda geograficky je to územie od Mexika až po Ohňovú Zem. Užší termín je Iberoamerika, ktorá zahŕňa Hispánsku Ameriku (sem patria výlučne španielsky hovoriace krajiny) a Brazíliu, kde je úradným jazykom portugalčina, dedičstvo portugalskej kolonizácie. Pri delení na Severnú, Strednú a Južnú Ameriku používame kritérium geografické. Do Severnej Ameriky sa zaraďuje aj Mexiko, kde sa síce hovorí po španielsky, ale podľa geografického členenia je súčasťou Severnej Ameriky spolu so Spojenými štátmi Americkými a Kanadou. Stredná Amerika tvorí pevninský most medzi juhom a severom, začína Guatemalou a končí Panamou. Južná Amerika začína Kolumbiou a končí na juhu Čile a Argentínou. Belize má špecifické postavenie, lebo táto krajina, hoci v obkľúčení hispánskeho Mexika a Guatemaly, bola kolonizovaná Veľkou Britániou, úradným jazykom je angličtina, obyvateľstvo je vo veľkej miere černošské, hoci v posledných desaťročiach zažíva veľkú migráciu hlavne mesticov a Mayov z Guatemaly. Kultúrne a hudobne je Belize orientované najmä na Jamajku a anglofónny Karibik.
Ako je to s malými štátikmi ako Guayany a Surinam?
Pôvodné územie „Guayán“ sa v súčasnosti nachádza na území piatich štátov. Brazílie, Venezuely a vo zvyšných troch Guayanách. Bývalá holandská Guayana sa dnes nazýva Surinam, bývalá britská Guayana je terajšia Guyana bez prívlastku, no a zostáva nám už iba Francúzska Guyana. Tá je francúzskym zámorským departementom, tvorí súčasť Európskej únie a dokonca sa v nej ako v súčasti eurozóny platí eurom. Pri meste Kourou sa nachádza sa kozmodróm Francúzskej aj Európskej vesmírnej agentúry, v EÚ kvôli hustému osídleniu nebolo totiž vhodné miesto. Francúzsku Guyanu preslávil spisovateľ Henry Charrière, ktorý svoje dielo Motýlik situoval do trestaneckej kolónie na Ostrovoch spásy, kam francúzsky súdny systém posielal najhoršie živly odpykať si svoj trest ďaleko od materskej krajiny.
Ktoré jedlo z Latinskej Ameriky máš najradšej?
V Guatemale si vždy dám „frijoles volteados”, čo je fazuľové pyré. Predstavte si veľkú mäsitú čiernu fazuľu, ktorá sa rozpučí a opraží na cibuľke. Je to veľmi chutné. 🙂 Fazuľa je pôvodná americká plodina, v Strednej Amerike hojne konzumovaná a špeciálne táto čierna je naozaj vynikajúca. Takisto mám veľmi rád opekané banány plantainy, polievku „tapado”, čo je rybací vývar z karibskej časti Guatemaly. Plávajú tam všetky možné morské plody, je dochutená koriandrom a kokosovým mliekom, je to naozaj vynikajúca pochúťka. Keďže mám veľmi rád aj štipľavú kuchyňu, v Mexiku si vždy prídem na svoje. A samozrejme steaky. Netreba ísť len do Argentíny, v celej Latinskej Amerike je tradícia steakov silná a aj v malých mestečkách ich vedia výborne pripraviť. Samozrejme, ak viete, kam máte ísť.
Aké sú tvoje najobľúbenejšie dopravné prostriedky v Latinskej Amerike?
Vyskúšal som všetky možné dopravné prostriedky. Čisto z dôvodu pohodlnosti a rýchlosti presunu mám rád lietadlá. Som veľmi zaťažený na výhľady, tak vždy som nalepený na okne a užívam si každý let. Napríklad v Belize či Kostarike je vnútroštátna letecká doprava oveľa viac využívaná ako na Slovensku, pretože keď sa má niekam človek trmácať 10 hodín po zlých cestách, tak si radšej trošku priplatí a za 40 minút je lietadlom na mieste. Často ide o maličké lietadlá, bez obsluhy a bez letušky, kde sedíme spolu s miestnymi, čo má vždy svojskú a milú atmosféru. V Guatemale sú známe tzv. „chicken buses”, repasované školské autobusy dovezené z USA, ktoré si každý majiteľ vyzdobí podľa seba a tak si robí reklamu no svoju “linku”. Párkrát sa nimi previezť je určite fajn, ale chodiť takýmto autobusom každý deň do roboty už nie je taká romantika. Diaľkové autobusy sú celkom pohodlné pri dlhších presunoch. V Strednej Amerike nahrádzajú takmer neexistujúcu vlakovú dopravu, ktorá počas občianskych vojen v 70-tych a 80-tych rokoch veľmi trpela, keďže bola častým terčom útokov partizánskych, gerilových oddielov. Motorka je tiež obľúbeným dopravným prostriedkom, treba si však vždy zobrať prilbu a nepozerať sa na to, že miestni ju nie vždy majú.
A teraz jedna jazyková otázka: Ako veľmi alebo ako málo je odlišná európska španielčina od tej latinskoamerickej a ako sa odlišuje v jednotlivých štátoch Hispánskej Ameriky?
Španielčina je na rozdiel od angličtiny alebo francúzštiny výnimočne jednotná. Vzhľadom na obrovské územie, kde sa hovorí španielsky, sú tie geografické jazykové odchýlky naozaj malé. Ak napríklad hovoríte spisovnou, prestížnou formou ktorejkoľvek, napr. argentínskej, mexickej či španielskej španielčiny, tak nemáte žiadny problém sa dohovoriť. Je to podobné, ako keď Bratislavčan, Bystričan a Košičan hovoria spisovne. Síce majú každý iný prízvuk a jeden povie oblok, druhý okno, alebo paradajka či rajčina, avšak v konečnom dôsledku sú rozdiely zanedbateľné. Španielčina má oproti angličtine jednotný pravopis. Táto pravopisná jednota je výsledkom koordinovanej spolupráce akadémií jazyka všetkých štátov so španielčinou ako úradným jazykom. Akadémie sú tu obdobou nášho Jazykovedného ústavu, spoločne vydávajú normatívne pravidlá pravopisu, gramatiku a slovníky. Rozdiely medzi jednotlivými „španielčinami“ samozrejme sú, najmä v prízvuku, v malej miere v gramatike a najväčšie v slovnej zásobe. V nárečiach, v hovorovom jazyku a slangu je najväčší výskyt regionálne ohraničených prvkov, zatiaľ čo spisovná varieta je v každej krajine veľmi podobná. Čiže čím prestížnejšie a spisovnejšie niekto hovorí, tým sú vzájomné rozdiely menšie, bez ohľadu na to, či hovoriaci pochádza z Mexika, Kuby alebo napr. Kolumbie. Je prirodzené, že keď sa stretnú ľudia z rôznych hispánskych krajín, volia neutrálne výrazy tzv. globálnej španielčiny, aby komunikácia plynula bezproblémovo.
Mohol bysi spomenúť nejaké konkrétne prípady rozdielov v španielčine?
Tých príkladov je veľa. Napríklad v Španielsku je džús zumo (sumo) a v Latinskej Amerike jugo (chugo), zemiaky sú patatas a na druhej strane Atlantiku im zas vravia papas. Ešte mi ale napadlo v súvislosti s tým, čo sme hovorili predtým, o stieraní rozdielov, zaujímavým fenoménom je mexický dabing cudzojazyčných filmov do španielčiny. Mexičania, ktorí si inak uchmatli veľkú časť trhu s dabingom filmov hollywoodskej produkcie, nepoužívajú pri dabovaní typickú mexickú španielčinu, ale sa snažia o neutrálnu latinskoamerickú španielčinu, práve preto, aby ho mohli ľahšie predať do ostatných hispanoamerických krajín.
Aký je tvoj vzťah k portugalčine, rozprávaš týmto jazykom?
Neodvažujem sa povedať, že hovorím po portugalsky, ja portugalčinu „lámem“ keď ňou hovorím. 🙂 Človek hovoriaci po španielsky si vie veľa z portugalskej komunikácie domyslieť. S písaným textom je to ešte ľahšie. Je to asi taký rozdiel ako medzi slovenčinou a poľštinou, čiže chce to trochu cviku a pokroky sú relatívne rýchle. Keď sa rozprávam s Portugalcami, tak buď hovorím po španielsky alebo „lámem“ portugalčinu. Chcel by som sa v budúcnosti portugalčinu poriadne naučiť, ak budem mať na to čas. Mám to vo výhľade, vidím to najbližšie tak na rok 2048. 🙂
Mohol by si nám povedať niečo o fenoméne spanglish?
Spanglish nie je jednotný jazyk s jednotnou formou, je to španielčina, ktorou hovoria Hispánci žijúci v dvojjazyčnom španielsko-anglickom jazykovom prostredí a preto často „skáču“ v komunikácii z jedného jazyka do druhého. To sa v lingvistike nazýva prepínanie alebo alternácia. Španielčina je v tomto prostredí používaná najmä ako jazyk v rámci rodiny. Vzdelanie mnohých Hispáncov prebiehalo väčšinou iba v angličtine, ich španielčina je ochudobnená často práve o odborné, špecializované termíny a preto si ich berú z angličtiny, z väčšinového jazyka. Alebo im jednoducho zíde na um slovo najprv v angličtine, tak ho adaptujú na španielsku gramatiku a použijú v konkrétnej situácii. Spanglish, ako bolo spomenuté, nie je jednotný jazyk, hoci niektoré slová sú už ustálené ako napríklad „el rufo del bildin“ (z angl. the roof of a building), teda strecha budovy (v španielčine je to el techo del edificio). Ku vzniku spanglish teda dochádza v kontaktnom prostredí dvoch jazykov: španielčina sa využíva doma a vo vlastnej komunite, angličtina zasa v škole, v oficiálnom styku a v komunikácii s majoritou. Veľmi podobný fenomén vidíme u nás na príklade rómčiny a slovenčiny, keď používatelia rómčiny aj v komunikácii medzi sebou nahrádzajú neznalosť rómskeho slova jeho slovenským náprotivkom.
Za rozhovor ďakuje Viera Valentová
