„Do batoha si pribaľte aj kus rešpektu a pokory. Svet to bezpochyby ocení.“ (Rozhovor s Tomášom Vilčekom, ktorý cestoval okolo sveta)

Cestovateľská vášeň Tomáša prinútila zbaliť si caky-paky a vyraziť na vandrovku do sveta. V rámci prezentácie Cesta okolo sveta Tomas World Expedition sa s nami podelí zážitky z Iránu, Afganistanu, Indie, Bolívie, Pobrežia Slonoviny a mnohých ďalších. A my sme ho zatiaľ vyspovedali.

Ahoj Tomáš, skús sa nám na úvod trochu predstaviť a prezraď, čo ťa inšpirovalo zbaliť sa hneď po skončení školy a vyraziť na cestu okolo sveta?

Bežný chalan z malej dedinky Kolačkov v okrese Stará Ľubovňa. Milujem šport, hory, cestovanie a spoznávanie skutočného obrazu sveta so všetkým, čo k nemu patrí. Na jeseň 2013 som bol zahltený študijnými povinnosťami a ako útek pred nimi mi dokonale slúžili cestovateľské články. Tie ma aspoň na chvíľu ponorili do sveta nevídaných dobrodružstiev. Uvedomil som si, že cestovanie je zrejme jedna z najdokonalejších aktivít, pre ktoré sa nám oplatí obetovať kus svojho krátkeho života. A tak som sa rozhodol, že po škole musím niečo podniknúť. Bude predsa ideálny čas. Tak vznikali zárodky mojej cesty okolo sveta.

Aký bol tvoj prvotný plán, ak si nejaký vôbec mal, a ako sa menil počas cesty?

Prvotný plán bola niekoľkomesačná cesta Áziou s tým, že na Vianoce sa vrátim domov. Proste som takýmto tripom chcel len priniesť do svojho života nový dobrodružný vietor. Potom som však prstom na mape prišiel do Indonézie a zistil som, že budem len sto dolárov od vysnívanej Austrálie. To sa nedá nevyužiť. Fajn, potiahnem to do Sydney, lenže potom som bol sto dolárov od Nového Zélandu. A to sa už vôbec neodmieta. Až som zistil, že vracať sa späť rovnakým smerom je blbosť. Moju cestu som teda povýšil na ročnú cestu okolo sveta a bolo.

Aj keď sa rok zdá byť dlhé obdobie, predsa len si asi nestihol navštíviť úplne všetky krajiny. Podľa čoho si si vyberal, koľko času si nakoniec v jednotlivých krajinách strávil?

Najprv som si myslel, že rok je taká dlhá doba, že dokážem precestovať všetko, čo mi príde do cesty. Až pri samotnom cestovaní som zistil, že plán musím kresať a niektoré časti preletieť. Krajiny som vyberal tak, aby vytvorili čo najzaujímavejšiu a najpestrejšiu exotickú mozaiku. Čas v daných krajinách určovala predovšetkým veľkosť danej krajiny. V Turkménsku som strávil iba pár dní, lebo čo tam viac človek môže robiť? Zato jeden mesiac stačí iba na časť Indie.

Ako sa to dá zvládnuť finančne? 

Pochopiteľne, bola to náročná stránka cesty. Niečo málo som mal k dispozícii, no väčšinu som si vybavil od známych. Po ceste okolo sveta som si šiel zarobiť do Nemecka a finančnú podporu cesty som vrátil.

Ktorá krajina ťa najviac oslovila? Resp. je miesto, kam by si sa rád ešte raz vrátil?

Veľmi ma ohromil nevinný svet Nepálu a tie famózne pohľady na okolité hory. Už plánujem návrat práve do tejto krajiny. Mimo Nepálu bol dych berúci Afganistan – pre silné zážitky, Bolívia – pre fascinujúcu prírodu a africké Mali, kde som našiel azda najsilnejšiu exotiku. Tomuto prémiovému klubu destinácií sekundoval aj Irán, India, Peru či Nový Zéland.

Veľa cestovateľov tvrdí, že po návrate domov si uvedomuje, ako sa nám tu na Slovensku dobre žije. Mal si aj ty taký pocit?

Povedal by som to inak. Určite máme na Slovensku priaznivejšie podmienky na život. Príroda nás tu rozmaznáva. Máme štyri krásne ročné obdobia, žiadne extrémne horúčavy, suchá alebo mrazy. Nehovoriac o zásobách vody. Dostaneme sa k pitnej vode otočením kohútika. To je naozaj skvelá vec. No či sú tu ľudia aj šťastnejší, je už iná otázka. Napríklad Afričania, Iránci alebo Brazílčania sa mračia oveľa menej ako my.

Pamätáš sa, čo sa odohrávalo v tvojej hlave tesne pred odchodom?

Počas prípravy na cestu som bol v pohode a istý toho, čo robím. Dva dni pred odchodom som dostal taký guľáš do hlavy, že som sa už radšej nezamýšľal nad samotnou podstatou tohto bláznovstva. V momente, keď som vyrazil, to zo mňa opadlo a cítil som sa neopísateľne. Napriek tomu, že už prvý večer som blúdil v rumunskom Satu Mare a hľadal miesto na prespatie.

Kedy prišiel ten moment, ktorý ťa utvrdil v tom, že zdvihnúť zadok a ísť cestovať bolo to správne rozhodnutie? A naopak mal si niekedy momenty, kedy si to chcel zabaliť?

Prvé dva týždne v Turecku som vnímal ako také aktívne dovolenkovanie. Až potom však prišla realita. Neustále presuny, hľadanie nocľahu, plánovanie, ručné pranie atď. V Teheráne na mňa doľahol veľmi blbý pocit. Cítil som sa stratený v tej mestskej džungli, cítil som sa mizerne. Mal som zlé ubytovanie, nikam sa mi nechcelo, na nič som nemal náladu. Nemal ma kto povzbudiť. Zhodnotil som to tak, že som sa do toho pustil bezhlavo. No nebola to pravda. Všetko šlo totiž podľa plánu. Vyrazil som do Isfahánu a ďalšie dva týždne v Iráne už boli vynikajúce. Ten Irán bol prelomový, psychicky ma zocelil a po tej kríze by ma už zastavila len nejaká nehoda.

Počas roka si navštívil púšte, džungle, mestá, aj liezol po horách. Niekomu by nestačilo ani 50-kilová batožina. Poraď aj ostatným, ako si sa zbalil a pripravil do takých odlišných podmienok? 

Nad tým sa často zasmejem. Lebo stačí, že idem na víkend do hôr a som viac nabalený. Veď predsa tie isté tričká a kraťasy môžete nosiť v iránskych, indických či austrálskych horúčavách. Na hory som mal požičanú výbavu. Môj ruksak vážil priemerne osemnásť kíl aj so stanom, menšou drogériou a foťákom. Človek na cestu potrebuje ozaj málo.

Pri zbombardovanom paláci Darul Aman, Kabul, Afganistan
Pri zbombardovanom paláci Darul Aman, Kabul, Afganistan

 

Nevyzeráš na človeka, ktorý by preferoval reštaurácie a all inclusive hotely. Kde si zvykol spávať a ako vyzeralo tvoje každodenné zháňanie si niečoho pod zub?

Často som spával u domácich, a to vďaka couchsurfingu. Okrem toho som spával v lacných hoteloch alebo stanoval. Väčšinou podľa toho, ako sa vyvinul deň. Podobne to bolo aj s jedlom. U domácich alebo v pouličných vývarovniach či fastfoodoch. V Austrálii som si väčšinou nakúpil zásoby v supermarkete a tak šiel do červeného neznáma.

Čo nové, čo by sa doma nedalo, si počas cestovania vyskúšal?

Predovšetkým všetky tie prírodné diela od a po zet. Neskutočné cestovateľské bomby.

Rodičia asi neboli z tvojho cestovateľského nápadu nadšení. Je ten svet vonku naozaj taký nebezpečný? 

Je nebezpečný hlavne v našich hlavách. Samozrejme, že v každej krajine sa môže všeličo stať, nič nechcem podceňovať. No niektoré vyobrazenie krajín, hlavne od tých nescestovaných, sú prehnane panické až trápne.

Pochváľ sa najväčším kultúrnym trapasom alebo nedorozumením, ktoré si zažil. 🙂

Hmm, ťažká otázka. Tak napríklad, v jedno ráno som si v iránskom Mashade odbehol do obchodu v kraťasoch. Porušil som príkaz nosenia dlhých nohavíc. Uvedomil som si to až po ceste, keď na mňa okoloidúci divne pozerali. Tak som si kraťasami zakryl aspoň kolená, aby som „mravne nepohoršil najbližšie Iránky“. 🙂

Do akej miery môžeš povedať, že ťa cestovanie zmenilo? 

Do značnej. Človek zistí, ako úžasne dokáže tráviť čas a potom sa už nedokáže zmieriť s tým, že má byť odkázaný na život „do práce – domov, do práce – domov“. Preto začne špekulovať a hľadať možnosti, ako si to v živote zariadiť tak, aby svoju cestovateľskú závislosť nemusel obmedzovať. Samozrejme, nehovoriac o otvorenejšom pohľade na svet.

Čo by si poradil čerstvým absolventom, ktorí rozmýšľajú nad cestovaním?

Myslím, že je úplne jedno, akú otrepanú frázu poviem. Ak naozaj chcú ísť, nepotrebujú moju motiváciu. Rovnako, ako ich ani nezastavia odradzujúce reči. Možno by som len povedal, aby si to dobre premysleli a ak vyrazia, nech si do batoha pribalia aj kus rešpektu a pokory k svetu. Svet to bezpochyby ocení.

Ak sa vám Tomášov príbeh páčil a radi by ste sa dozvedeli viac, odporúčame jeho knihu „Tomas Word Expedition“, ktorá práve vychádza.

Tomášovu prezentáciu ste si mohli vypočuť na jar 2017 vo viacerých mestách Slovenska a veríme, že ešte niekedy na festival príde.

Rozhovor pripravila: Marta Kabinová

Fotografie: Tomáš Vilček

, , , , , ,