Prvýkrát sme Zuzanu Grochalovú stretli pred rokom počas jesenných prezentácií. V Žiline rozprávala o svojom vyše ročnom pobyte v Rumunsku. Pred koncom tohtoročných prázdnin vycestovala znova – do Indonézie. Ozvala sa nám odtiaľ s ponukou prispievať do našej rubriky. Súhlasili sme. Takže prvý text o jej začiatkoch štipendijného pobytu.
Vlhko a horúco. A občas pre zmenu aj horúco a vlhko. Pikantná strava. Chaos na cestách. Vlhko. Hluk. Hmyz a iná háveď vonku aj vnútri. Horúco. Päťkrát denne hlasné modlitby, prvá už pred piatou ráno. Vlhko. Horúco. A predsa sa mi tu páči.
Od konca augusta 2016 som v Indonézii ako štipendistka programu DARMASISWA. Keďže ide o súostrovný štát, patrí sa napísať konkrétnejšie. Takže, už tri mesiace som na Jáve. Pricestovala som na ročný umelecký pobyt a za rok by som sa mala naučiť približne päť tradičných tancov.
Išli sme vo dvojici s frajerom, čo je občas k nezaplateniu a občas si človek zúfa. Hlavne, keď sme v úvode nemohli bývať spolu. Lebo nezosobášené dvojice sa môžu akurát tak láskyplne na seba pozerať, a aj to len počas denného svetla. Už sa to ale vyriešilo.
Kultúrna a priestorová dezorientácia v Indonézii
Európana príchod do trópov poriadne preplieska. Nielen vyššie spomínané horúco a vlhko a ostatné “radosti,” ale aj kontext, do ktorého vhupne. V premávke prekvapí jazda vľavo, na ňu si ale človek zvykne na tretí deň. Iné dopravné zvyklosti sa prehĺtajú dlhšie. Ľudia v Ázii majú vo všeobecnosti iné nazeranie na priestor, čo je pre nás tesné a úzke, Indonézan vyhodnotí ako akurát.
S motorkou, resp. skútrom sa miestni vopchajú aj tam, kam by mne ani nenapadlo. Cesty preplnené, no zápcha v našom poňatí zriedkavá, masy na cestách sa hýbu vopred pomaly a zväčša plynulo, kým ich nezastaví semafor. Priemerná rýchlosť býva na väčších cestách 40 km/hod., vo večerných hodinách, keď je premávka redšia, aj viac. Mestská hromadná doprava síce existuje, ale bez cestovného poriadku. Yogyakarta má celkom spoľahlivé a klimatizované autobusy a označené zastávky, avšak len v rámci centra a blízkych častí.
Naša škola je 13 kilometrov na sever od centra a 14 kilometrov na juh od bafkajúcej sopky Merapi. Tu sa verejné autobusy vyskytujú, ale štýlom “besok”, čo je indonézske slovo s významom zajtra a zároveň v budúcnosti (obdoba španielskej maňany). Nikto nevie, kedy prídu, ale určite raz. Využili sme ich dvakrát, a potom sme si radšej prenajali skúter. Čakanie samo o sebe nie je také hrozné, ale čakanie na ceste, ktorá nemá chodník pre chodcov, ani zastávky a zároveň čakanie v tropickej navlhnutej horúčave, kedy je človek lepkavý už po troch minútach, to je iný level.
Dorúti sa mrcina, ktorá ledva drží pokope, čmudí a zavýja, dvere sú nonstop otvorené, vnútri síce príjemný vánok, ale po rozhliadnutí pasažier zistí, že zhrdzavené čudo drží pravdepodobne len vďaka želaniam cestujúcich. Zastávky neexistujú, nastúpiť a vystúpiť sa dá hocikde. Odvozuchtivý jedinec kráča alebo stojí pri ceste a keď sa zjaví miniautobus, máva. Keď chce vystúpiť, do revania motoru sa kričí “kiri-kiri”! A ak sedí vzadu, treba trieskať na tyč, ktorej sa stojaci pasažieri držia.
Za úsmev v Indonézii nič nedáš
Komunikácia s Indonézanmi býva tristná, niekedy zábavná, ale vždy plná úsmevov. Hneď v úvodných dňoch nám jedna pani profesorka poradila: “Hlavne sa usmievajte, je to lacné a funguje to!” Pravda pravdúca. Okorenená faktom, že miestni nevedia povedať NIE. A prejavovanie negatívnych emócií je takmer tabu. Hnev a plač sa považujú za detinské, kto sa nevie ovládať, nie je dospelý. Ak sa sťažovať či domáhať, tak zdvorilo, a ako inak, s úsmevom. Trvať na svojom, vyhlásiť, že ak sa nedá teraz, počkám, ale vyhnúť sa akémukoľvek kriku. Pokiaľ sa jeden neovládne, Indonézania zmrznú, nevedia, čo si počať a krikľúňa odignorujú.
Prvé razy sa mi zdalo, že naše požiadavky v škole, na úradoch aj zo strany prevádzkovateľov turistických služieb bagatelizujú alebo povedia síce áno, ale nič sa nedeje, trvalo mi dlhšie pochopiť, že je to súčasť priebehu riešenia. Zároveň tu pretrvávajú tradičné hierarchické prístupy v kultúre, všetko musí byť schválené a odsúhlasené vyššou inštanciou, rozhodnúť niečo je dlhý proces.
Povinnou jazdou návštevy každej turistickej pamiatky je séria selfíčok s domácimi, a to dvoma štýlmi, jeden klasický s úsmevom a druhý nazývajú „free style“, kedy do záberu vyskakujú, vyplazujú jazyk alebo sa štelujú do bláznivých póz.
Začína to hanblivými prískokmi z rôznych strán, ošívaním sa, ale nakoniec sa pred človekom jemne uklonia a pýtajú sa: „Mister, photo?“ bez ohľadu na to, či som alebo nie som chlapec/muž. Zo začiatku to človeku pošteklí ego, neskôr to začne byť otravné, usmievavé tváre sa ťažko odmietajú, ale už som sa naučila indonézsky povedať, že nechcem, že som hanblivá.
Lišiak v paláci
Yogyakarta, mesto a zároveň aj región rovnakého mena, v ktorom študujem/e, má v rámci Indonézie špeciálne postavenie. Ide o sultanát s autonómnym postavením v rámci štátu. Krajina má síce oficiálne demokratické zriadenie, no v našej provincii plní sultán dvojitú funkciu – doživotný reprezentant provincie (v ostatných sú volení) a vládca/monarcha sultanátu (vrátane duchovných funkcií). Aspoň takto nám to porozprával sprievodca vo verejnosti prístupnej časti sultánovho paláca – Kratónu. Ale ruku do ohňa by som za túto informáciu nedala, ujo sprievodca mal slabšiu angličtinu, mlel dookola takmer to isté a počas výkladu si najviac užíval rozprávanie prasačiniek o obriezke sultánov. A v časti expozície venovanej darom pre sultána z celého sveta, nezabudol upozorniť na podarúnky z Afriky s poznámkou, že počul: „Vraj v Afrike majú všetko veľké!“ a potom žmurkol na môjho fešáka. Aby som mu nekrivdila, ochotne našu školskú skupinku, ktorá bola v paláci na exkurzii, fotil a upozorňoval na najlepšie miesta vhodné pre selfie.
Stavba sama o sebe zväčša Európanov neohúri a Slováčiská z krajiny hradov a zámkov tobôž, návštevníci zaťažení na architektúru si však prídu na svoje. Zaujímavé je ale dopátrať sa symboliky celého palácového komplexu, o tom, ako je prepojený so sopkou Merapi na severe a Kráľovnou južných morí, o tom, že počet vchodov (9) symbolizuje dokonalosť a zároveň korešponduje s počtom telesných otvorov, ktoré vraj keď človek dokáže všetky (symbolicky?) zatvoriť, dosiahne ako inak – dokonalosť. A tiež sa oplatí ostať na podujatia organizované v priestoroch paláca pre verejnosť – pravidelné predstavenia tradičného jávanského tanca, ďalšie prezentujúce gamelan (hudbu), bábkové divadlo každú stredu, čítačky poézie a iné, viažuce sa na sviatky a výročia – napríklad tichý nočný pochod okolo múrov paláca.
Ako si to v háreme upratať
Menej známou, bývalou súčasťou Kratonu je Vodný hrad, čo je nešťastný preklad výrazu Taman Sari. Jednoducho vysvetlené ide o stavbu určenú pre sultánove ženy a deti, do ktorej sa sultán chodieval čľapkať. A z veže hádzal do bazéna plného žien kvet. Ktorá chytila, poctil ju sultán svojou prítomnosťou v noci. Sprievodkyňa, za ktorou som cupkala tváriac sa, že fotím, vysvetľovala, že kvetina mala vyvolať zdanie spravodlivosti a predísť haštereniu v háreme.
Nám sa neplánovane podarilo votrieť dnu zadarmo. Napísať, že sme išli zadným vchodom, by bolo trúfalé. Proste sme sa túlali medzi malými domčekmi, ktoré boli zdobené milými kresbami nastriedačku s temnejšími graffiti. A tu zrazu biele múry, uprostred nádrže a hordy návštevníkov. Vstupné do kultúrnych a historických pamiatok v centre mesta hlboko do peňaženky nenačrie (vstup pre osobu býva okolo 7,000-10,000 rupií, pričom aktuálny kurz je 1 euro=14,600 rupií).
Všade samý chrám
Najznámejšími a najpropagovanejšími lákadlami tohto regiónu sú starobylý hinduistický chrámový komplex Prambanan a budhistický – Boroburdur, oba z 8. – 9. storočia. V tomto prípade sa už platí viac. Ak človek nie je domáci, ide cena nad 100,000 rupií. Vidieť ale niečo také staré a mohutné, zároveň vnímať prepracované detaily na reliéfoch, stojí za to.
V novembri najneskôr sme mali dostať študentské víza so statusom prechodného pobytu. Stále čakáme. S úsmevom, ako inak. Po získaní statusu máme nárok na lokálne ceny. Zatiaľ sme si ale aspoň dopriali menšie chrámy v okolí, ktoré tiež vzbudzujú úctu a obdiv. V jednu horúcu septembrovú nedeľu sme si dali Tour de temples. A pribalili sme aj dvoch spoluštipendistov a jedného domáceho. Za deň sme zvládli navštíviť sedem miest a ja som výlet zakončila lýtkom spáleným o výfuk motorky. Jazvu po popálenine 2. – 3. stupňa o veľkosti dlane si ešte teraz denne
natieram nechtíkovou masťou. Práve, keď som počas úrazu v areáli posledného chrámu od zlosti a bolesti plakala a nadávala, náš miestny kamarát sa vzdialil, nevedel si s mojou reakciou rady. Ostatní Európania ponúkali dezinfekciu a utešovali ma.
Sedem chrámov, ktoré sme navštívili v údolí Prambananu, ponúklo výdatný vstup do starodávnej sakrálnej architektúry Jávy. Ide o svätyne, ktoré hinduistickí a budhistickí veriaci a predovšetkým duchovní používali na obrady, jeden (Sari Candi) slúžil ako kláštor. Dnes je majorita na Jáve moslimská a navštívené miesta v súčasnosti slúžia už len ako turistické atrakcie.
Začali sme malinkatými chrámikmi stratenými uprostred ryžových polí. Veľa z nich bolo objavených až v minulom storočí, keď miestni farmári zaorali hlbšie. Vyššie zmienená sopka Merapi totiž okrem bafkania približne raz za 6 – 10 rokov aj exploduje, a okolie prikryje sopečným prachom. Summa summarum, za stáročia vulkanických čiastočiek napadalo toľko, že i v súčasnosti nie je nič nezvyčajné objaviť na záhrade ruiny viac ako tisíc rokov staré.
Hinduistický chrám Sambisari tiež patrí k novšie objaveným, v 60-tych rokoch miestny farmár zavadil pluhom o kameň, a tým sa začali 21 rokov trvajúce archeologické práce. Z päťmetrovej hĺbky vykopali komplex obsahujúci viacero stavieb, teda ich častí a nainštalovali ich do pôvodnej podoby. Pri prehliadke sme teda museli zostúpiť pod úroveň okolitej zeme. Zhora má zároveň človek možnosť oceniť, koľko námahy stálo vydolovať všetko na svetlo sveta.
Chrámy sú vo väčšine zdobené reliéfmi zobrazujúcich božstvá a bôžikov, budhistické stavby mávajú figurálne sochy sediace v pozícii lotosového kvetu alebo s jednou spustenou nohou. Vstupy či schodiská niekedy strážia kamenní bojovníci, obrovia alebo bájne zvieratá. Interiéry sú tmavé, neosvetlené, očiam treba dopriať chvíľu, aby si privykli. Na obzeranie toho vnútri nie je veľa, mnoho zmizlo a to, čo ostalo, je nepoučenému návštevníkovi nezrozumiteľné.
To, že väčší drevený objekt v jednej podobe predstavuje falus a v druhej ženský pohlavný orgán, som si musela načítať. Náš indonézsky kamarát zo Sumatry nemal ani páru o symbolike. Radšej som mu ani nehovorila, že počas obradov sa na oba zobrazené orgány liala voda, ktorá sa tým stala posvätnou…
Nabudúce o návšteve kráľovských cintorínov a hrobiek, výlete na ostrovy Karimun Jawa, kde som prvýkrát v živote šnorchlovala a aj Nema z rozprávky uzrela, o vyprážaných slepačích črevách a tiež o plážach Kráľovnej južných morí. Do skorého čítania, priatelia!
Viac info, fotografií, videí a textov o Zuzaniných dobrodružstvách nájdete na jej osobnom blogu, facebookovej fanpage a instagramovom účte.
