Blog

“Musela som spievať v sprche a na záchode. / Dostal som úlohu, že musím zachrániť život chrobáka.” (rozhovor s Adrianou a Mišom, ktorí prestopovali z Ohňovej zeme na Aljašku)

Malé úlohy, z ktorých vzniklo obrovské dobrodružstvo. S myšlienkou šíriť dobrú vec precestoval mladý pár stopom oba americké kontinenty.

Ste nie len zakladateľmi, ale aj najväčšími hráčmi a šíriteľmi hry WonDare. Popíšte, o čo ide a ako táto myšlienka vznikla.

Začalo to jednoducho tým, že sme si popri našich bežných každodenných pracovných povinnostiach chceli nájsť čas aj na niečo, čo by nás vytrhlo z dennej rutiny. Zrodil sa nápad hry, pomocou ktorej by sme si vedeli zadávať navzájom jednoduché výzvy. Postupne sme do toho zapojili aj ostatných kamošov a rozdávali si úlohy navzájom. Stanovili sme si jednoduché pravidlá, že úlohy byť nemali byť časovo a finančne náročne, a mali by byť pre človeka nejakým spôsobom obohacujúce. S týmto nápadom sme šli na Startup Weekend Košice a na naše prekvapenie ho aj vyhrali. Po niekoľkých mesiacoch vznikla stránka, ktorá má však od svojej finálnej podoby ešte stále veľmi ďaleko.

Hra funguje tak, že niekto vymyslí jednoduchú úlohu, ktorá sa zaradí do databázy, zároveň je jemu z databázy priradená náhodná úloha od iného užívateľa. Následne sa môže rozhodnúť, či túto úlohu splní alebo nie a ak sa mu ju podarí splniť, môže pridať na stránku dôkaz o tom, že ju splnil.

Myšlienka cestovať išla teda ruka v ruke s myšlienkou šíriť hru?

Prvotne áno, náš pôvodný nápad bol taký, že počas cesty budeme plniť úlohy, ktoré dostaneme a zároveň získavať od ľudí z celého sveta výzvy, ktoré by mohli inšpirovať iných. Vyšlo nám to tak na 50%. Pri našom štýle cestovania bolo často ťažké vôbec nájsť miesto kam zložiť hlavu, nieto ešte dostať sa k internetu a šíriť náš nápad. Postupne kvôli technickým problémom bola stránka viac dole ako online a my sme nemali čas, ani priestor viesť tím, ktorý na nej pracuje. Skrátka nie všetko vyšlo celkom tak ako malo, no aj napriek tomu sme sa nevzdali a ideme ďalej.

wondare-9

Ako sa hre darí teraz, rozšírila sa?

Paradoxne a na naše prekvapenie sa hra rozširuje práve teraz. Hoci sme postupne strácali chuť pokračovať v našom projekte, spoznali sme nových ľudí, ktorých myšlienka nadchla a chceli by na tom pracovať ďalej. Zdá sa, že naša hra chytá druhý dych.

Aké najzábavnejšie úlohy ste teda už dostali a splnili?

Adri: Musela som spievať v sprche a na záchode. Ale v našom prípade bola sprcha buď niekde medzi dvomi domami, v ľadovcovej rieke alebo ako vedro vody kdesi v džungli. 🙂

Mišo: Dostal som úlohu, že musím zachrániť život chrobáka. Tak som našiel chrobáka, ktorý ležal na ceste a nevedel sa prevrátiť, zobral som ho a zachránil. Alebo som sa mal naučiť slovo Ďakujem v 10 jazykoch. Veľmi som sa bavil aj keď som mal dávať HI-FIVE neznámym ľuďom.

Z najjužnejšieho miesta na zemeguli naprieč celým americkým kontinentom až na Aljašku? Znie to šialene a vy dvaja ste to dali! Koľko vám to trvalo? Ako ste cestovali a kde ste prespávali?

Trvalo nám to presne 7 mesiacov a 7 dní. Cestovali sme prevažne stopom, raz sme museli, medzi Kolumbiou a Panamou použiť prťavé lietadlo a zobrať si dve malé loďky, keďže v tej oblasti neexistujú cesty. Rozmýšľali sme, že sa presekáme cez džungľu, ale panamským úradom by sa to asi nepáčilo a boli by sme deportovaní.  Prespávali sme v stane, no veľmi často sa stávalo, že nás prichýlili domáci. Za ubytovanie sme si zaplatili väčšinou, ak sme sa náhodou ocitli na nejakom veľmi nebezpečnom mieste. V Peru nás kamionisti často nechávali prespávať v nákladných priestoroch kamiónu. Raz sme si tam dokonca kvôli dažďu museli postaviť aj stan.wondare-15

Využívali ste aj couchsurfing?

Veľmi málo, možno 5 krát za celú cestu, aj to iba v USA. My sme celkom aktívni couchsurferi, keďže u seba hosťujeme veľa ľudí, ale počas našej cesty sme poriadne nevedeli, kde budeme spať nasledujúcu noc, takže bolo ťažké predvídať náš harmonogram. A v niektorých krajinách, na miestach kde sme boli, couchsurfing absolútne neexistuje. Pre nás bolo oveľa hodnotnejšie tráviť veľa času s domácimi, ktorí ešte predtým nikoho nehosťovali a vidieť ako ich samotná skúsenosť, že môžu niekomu pomôcť obohacuje možno ešte viac ako nás.

Koľko vás celé toto dobrodružstvo vyšlo?

Nevyšlo nás to spolu pre oboch viac ako 5000 eur. Aj s letenkami, suvenírmi a niekoľkými prešľapmi, ktoré sme si museli zaplatiť.

Ako ste s domácimi komunikovali? Predpokladám že anglicky veľmi nerozprávali. Viete po španielsky?

Adri: Áno, ja viem.

Mišo: Ja teraz už tiež. Ale na niektorých miestach sme boli radi, že vedeli vôbec po španielsky. Napríklad v Bolívii je pre mnoho ľudí španielčina ako druhý jazyk. Rodným jazykom sú všelijaké kmeňové jazyky.

wondare-6

Vedeli by ste z celej cesty vybrať jeden najsilnejší moment, ktorí vami najviac zarezonoval?

Adri: Ľudia a ich príbehy. Tie bývali niekedy veľmi silné. Raz sme stopovali na jednom mieste, stmievalo sa, začínalo pršať, už to celé skrátka nevyzeralo dobre. Jedna pani, celá odetá v tradičnom guatemalskom kroji nám zastavila a zobrala nás k sebe domov. Jej manžel bol Angličan, veľmi vzdelaný a bohatý. Kedysi pracoval ako architekt, no jeho hlavnou náplňou práce bola humanitárna pomoc – v priebehu desiatok rokov vystaval stovky(!) škôl v Afrike a Južnej Amerike. Nakoniec sme zistili, že sa u tohto ľudomila postupne začína prejavovať akási degeneratívna porucha v dôsledku ktorej začína strácať pamäť a začína mať problémy s bežnými dennými aktivitami. Bolo to pre nás veľmi smutné, že napriek tomu, že sa celý život snažil niekomu pomáhať, teraz on sám potrebuje pomoc. Milé na tom všetkom však bolo, že ako keby podľahol tej kultúre okolo seba a namiesto toho, aby pretláčal svoje európske zvyky, prevzal tradície a fungovanie guatemalského folklóru. Rozpráva len po španielsky, oblieka sa do tradičných šiat a spolu s manželkou vedú deti k tomu, aby sa učili pôvodný kmeňový jazyk oblasti, v ktorej žijú.

Mišo: Mne najviac k srdcu prirástla dedinka San Pedro v bolívijskom kúsku Amazonky. Náhodou sme sa tam akosi zamotali a zapojili sa do každodenného diania. Keďže Bolívijčania sú pomerne chladný národ, takže sme si veľmi vážili ako nás po čase prijali za svojich. Pomáhali sme na poliach, zbierali ryžu a učili sme miestne deti angličtinu. V tom období deti kvôli nedostatku učiteľov nemali školu, takže bolo pre nich veľmi cenné, ak sa našiel niekto, kto by deti niečo naučil. Dostali sme však do triedy naraz všetky deti vo vekovom rozpätí 6 až 16 rokov, takže bolo chvíľami celkom náročné naučiť ich aspoň niečo. Keď sme odchádzali, deti za nami kričali: Goodbye. To bol veľmi silný moment.

wondare-16

Adri, ako o sebe píšeš, od malička sa snažíš na svet pozerať cez ružové okuliare. Zažila si počas svojich ciest už aj tak nepríjemnú vec, pri ktorej ti úplne padli?

Pre mňa tou nepríjemnou vecou boli určite medvede na severe Kanady a na Aljaške. Prespávali sme v stane s prstom na spreji proti medveďom v oblastiach, kde sú veľmi rozšírené. Naživo sme ich stretli iba dvakrát, ale ich stopy sme videli všade. Nevedela som sa zbaviť tej myšlienky, že medvede číhajú za každým stromom a musím povedať, že existovať v takomto mentálnom rozpoložení je psychicky veľmi vyčerpávajúce.

Takže nie ľudia, ale medvede ?

Áno. S ľuďmi som problém nikdy nemala, to vždy nejako vykecám 🙂

Mišo, vyštudoval si právo a aj si sa ním živil. Ešte stále je tvojou hlavnou pracovnou náplňou? Popri cestovaní sa ti vo všetkých tých paragrafoch asi nechce hrabať…

V živote som už robil kadečo. V súčasnosti sa právom ešte stále živím. Aj keď sa to nezdá, právo vie byť niekedy dobrodružnejšie, než si ľudia myslia. Je to bezpochyby zaujímavé povolanie. Nikdy som sa však nevidel ako právnik na celý život.

„Zatancovať si na ulici môže znieť ako brnkačka pre Fernanda z Ukulele a neprekonateľný problém pre Hansa z Wahrenbergu,“ týmto ste ma pobavili.  Na svojich cestách stretávate nespočetné množstvo ľudí, zvykov, kultúr a určite ich aj pozorujete. V čom vidíte najväčšie rozdiely keď porovnávate svoju cestu cez Južnú a cez Severnú Ameriku?

Rozdiely boli možno viac badateľné medzi jednotlivými krajinami, ako medzi samotnými kontinentmi. Napríklad v rámci jednotlivých štátov USA sú rozdiely často priepastné. Keď porovnáme Arizonu s Kaliforniou, tak sme mali pocit, že sme úplne v inej krajine. Fín s Talianom sú si bližší, ako obyvatelia niektorých rôznych štátov USA. A zasa ľudia v USA sú úplne iní ako tí, žijúci v Kanade, na Aljaške alebo v Mexiku. V samotnom Mexiku sa nedá porovnať, akí ľudia žijú na severe a akí na juhu.

Na Aljaške, tam sú ľudia vzhľadom na životné podmienky tvrdí, zocelení prostredím, ale neskutočne nápomocní a milí.

Ale ak to tak zovšeobecníme, v Južnej Amerike sú ľudia asi o niečo priateľskejší. To, že nás neznámy človek zastaví len tak na ulici, to sa nám stávalo častejšie na juhu. Každý štát v Latinskej Amerike je ale úplne iný.

wondare-7

Takže stereotyp, že celá Latinská Amerika má podobnú atmosféru, môžete vyvrátiť?

Áno, rozdiely medzi krajinami sú obrovské. Napríklad Argentína, to je čistá Európa, cítili sme sa tam ako na severe Talianska alebo v Španielsku. V Bolívii boli ľudia veľmi chladní, snáď ešte viac ako Slováci. Kolumbia, to sú úplní extrovertní blázni, nedokážete prejsť tou krajinou bez toho, aby ste si našli aspoň jedného kamaráta na celý život. Keď sme prešli do Panamy, prekvapilo nás, že všade bolo ticho. V ostatných krajinách všade hudba, spev a tu úplné ticho. Ľudia tu ale boli veľmi vzdelaní, odrazu vedeli, že Slovensko je v Európe :). Ekvádor je zas taká sofistikovanejšia Latinská Amerika s dobrou infraštruktúrou a celkom vysokým životným štandardom. Z pohľadu sociálnej stratifikácie by sa jednalo o takú strednú vyššiu trieda. Kostarika je zasa čisté USA, počuť to aj na ich prízvuku, všetko je tam veľmi drahé a pôvodná kultúra bola z väčšej časti vytlačená turizmom. Čo sa stopovania týka, najlepšie to bolo v Hondurase, kde nám zastavovali ešte aj policajné autá.

Túto otázku sa pýtam asi každého cestovateľa, tak nepreskočím ani vás. Kam ešte plánujete ísť a šíriť vašu myšlienku?

Mišo: Tak napríklad ja som ešte nebol v Bardejove :). Najbližšie plánujeme svadbu, usadiť sa a spoznať poriadne Slovensko a okolie. Keď sme cestovali, veľa ľudí nemalo ani páru kde je Slovensko. Museli sme o ňom veľa rozprávať a vtedy sme si uvedomili, že o tých veciach hovoríme, no sami ich až tak veľmi nepoznáme.

Čo by ste teraz s odstupom času na vašej ceste zmenili? A čo by ste poradili cestovateľom, ktorí sa vydávajú na tak dlhú cestu?

Adri: Kúpila by som si lepší batoh. Na výbave netreba šetriť.

Mišo: Najdôležitejšie je vybrať si správneho človeka alebo ísť sám. Ponorka príde, nech by váš spolupútnik bol už akokoľvek bezkonfliktný. Takáto cesta je obrovská skúška vzťahu. Dôležité je taktiež nebáť sa toho kroku naslepo do neznáma. Nám veľa ľudí hovorilo, že to nie je dobrý nápad prejsť tak rýchlo cez toľko krajín. My to teraz ale neľutujeme.

wondare-8

Mali ste časové obmedzenie?

Ono sa to menilo počas cesty, hlavne naše rozhodnutie, či to nakoniec prejdeme, alebo nie. Boli momenty, keď sme sa už napevno rozhodli, že nepokračujeme ďalej. Vôbec sme si neboli istí, či to dáme. Naše odhodlanie niekedy klesalo. Prvotná myšlienka bola prejsť až po Aljašku, ale počas cesty sa udialo toľko vecí, že sme to miestami vzdávali. Potom zas prišli veci, ktoré nás nakopli. Asi po štyroch/piatich mesiacoch sme si kúpili letenku z Aljašky domov, takže vtedy sme už vedeli, že sa tam musíme do dvoch mesiacov dostať.

Chceli by ste ešte na záver niečo odkázať našim čitateľom/cestovateľom?

Nebojte sa bláznivých nápadov. Ich realizovania, vymýšľania a šírenia. A ak sa o ne chcete podeliť s ostatnými, budeme len radi, keď na to použijete náš http://www.wondare.com.

Táto cesta bola podporená z Expedičného fondu OZ Cestou necestou a ich cestovateľská prednáška o Umení vzdať to bude súčasťou festivalu od 6.-11.11. v Bratislave, Novom Meste nad Váhom, Prievidzi, Bánovciach nad Bebravou i v Banskej Bystrici. Pozrite si kompletný kalendár podujatí a príďte stretnúť Adrianu a Miša osobne. Odporúčame si prečítaj ich blog plný zážitkov.

Podporiť Expedičný fond (dar na transparentný účet, 2%) alebo prihlásiť svoju expedíciu môžete na stránke Expedičného fondu.

 

S Adrianou a Mišom sa rozprávala Bibiana Košová

Fotografie: Adriana Hižňanová a Michal Pačuta

, , , ,

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú e-mailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu