Príroda má zmysel pre humor alebo kto sa brodí, ten sa nájde (Vlaďka Mišechová)

Každý z nás cestuje pre iný dôvod. Aj keď základ je väčšinou ten istý, to, čo nás poháňa a motivuje odísť z pohodlia do neznáma, má pre každého z nás osobnejší a hlbší význam. Niektorí cítime naplnenie pri stretávaní nových ľudí a vedení rozhovorov na témy úplne iné ako doma, iní pri objavovaní historických miest a pamiatok, ďalší pri oblizovaní prstov po lokálnom jedle a tečúcej čerstvej kokosovej vode po brade, a nie málo z nás cíti absolútny pôžitok pri ponáraní sa v čistej, slanej vode alebo pod panenským vodopádom v džungli. Dôvodov na cestovanie je naozaj kopcom a väčšinou sa všetko na cestách krásne a prirodzene preplieta. Vždy je tam však jeden element, ktorý nás neustále poháňa a nedovolí nám ostať dlhodobo bez batohu na chrbte.

Ja som cestovateľka poháňaná emóciami a energiou miest. Ešte som nebola na ceste, na ktorej by som si neprešla niečím, z čoho by som sa buď dlho potom ešte nedostávala, alebo z čoho by som nasledujúce mesiace emocionálne nečerpala. Som cestovateľka, ktorá rada zostáva dlhšie na jednom mieste, a keď cítim jednotu a energiu, ktorá mi spôsobuje zimomriavky, celá sa tomu miestu odovzdám. Telom, srdcom, mysľou a dušou. Či som si plánovala zostať týždeň alebo 10 dní, nehrá pre mňa už potom viac rolu. Ak si ma dané miesto obtočí okolo prsta, je to tam a plány sú fuč. A viem, že čo mi prinesie, či už príjemné alebo menej príjemné, bude mať pre mňa a môj život obrovskú hodnotu.

Väčšinou sa to vo mne deje skoro vždy a všade. Jedno miesto však malo a stále má špeciálne miesto v mojom srdci a dosť veľký kus si z neho aj ponechalo. Moja milovaná, divoká a nádherná Costa Rica.

Keď som sa v marci 2014 rozhodovala, kam sa o pár mesiacov poberiem, nebola som limitovaná žiadnou extra silnou túžbou vidieť špecifické miesto a chcela som využiť spontánnosť a nechať za mňa pre zmenu rozhodnúť niečo iné. Otvorila som mapu sveta, zavrela oči a dovolila môjmu prstu, nech mi ukáže, kam ma chce dostať. Costa Rica. Ok. Urobila som si malý prieskum, a keď som videla, čo všetko ma čaká, bolo rozhodnuté. Perfektná kombinácia malej, kompaktnej krajiny s nádhernými, divokými plážami, kopcami zelenými, až ma z nich prechádzal zrak a nekonečne obdarovanou flórou a faunou.

Mala som naplánovanú ako takú štruktúru 3-týždňového výletu po viacerých častiach Costy, a hlavne som sa chcela nechať viesť krajinou samou. Keď som ale na druhý deň po prílete dorazila do malinkej zastrčenej dedinky na pacifickej strane, zhodila som batoh, pomyslela si: „Hmm, hmm, čo tam po sopke, baliť sa budem musieť znova a znova, ostanem tu“, a bola som vybavená.

Pretočte o 6 týždňov vpred. Bývam vo ´svojom´ veľkom dome hneď pri rieke na pláži – od lokálneho pána som si prenajala lacnú izbu a stalo sa, že som tam bývala jediná. Celý, dosť veľký, dom bol môj aj so svojou veľkou záhradou a piatimi palmami s bohatou nádielkou kokosov. (Ešte som nevedela dôvod, PREČO tam nikto iný nebýval). V tomto čase som už poznala všetkých lokálnych ľudí aj dlhodobých turistov, pravidelne som chodila cvičiť yogu, sem tam som odučila súkromnú hodinu na privyrobenie si, vytvorila som si každodennú rutinu v raji, vyžívala som sa v dobrom jedle, prechádzala som si dobrodružným flirtom s veľmi šarmantným surferom a všetko bolo, prosto, rajské. Vo svojom pase som mala nové víza, ktoré som si pár dní predtým vybavila na hranici s Panamou.

O 2 dni neskôr som v jeden podvečer sedela na terase. Bola som unavená zo slnka, mora, radosti, ale tak nádherne unavená. Ako ste unavení v lete, keď prídete domov z kúpaliska, mali ste skvelý deň, ste rozhorúčení a chcete sa zaboriť veľkou lyžicou do studeného melónu. Sedela som tam s mojim melónom, vyloženými nohami a pasom v ruke. Obzerala som si ho s takou láskou a vďačnosťou až mi vyhŕkli slzy, keď som videla tie pečiatky. Nebolo ich veľa, ale boli moje, a dôkaz toho, aký je život štedrý. Zhlboka som si vzdychla, poďakovala celému vesmíru za príležitosti, ktoré mi neustále ponúka a šťastná som sa zakuťkala do postele. Pred zaspaním som si ešte v duchu povedala: ´Ukáž mi, ako lepšie to ešte môže byť. A nauč ma ako prijať svoju zraniteľnosť. To sa chcem naučiť! ´

Druhý deň som s kamarátkou navštívila organický trh vo vedľajšom meste a nakúpila som si na nastávajúci týždeň kopec zeleniny, ovocia, a kadejakých iných maškŕt, ktoré som musela s troškou sily natlačiť do chladničky, čo som toho mala toľko, že sa ani dvere nedali zavrieť. „Ďalší krásny deň. Ach. To je život. Krása.“, a rozhodla som sa, prvýkrát za celých 6 týždňov, dať si zdravotnú chrupku pred tým, ako si pôjdem na pláž pozrieť západ slnka. Ľahla som do postele a zaspala.

Začala som sa prebúdzať. Bolo mi zvláštne. „Čo sa mi tak točí hlava? Fúha. Nejako mi je divne.“ Otvorila som oči. Niečo sa nezdalo úplne v poriadku, ale stále som sa prebúdzala a nevedela som, čo presne to bolo. Ako som preciťovala, počula som, že prší. Ako som otvárala oči, videla som, že je všetko okolo mňa šedé. A mokré. „To čo… Bože!!!“´ Všade okolo mňa bola voda a ďalej pretekala cez mreže v stene/okne. Moja posteľ, ktorá pozostávala z matracu na pivových bedniach, sa plavila aj so mnou po izbe, okolo mňa plávali moje veci a ja som skoro odpadla. Stále som sa prebúdzala, bola som v šoku a len som počula, ako hučí dážď. Celé mi to došlo. Niekto mi to raz spomenul, keď je silný dážď a ešte aj príliv, tak môžu byť pri brehu záplavy. Ja som bývala priamo na pláži, priamo na brehu rieku, kde sa spolu vlievali. A voda stúpala.

„Ježiš!!!! Bože môj!!! Kriste pane!!“ Nevedela som, či môžem skočiť do vody, ktorá mi bola už asi po pás, a v tej chvíli som si naozaj nevedela spomenúť na fyziku, a čo je vodivé, a čo nie je. Videla som v hlave len 2 možnosti: buď skočím do vody, zabije ma elektrina a nájdu ma čiernu zhorenú, alebo sa utopím, ak ta voda bude naďalej stúpať. Strčila som do vody prst a nič sa mi nestalo, tak som do nej celá vhupla za cieľom dostať sa k hlavným dverám, ktoré ale boli naprieč celému – nie už až tak úžasnému – veľkému domu. Schmatla som umelý obal, do ktorého som si pár dní predtým asi na vnuknutie intuície dala pas s dokladmi a všetkými peniazmi na pokrytie celého mesiaca, a.. batoh. Ten batoh bol prázdny. Zo všetkých vecí, ktoré sa ešte dali zachrániť, vrátane nového notebooku a fotoaparátu, som si zobrala prázdny batoh s roztrhnutým zipsom a zaplátaným vreckom.

Ako som sa brodila vodou k hlavnému vchodu, videla som celý nábytok a chladničku hore nohami. Pamätám si, ako mi v tej chvíli preblesklo hlavou: „Moja zelenina! Tú už asi jesť nebudem. Jedine ak by som ju dobre umyla.“ Všade bola tma, už bol večer, a začalo mi to všetko naháňať strach. Videla som asi na 5 krokov – záberov kraulom – vpred, a uvedomila som si, že som predné dvere zamkla a kľúč dala.. niekam. „To snáď nie.“ Poobzerala som sa dookola, a kľúč videla na linke, zobrala ho, otvorila, prekročila protipovodňovú bránku, a zostúpila z domu, ktorý bol oproti zemi vyvýšený asi 20 cm. Voda mi vystúpila skoro po hrudník, a v tom momente mi môj prezieravo vybavený umelý obal s dokladmi odplavila voda nevedno kam. „AAAAAAAAAA!!!!!!!!!!!!!!“ Niečo sa mi obtrelo o nohu. Krvi by ste sa mi nedorezali. V tej mojej riečke totiž boli čas od času krokodíly, a to bolo prvé čo ma pri tom dotyku napadlo. V hlave som sa videla zastrčenú v bahne po odlive s nahryznutým zadkom alebo bez nohy. Pridala som. Dom bol zastrčený v záhrade mimo ulice a trvalo mi hodnú chvíľu, kým som sa prebrodila k bráne a na ulicu, kde som videla surferov, ako si nad hlavami nesú ich najväčší a najvzácnejší poklad – dosky. Všetci boli relatívne pokojní, a zdalo sa, že jediná som v celej dedine spala v ten podvečer len ja.

Dostala som sa do bezpečia, a po daždi a prvotnom šoku som išla naspäť skontrolovať stav domu a mojich vecí. Elektronika bola celá zničená, peniaze s dokladmi v Pacifiku a všetko ostatné v bahne. A mne bola dosť zima.

vladimira misechova (3)

Na začiatku článku som spomenula, že mojim hlavným dôvodom na cestovanie je rast a životné lekcie. Ako sa ukázalo, Costa Rica je veľmi múdra a cez celú túto skúsenosť mi priniesla iba dobré veci. Bývala som v ešte krajšom – a bezpečnom – mieste; naučila som sa poprosiť o pomoc a prijať ju, čo je pre mňa ťažká skúška; zistila som, že stratiť pas, doklady a peniaze nie je až taká tragédia; znovu mi bolo dokázané, že človek potrebuje na prežitie a radosť naozaj málo; voda ma odplavila ďaleko od, ako sa ukázalo, nie až tak šarmantného surfera; zažila som zaujímavý príbeh a samozrejme, naučila som sa veľa o sebe a iných ľuďoch. To, čo všetko vyplynulo z tohto ´čistiaceho´ zásahu prírody je kapitola veľká a na ďalšie písanie.

Praktická rada na záver. Pred cestovaním si vždy robím kópie a skeny pasu, platobných kariet a iných potrebných vecí vrátane kontaktu na najbližšiu ambasádu alebo konzulát. Jedna z vecí, ktoré som zachránila, bola moja toaletná taštička a v nej náhradné kópie kopií všetkých papierov. Pomohlo mi to pri vybavovaní pohotovostného cestovného dokladu namiesto pasu a pri platení určitých vecí, ktoré som sa rozhodla zaplatiť predtým, ako som nahlásila mojej banke stratu kariet. Je dobre mať viac kópií dokumentov na rozličných miestach, ak by sa vám mala prihodiť podobná situácia. A spite aspoň v spodnom prádle. Ja som mala šťastie, že bolo poobedie, keď som išla spať. Brodiť sa bez akéhokoľvek oblečenia s prázdnym batohom nad hlavou by asi nebol môj najlepší moment.

Nepodarilo sa mi zachrániť veľa fotiek, ale pár predsa len!

Rada budem počuť o vašich podobných humorných príhod, a čo vám to prinieslo. Cestovanie je predsa o zdieľani a zbližovaní. Do videnia a veľa zážitkov vám praje

Vlaďka

, ,

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú e-mailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu