Mám na to žalúdok a správnu dávku pokory. Bez nich by som pri umierajúcich nevydržala, tvrdí dobrovoľníčka Lenka

Vždy chcela pomáhať umierajúcim ľuďom. Precestovala Indiu, Nepál, Maroko aj Španielsko, no napokon zistila, že chudoba je aj na Slovensku. Teraz pomáha doma.

Byť dobrovoľníkom je dnes celkom populárne a mnoho ľudí vyhľadáva informácie o tom, ako sa do tejto reťaze pomoci zapojiť. Mnoho mladých ľudí však netuší do čoho ide. Lenka Bašnáková má skúsenosti s dobrovoľníctvom cez organizáciu, ale aj na vlastnú päsť. O výhodách tejto práce i úskaliach porozprávala pre Cestovanie.sk, aj na cestovateľskom festivale Cestou necestou.

Lenka Bašnáková v teréne (Zdroj: Archív Lenka Bašnáková)
Lenka Bašnáková v teréne (Zdroj: Archív Lenka Bašnáková)

Dobrovoľníci pomáhajú sami sebe

V kláštoroch, hospicoch a domoch môžu na vašu pomoc čakať od umierajúcich, znetvorených, ťažko chorých, cez nechcených starých ľudí až po zranených. Ďalšou kategóriou je pomoc slobodným mamičkám, sirotám a nechceným deťom. Nedávno k tomu pribudla aj pomoc utečencom, ktorí prúdia do Európy pre nepokoje v Sýrii či Lýbii.

Lenka Bašnáková má 33 rokov a prešla takmer všetkými kategóriami. Ošetrovala ženu, ktorej kyselina zničila tvár, trpezlivo pomáhala aj nevyliečiteľne chorým, starala sa o nechcených starých ľudí aj o podvýživené deti.

Zo všetkého najviac chcela byť vždy pri umierajúcich. Prečo? „Mám na to žalúdok a som šťastná, že im môžem pomôcť. Tým aj sama sebe. O dobrovoľníkoch sa hovorí, že si realizujú svoje sny a pomáhajú tak sami sebe,“ dodáva Lenka s tým, že je v tom tvrdení kus pravdy.

Aj ona si v minulosti prešla kadečím a priznala, že ju život nenapĺňal. Útechu sa jej podarilo nájsť u sestier v Charite Matky Terezy, kde sa veľa naučila. „Sestry ma naučili pokore a to, že treba vedieť dôverovať, ale preverovať. Vraj aj medzi tými, čo potrebujú pomoc, sa vždy nájdu aj takí, ktorí chcú moju pomoc zneužiť,“ kývne súhlasne. Vďaka sestrám si tiež uvedomila a pochopila, že ako sa má k tým ľuďom vlastne správať a robiť tie posledné dni ich života znesiteľnejšími.

Prekvapia dobrovoľníci aj podmienky

Nie všetci dobrovoľníci sú však rovnakí. „Myslela som si, že robím s ľuďmi, ktorí sú dobrí, spirituálni, ale často sa to otočí. Nemajú v sebe ľudskosť, na druhých vidia len chyby. Už sú zmenení negatívnymi skúsenosťami, ktoré tam zažívajú dennodenne,“ vysvetľuje Lenka a dodáva, že toto bolo pre ňu asi najhoršie.

Chcieť pomáhať je ušľachtilé, no často sa to deje v otrasných podmienkach. To, čo je na internete, vyzerá v skutočnosti úplne inak. Samozrejme, nemusí to byť všade, ale nie je výnimkou, ak dobrovoľníci musia bývať v špine, piť a umývať sa v znečistenej vode a čeliť črevným problémom. Lenka to zažila niekoľkokrát. Napriek tomu stále snívala o tom, že pôjde do Indie, do slumov, kde chorí žijú v najhorších podmienkach.

Kým sa tam dostala, bola na 5 týždňov so sestrami Matky Terezy v marockej Kasablanke so slobodnými mamičkami a nechcenými deťmi. Keď prišla ponuka ísť do vysnívanej Indie, pracovala pre americkú firmu na Slovensku.

„Potrebovala som si nasporiť aspoň 2 tisíc eur. Vyrátala som, že toľko by mi malo stačiť na víza, letenku a ubytovanie,“ vysvetlila Lenka. V roku 2012 sa do Indie skutočne vybrala, aj s kamarátkou. Na jej prekvapenie sa však do slumov nedostala. Napriek tomu, že si to telefonicky overovala, na mieste jej povedali, že do slumov vraj púšťajú len kňazov a mužov.

„Dovolili nám tam robiť len doobeda, lebo tam mali až 500 dobrovoľníkov z celého sveta. Niektorí si tam fotili tých ľudí, čo by podľa mňa nemali robiť,“ zamýšľa sa Lenka. Kvôli zlým hygienickým podmienkam tamojšiu vodu vôbec nepila, celý čas bola na Coca Cole a hranolkách.

Lenka Bašnáková v teréne (Zdroj: Archív Lenka Bašnáková)
Lenka Bašnáková v teréne (Zdroj: Archív Lenka Bašnáková)

Charitu robí po svojom

India ju prekvapila aj inak. Núdza o peniaze pre charitu vraj nie je, problémom je, že končia v rukách organizácií, ktoré ich majú rozdeľovať ľuďom v núdzi. No k tým, ktorí ich potrebujú, väčšinou už nedorazia.

Pred odchodom z Indie sa preto rozhodla darovať ešte 500 eur na ryžu pre starých ľudí spolupracovníkom, ktorým dôverovala. „Tok peňazí v charitách mi vždy vadil. Aj keď bolo zemetrasenie v Nepále a mohli sme posielať smsky, tak 30 percent išlo organizátorovi. Treba dôverovať, ale preverovať,“ dodala.

„Som typ človeka, ktorý potrebuje ísť na miesto a urobiť si vlastný názor. Pomôžem iba konkrétnym ľuďom, ktorých poznám lepšie. Keď som bola v Maďarsku, aby som pomohla utečencom, bola som prekvapená. Boli tam aj takí, ktorí mi ďakovali, ale videla som veľa utečencov, ktorí zahadzovali jedlo. Keď som sa ich opýtala, prečo to robia, odvrkli mi, že im taký nechutí. Keby boli naozaj hladní, tak by zjedli aj taký,“ odovzdáva informácie z terénu Lenka.

Chudoba a drogy v Indii

Vráťme sa ale naspäť do Indie. Chudoba je tam pomaly hmatateľná. Na uliciach v Kalkate nebolo nič nezvyčajné, že si tam mladí ľudia už ráno pichali drogy. Dôvodom vraj bolo, aby zabudli na chudobu.

Pobyt sa však naozaj skomplikoval, keď aj s kamarátkou ochoreli. Ľudia, o ktorých sa starali, mali zníženú imunitu a tak sa pri nich už nemohli pohybovať. Sklamanie bolo teda veľké, keď sa museli po piatich dňoch pobaliť. Našťastie mohli využiť pár voľných dní a cestovať po Indii.

Po príchode na Slovensko pokračovala v práci pre americkú firmu a popritom robila ako dobrovoľníčka sekretárku pre organizáciu Univerzity sv. Alžbety. Pri administratívnej práci jej však kontakt s ľuďmi začal chýbať ešte viac.

Vycestovala teda ešte raz, tentoraz do Nepálu a indického mesta Mumbai. Tam prežila zemetrasenie v Nepále a v Indii zase nehodu na aute. Vtedy si povedala, že nebezpečentsva bolo dosť.

Lenka Bašnáková v teréne (Zdroj: Archív Lenka Bašnáková)
Lenka Bašnáková v teréne (Zdroj: Archív Lenka Bašnáková)

Našla, čo hľadala? 

Popritom všetkom utrpení, ktoré videla, si uvedomila aj čosi iné. Že chce byť sama matkou a starať sa o rodinu. Začala teda pracovať ako učiteľka angličtiny pre deti na druhom stupni. Vydržalo jej to 5 mesiacov, z učiteľského platu v Bratislave totiž nevedela vyžiť. Teraz pracuje opäť pre americkú spoločnosť na Slovensku a sporí. Pomáhať do zahraničia sa však už veľmi nechystá.

„Viete, ženy, ktoré takto fungujú, sú samé, bez partnerov. Som spokojná na Slovensku, tu tiež treba pomáhať, na Spiši pomaly nemajú základné pomôcky do školy,“ povedala na margo chudoby u nás aj svojho ďalšieho života.

 

Dobrovoľníčka Lenka Bašnáková  

Lenka začala s dobrovoľníctvom prostredníctvom Charity Matky Terezy v roku 2009 ako učiteľka angličtiny v Španielsku. Osem mesiacov pomáhala v charite Matky Terezy v Madride komunite prisťahovalcom a mužom s vírusom HIV.

Potom bola 5 týždňov v marockej Kasablanke pri slobodných mamičkách a nechcených deťoch, istý čas aj v Škótsku v kráľovskom paláci, v Indii či Nepále.

Tým, ktorí chcú robiť dobrovoľníctvo odporúča začať v malom, napríklad dať bezdomovcovi, čo predáva Nota Bene oblečenie. Odporúča aj spoluprácu s farárom Marianom Kuffom, ktorý pracuje s bývalými alkoholikmi, prostitútkami či bežnými ľuďmi. 

Spolupracovať môžete aj s Charitou Matky Terezy, Univerzitou sv. Alžbety, Quo vadis, ADRA.sk, mvsro.sk, Slovakaid, Vincent de Paul, ale aj v ubytovni sv. Lujzy de Marilac či Katolíckej charite. Najlepšou organizáciu sú podľa nej Lekári bez hraníc.

 

Autorka článku: Jana Kubisová, redaktorka Aktuality.sk a Cestovanie.sk
Zdroj: cestovanie.aktuality.sk