Muztagh Ata alebo keď cesta je cieľ (Erika Kopálová)

Stojím v osamelosti prebúdzajúceho sa dňa vysoko nad púštnou krajinou a plačem. Kvapky sĺz kryštalizujú do ľadovej dokonalosti ešte skôr, než dopadnú na zamrznutú krajinu ľadu a snehu vysoko nad hranicou 6200 metrov nad morom. Moje srdce nedokáže rozohriať ani ružovkastý pás svetelnej nádhery, ohlasujúcej príchod slnečného kráľa. Som tu len ja sama, kopem mačkami do snehu a nechávam svoje emócie sklamania prúdiť zo seba von. Je čas otočiť sa.

Ešte pár hodín predtým som sedela pred stanom v C2 (6200 m), pila horúci čaj a premýšľala, či sa pustiť do tak šialenej výzvy alebo nie. V podstate mi už nič iné nezostávalo – buď sa vzdám a vychutnám si posledný deň na hore popíjaním čaju a obdivovaním okolia, alebo sa ešte útočne zbalím a za svitu čelovky vyrazím na vrchol. Znamenalo by to však preskočiť kemp v C3 (6800 m) a na jeden záťah urobiť 1345 m vo výškach, v ktorých prejdenie čo len pár metrov stojí obrovské úsilie. Doteraz sa to podarilo len niekoľkým jednotlivcom a aj to na skialpoch, kým ja som mala len snežnice a svoju ťažko definovateľnú chuť pokúsiť sa o nemožné.

Zrod myšlienky a cesta k jej naplneniu

Už ani neviem presne, kde sa zrodila myšlienka ísť na Muztagh Atu a prečo práve na ňu, keď okolo mňa bolo toľko iných výziev a horských lákadiel. Len som zrazu pocítila silné nutkavé volanie tichého hláska, ktorý šepkal len dve slová – Muztagh Ata. Dlho som jeho volaniu odolávala, opierajúc sa o racionalitu, no zlom nastal po filme Wild. Po jeho vzhliadnutí som si sadla v Bratislave na nábrežie Dunaja do trávy, nechala lúče zapadajúceho slnka prenikať až do mojej duše a precítila tak silné volanie „divočiny“, že hneď na druhý deň som rozbehla kolotoč príprav. A pár mesiacov na to som už sedela v autobuse, brázdiacom Karakoram Highway a otáčala hlavou za každým ľadovým velikánom nad púštnym svetom Taklamakan.

Opisovať všetky útrapy, spojené so vstupom do Číny z Kirgizska, no najmä neustálymi kontrolami, by stačilo na niekoľko ďalších článkov. Naznačím len to, že kým kirgizskí colníci, sediaci v krajine nikoho v jednej malinkej búde, nás núkali kumisom a usmievali sa od ucha k ucha, tak čínski nás zastavovali na každej ich kontrolnej stanici.  V praxi to znamenalo prejsť pár desiatok kilometrov, vybrať batožinu, prejsť s ňou cez röntgeny, neraz vysypať obsah batohov a expedičných svíň, znova zabaliť, aby ste ich o hodinu opäť vybaľovali.

Erika Kopalova_Muztagh Ata

Pamírska dvojhrbá ťava

Keď sme však prvýkrát zbadali obrysy Muztagh Aty, vystupujúce z púštneho hornatého reliéfu, zabudli sme na všetky mrzutosti a len s otvorenými ústami neveriacky krútili hlavou nad tým, kde nás to náš horský sen priviedol.

Muztagh Ata je totiž nádherný majestátny kopec s ľadovcovou čiapkou, rozdelený akoby na dva chrbty, spájajúce sa tesne pod vrcholom. Asociovalo mi to ťavu, ľadovú ťavu, ktorá v púštnom svete nesie na svojich hrboch svoju vlastnú karavánu horolezcov. Jej ľadovce v ostrom slnku odrážajú svoj trblietavý tanec do takej miery, že si pred ním musíte chrániť zrak a zároveň ho neviete odtrhnúť od toho magického kopca.

Muztagh Ata (7545 m) v preklade znamená „Pán ľadových hôr“ a geograficky patrí do Pamíru. Jej výnimočnosť spočíva v tom, že sa akoby dvíha z púštnych dún, po ktorých v minulosti viedla slávna Hodvábna cesta a zároveň je tak mohutná, že svojou výškou zatieni aj známe pamírske sedemtisícovky, akými sú Pik Lenina (7134 m) či Pik Korženevskij (7105 m).

Erika Kopalova_Muztagh Ata_2

Len trinásť dní na horu

Od začiatku sme síce vedeli, že budeme mať na tak vysokú horu veľmi málo času a snažili sa aklimatizovať ešte pred odletom, no i tak nás na mieste prekvapilo zistenie, že budeme musieť našu expedíciu ešte o čosi skrátiť. Spiatočné prekročenie čínsko-kirgizských hraníc sme totiž mali naplánované na deň skončenia ramadánu, t.j. nič by sme vzhľadom na oslavujúcich moslimov neprekročili a uviazli v Číne na neurčito. To sme si však uvedomili až na mieste a pod vplyvom týchto skutočností museli prehodnotiť celú aklimatizačnú stratégiu a viac-menej dúfať, že sa naše telo prispôsobí novej klíme i výškam v čo najkratšom čase.

Z tohto dôvodu sme sa zriekli aj aklimatizačného prespania v jurtách v Subashi (3730 m), kde takmer všetky expedície začínajú svoju cestu na vrchol, a zamierili si to priamo do základného tábora vo výške 4450 m. Ťažké expedičné vrecia nám odniesli ťavy a my sme si naľahko vychutnávali prvé kroky po úbočiach Muztagh Aty.

Po príchode do tábora už začal klasický tvrdý život horolezca, ktorý je obmedzený len na nosenie ťažkých batohov čoraz vyššie a vyššie, budovanie výškových táborov, neustále premýšľanie nad stratégiou výstupu, kontrolovaním počasia, svojho fyzického i psychického stavu a zároveň neustálym napätím z toho, či sa na panorámu navôkol človek pozrie aj zo samotného vrcholu alebo nie. O tom, že u každého sa skôr či neskôr prejavia známky výškovej choroby a obmedzia jeho fungovanie, ani nehovorím.

Erika Kopalova_Muztagh Ata_4

V tomto svete skál, ľadu a rôznofarebných stanov sa svet zrazu scvrkne len na vykonávanie základných ľudských potrieb, na nikdy nekončiacu únavu, problémy so spánkom, jedlom, no zároveň platí pravidlo, že čím sú podmienky na každodenné fungovanie, prežitie náročnejšie, tým vrúcnejšia je spoločnosť druhých ľudí, ktorí s vami zdieľajú rovnaký sen.

Každý deň sa v určitom zmysle nesie na monotónnej vlne driny, v rámci ktorej stúpate s ťažkým batohom nahor, aby ste opäť zišli dole. K tomu je pre vás každý nádych bojom o molekuly kyslíka, telo reaguje na príkazy mysle s výrazným oneskorením, až máte miestami pocit, že ste súčasťou spomaleného filmu.

Na útrapy však razom zabudnete pri pohľade na svet okolo, pri pohľade do očí človeka, v ktorých sa zračí hlboká vďačnosť už len za to, že mu ponúknete kúsok čokolády.

Erika Kopalova_Muztagh Ata_5

Výška si začína vyberať obete

Ja som si prvé dni na aklimatizačných túrach a vynáškach do vyšších táborov užívala až do takej miery, že som bola sama prekvapená tokom energie, ktorý prúdil mojím telom. Usmievala som sa na všetky strany, povzbudzovala každého, z koho sálala vyčerpanosť, dávala sa do reči s rôznymi expedíciami a neraz si len tak akoby tancovala po skalách či snehu. Verila som v svoju silu a dúfala, že mi hora umožní započúvať sa do jej tlkotu srdca z jej najvyššieho miesta. Neraz som si len tak sadla na skalu a vnárala sa akoby do tichej meditácie s ňou a prosila ju o zhovievavosť voči našim odvážnym plánom.

Horolezectvo v mojom ponímaní nie je totiž len o výstupoch na rôzne hory, ale aj o splývaní s tými horami, o vnútornom dialógu s nimi, no najmä so sebou. Horolezectvo je v určitých okamihoch veľmi silná meditácia, pretože sa sústredíte len na prítomnosť, len na „tu a teraz“, na svoj nádych a výdych a neraz máte pocit, akoby ste sa na seba pozerali z odstupu. A celé to prežívanie je zosilnené všadeprítomným obrazom smrti.

Zlom nastal v okamihu, kedy sme si s mojím spolulezcom uvedomili, že jeho zdravotný stav sa vplyvom výšky a s tým súvisiacim nedostatkom spánku a nechuťou do jedla zo dňa na deň zhoršuje. No i napriek tomu sme nestrácali nádej a ďalej pokračovali vo veľmi nahustenej stratégii, pretože sme si nemohli dovoliť z nej vybočiť čo len o jediný deň.

Keď sme však ako dvaja osamelí bojovníci kráčali v hmle a vytrvalom snežení s ťažkými batohmi z kempu C1 (5500 m) do kempu C2 (6200 m) s tým, že som ho musela čakať čoraz dlhšie a dlhšie, uvedomila som si, že nastáva kľúčový okamih. Na tomto úseku výstupu sa nachádza bludisko trhlín a serakov, v ktorom i počas nášho pôsobenia na hore zahynula jedna Číňanka. Je to svet zvláštnych reliéfnych tvarov, ľadových sôch, dier, z dna ktorých sa usmieva smrť. V odlesku slnečných lúčov ma tento svet fascinoval i napriek zjavnému nebezpečenstvu, no teraz tu panovala chmúrna atmosféra, podčiarknutá zlým počasím.

Braňo sa chcel vrátiť späť do kempu C1 úplne sám, no mne čosi inštinktívne našepkalo, že to nie je najlepší nápad. A i keď som cítila, že toto rozhodnutie môže ovplyvniť všetko, zišla som do C1 s ním a nanovo postavila stan s malou nádejou, že Braňovi bude na druhý deň lepšie.

Erika Kopalova_Muztagh Ata_6

Samota v objatí snehovej obryne

Realita však nakoniec bola iná a tak som už na cestu do ešte väčších výšin vyrazila z našej dvojice už iba ja. Členovia našej expedície síce boli roztrúsení po hore, no v tejto etape som zostala len ja a snehová obryňa. Cestou ma predbehla dvojica Rumunov a Rusov na skialpoch, no i tak začala na mňa doliehať ťažoba samoty, smútku z toho, že Braňo je už kdesi dole, že moje šance na vrchol sú už minimálne. Čosi sa vo mne zlomilo a moje tempo, dovtedy pravidelné a svižné, akoby zlenivelo. Do kempu C2 (6200 m) som prišla veľmi unavená a smutná. A ešte v ten deň som sa musela rozhodnúť, či už na druhý deň ráno pôjdem do C3 (6800 m) a odtiaľ ďalší deň na vrchol alebo to vzdám. Iná možnosť nebola, pretože o 3 dni sme už museli opustiť základný tábor.

Začínala som cítiť na sebe únavu z toho, že som bola v týchto výškach bez oddychu už dosť dlho, no so spánkom i napriek zvláštnemu pocitu osamelosti v stane som problém nemala. Naopak, vo výške 6200 metrov mi snová víla na viečka fúkla ten najfarebnejší sen. 🙂

Chuť na jedlo bola tiež neustále prítomná.  Zostávalo si už len upratať myšlienky v hlave, zvážiť svoje možnosti a vyraziť buď hore alebo nadol. Rozhodla som sa pre prvú možnosť s tým, že vynechám C3 a pôjdem z C2 priamo na vrchol.

Celý deň som oddychovala v C2, aj keď o oddychu v takýchto výškach sa až tak hovoriť nedá a pozorovala zostupujúcich i vystupujúcich horolezcov, nasledujúcich svoj sen o Muztagh Ate. V popoludňajších hodinách zrazu môj zrak zaujala dvojica čínskych nosičov, vlečúcich za sebou spacák s ťažkým bremenom. Veľmi rýchlo som pochopila, že ide o ďalšiu mŕtvolu. Dali ju do stanu, ktorý stál asi 2 metre od toho môjho a ja som v tú noc zaspávala s chaotickým letom myšlienok o smrti a živote vo svojej hlave. No i napriek tomu sa mi podarilo veľmi rýchlo zaspať, kým mi budík nezačal zvoniť už o druhej ráno. Trvalo mi veľmi veľa času, kým som sa obliekla, napila, zbalila ešte pár vecí a konečne vyrazila do ticha prebúdzajúceho sa nového dňa. Len ja, vrzgot mačiek na lesknúcom sa ľadovom snehu a moje priam bláznivé odhodlanie.

Erika Kopalova_Muztagh Ata_7

Asi nikdy v živote som sa necítila tak osamelá ako vtedy. Sama v tých výškach, kdesi na ceste do neznáma, len s odvážnym cieľom pred sebou. A v tej chvíli mi čosi vo vnútri zašepkalo, že pokiaľ sa hneď teraz neotočím, tak možno skončím ako to telo bez duše v žltom stane. Oprela som sa o palice a nechala slzami uvoľňovať všetku tú nahromadenú energiu očakávania, vynaloženého úsilia a následného sklamania. A v tej emotívnej chvíli som si zároveň uvedomila, že v živote človeka ide o čosi viac, než len o vrcholy, víťazstvá. Dôležité je už len o čosi sa pokúsiť, uvariť si večer čaj, obuť si mačky, vyraziť v ústrety svojmu cieľu a vychutnať si samotnú cestu bez ohľadu na výsledok. Žiadny výsledok totiž nie je zlý či dobrý.  Posudzuje ho tak len naše ego a ja som až s odstupom času pochopila, že Muztagh Ata ma mala naučiť odlúpiť z neho pár ochranných vrstiev a pozrieť sa na neho bez všetkých tých strachov, ktoré ho kŕmia.

 

Táto expedícia bola v roku 2015 podporená z Expedičného fondu.

Najbližšie si Erikinu prezentáciu o výstupe na Muztagh Ata budete môcť vypočuť na festivale 11.3.2016 v Bratislave.

 

, , , , , ,

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

1 komentár. Pridať nový

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú e-mailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu