Kvôli čomu robíš toto povolanie? Láka ťa adrenalín?
Všetky vypäté situácie, ktoré človek zažije, ho nejakým spôsobom formujú, moja práca sa sústredí na dokumentovanie a reportovanie vecí, ktoré bežný človek len tak nevidí. Nie je to o lákaní adrenalínu, ale musím priznať, že keď nie som v pracovnom nasadení, tak klasický život mi príde veľmi nudný a bez zmyslu.
Fotografia: Eva Kis Lengyelová – Ján Husár na humanitárnej misii v Keni, november 2015
Nie je pre teba ako fotografa a cudzinca nebezpečné pohybovať sa vo vojnových zónach?
Vo vojnových zónach je nebezpečné sa pohybovať, nech ste ktokoľvek, percentuálna šanca, že sa ti niečo stane, je prevažne veľmi vysoká. Samozrejme, ako cudzinec, fotograf, filmár a hlavne reportér danej situácie, môžeš ostať niekomu priamo na muške. Vo vojnových konfliktoch a nielen tam sú novinári ale aj humanitárni pracovníci často cieľom útokov, či už kvôli zastrašovaniu zabitím, alebo kvôli výkupnému. Nie sú to len vojnové situácie, kde je človek v nebezpečí. Venujem sa aj sociálnej spravodlivosti či divokej prírode. Dokumentaristi sú často ohrozovaní práve tam, napríklad pirátmi alebo ľuďmi z nelegálneho rybolovu, pašerákmi, obchodníkmi s ľuďmi, ale aj nebezpečnými zvieratami, ktoré tiež veľmi rád filmujem.
Zažil si už situáciu, kedy ti išlo o život?
Vedome asi niekoľkokrát, nevedome tých situácií bude viac ako len desiatky. Najviac som si bol neistý tento rok na hranici s Islamským štátom, kde v dedinách, ako som sa pohyboval, strieľali ostreľovači a boli sme pod paľbou mínometov. Minulý rok počas vojny v Gaze boli dve takéto situácie. Prvá, keď po leteckom útoku na pozemný cieľ myslím stíhačky F-15 som sa aj s kolegami fotožurnalistami vybral pozrieť tým smerom, keďže sa útok stal pár blokov od miesta, kde sme bývali. Ako sme sa priblížili asi o polovicu vzdialenosti, tak priletela ďalšia stíhačka a praskla to do budovy, vedľa ktorej som práve kráčal. Podarilo sa mi časť tohto útoku aj nafilmovať. Odvtedy mám vždy divný pocit, keď počujem zvuk útočných stíhačiek. Druhýkrát v Gaze ma jednotky tajnej polície Hamas de facto uniesli z hotela o polnoci aj so všetkými mojimi pracovnými vecami okrem náhradného oblečenia. Tú noc, čo som strávil v protileteckom kryte pri nemocnici Al Shifa, mi úplne jedno všetko nebolo, prebiehali rôzne formy zastrašovania a vypočúvania ohľadom mojej práce, paradoxne moja práca bola práve naopak zameraná na zastavenie tejto vojny, ukazovaním dopadu izraelských útokov na civilné obyvateľstvo.
Ako na teba reagujú ľudia, ktorých fotografuješ? Sú vo vypätých a hraničných situáciách. Stalo sa ti, že ti nadávali, prípadne si musel odísť?
Stali sa mi asi všetky možné situácie pri výkone mojej práce, či už filmovaní, fotografii alebo klasickom písanom žurnalizme. Bol som napadnutý, zbitý, vyhrážali sa mi, naháňali ma, sledovali ma autami. Minulý rok na Ukrajine som bol 28. februára v Simferopole, hlavnom meste Krymu, kde som fotil proruskú demonštráciu. Keď som v pokľaku pozeral cez hľadáčik, niekto ma zozadu kopol tak do chrbta, že som narazil hlavou o chodník, fotoaparát som akosi reflexívne stihol trhnúť na stranu.
Väčšinou ale nemávam problém fotografovať a filmovať akúkoľvek situáciu kdekoľvek na svete, môj osobný prístup je vždy postavený na osobnej intimite k danej situácii, väčšinou tým, že som najprv dlho len pozorovateľ než novinár, ľudia potom ľahšie vnímajú moju prítomnosť.
Skoro každá situácia má svoje riešenie, väčšinou individuálne, treba nad tým rozmýšľať, mám profesionálny prístup, najmä k ľuďom, držať si určitý odstup, a mať silnú osobnú morálnu a novinársku etiku. Držím sa vlastného hesla, musím vždy vedieť, čo robím a prečo v danej situácii, inak by to podľa mňa nemalo vôbec zmysel.
Musíš mať na fotografovanie vo vojnovej zóne nejaké povolenia? Ak áno, aké?
Žiadne, ale stáva sa, že aby sa niekam človek dostal, nejaké papierovačky musí mať. Napríklad, ak chcete ísť do Gazy počas vojnového konfliktu a jediný priechod patrí štátu Izrael, tak bez akreditácie sa tam skrátka nedostanete. A tú dostanú len renomovaní svetoví novinári, čiže aj pre mňa bola malá výhra túto možnosť vôbec mať.
Prevažne všade cestujem ako turista, a tvárim sa tak počas cesty, počas mojej práce ale je každému, kto ma vidí, jasné, že turista nie som. Niekedy bývam aj označený ako novinár visačkou press, alebo mám na krku či na nohaviciach badge, alebo chodím v kamufláži ako jednotka, s ktorou pracujem, volá sa to ‘embedded’. Inokedy mám nepriestrelnú vestu, ktorú mám samozrejme tiež označenú veľkým press z oboch strán. Túto by som ale napríklad v Iraku nenosil, keďže novinárov priamo cieli takzvaný Islamský štát. Otázne je, či by som potom nosil obyčajnú nepriestrelnú vestu, nie novinársku, keďže je tmavo-modrá, ale odpoveď znie asi áno, nosil aj takú.
Aká je atmosféra vo vojnovej zóne? Kde spávaš a stravuješ sa? Si pod nejakou medzinárodnou ochranou, alebo cestuješ na vlastnú päsť?
Spávam väčšinou v hoteloch alebo u známych, prípadne si viacerí prenajímame byt a zdieľame tak náklady. Pod ochranou človek nie je, jedine tým, keď sa pohybuje hlavne okolo ľudí, ktorým sa dá dôverovať, ideálne, ak sú oni napríklad aj ozbrojení.
Stalo sa, že ti zakázali tvoje fotografie zverejniť, prípadne odhaľovali veľmi utajovanú situáciu/zločin?
Samozrejme, mám za sebou projekty, ktoré sa veľmi ťažko zverejňovali, hlavne preto, že problematika bola dosť surová. Nebudem konkretizovať.
Stretávaš sa s ľuďmi, ktorí denne riskujú svoje životy. Máš medzi nimi aj priateľov? Bol si svedkom toho, že niektorí z nich boli usmrtení?
Mám medzi nimi pár priateľov, a áno, niektorí z nich boli usmrtení, ale viac ľudí, ktorých som počas výkonu práce poznal alebo videl, zomrelo.
Máš informácie o vojne z prvej ruky. Čo bol pre teba najhorší, resp. najsilnejší zážitok?
Na to sa nedá odpovedať, všetky sú veľmi silné.
Ako funguje humanitárna pomoc počas vojny? Ostávajú obyvatelia vo svojich domovoch, alebo sú premiestňovaní do záchytných táborov?
Premiestňovaní nebývajú, oni buď zostanú, kde sú a čakajú, aké majú šance, alebo utekajú vo väčších množstvách. Humanitárna pomoc počas vojny je veľmi dôležitá vec, ale podáva sa ťažko. Okrem logistických problémov sú tu aj tie bezpečnostné či chýbajú ľudské zdroje. To je tak vždy.
Stalo sa ti, že si musel niekoho zachraňovať, resp. podávať prvú pomoc?
Áno, musel som zastaviť krvácanie strelnou ranou, ošetrenie popálenín, psychologická pomoc a potom aj mimo povolania, napríklad zachraňovať potápača, ktorému pri ponore došiel vzduch na dýchanie, resuscitácia pritopených potápačov a pri následku dopravnej nehody, ošetrovanie zranení pri humanitárnych katastrofách a takéto tie veci. Poskytovanie prvej a v rámci možností základnej lekárskej pomoci ma celkom zaujíma, vzdelávam sa v tom a myslím si, že keby bolo treba, tak by som zvládol spraviť napríklad aj tracheotómiu, hlavne ak by som tým niekomu zachránil život. Ale hlavne si myslím, že poskytovanie záchrannej a lekárskej pomoci bez patričných vedomostí je nebezpečná vec a môžu človeku skôr ešte viac ublížiť.
Na tvojej facebookovej stránke si zverejnil fotografiu operácie mladého dievčaťa. O čo išlo a ako sa ti podarilo dostať sa až do operačnej miestnosti?
Na operačnej sále som bol vkuse dva týždne, takže som tam strávil viac času, jednu som dokonca absolvoval celú, od predoperačnej starostlivosti, cez anestéziu, zavádzanie katétrov, následné otvorenie pacienta a pripojenie na bypass, potom chirurgický zákrok na detskom srdci, odpojenie bypassu a zašitie pacienta. Najdlhšie v jednom kuse som na operačnej sále strávil cez 4 hodiny. Všetko som robil pre assignment, rozumej v nasadení, na humanitárnom medicínskom českom a slovenskom projekte o detskej kardiochirurgii v Keni.
Táto práca musí byť veľmi náročná na psychiku. Určite ťa veľa naučila. Ako vnímaš ty vojnový svet? Chceš túto prácu robiť do konca života?
Náročná určite áno, ale pochopil som už dávnejšie, že mám na to žalúdok a aj gule, keďže treba mať obe tieto veci, inak sa to povedať nedá. Naučila ma hlavne rozmýšľať úplne inak ako väčšina ľudí, hlavne riešiť problémy, ktoré vyzerajú neriešiteľné, to si nemôže len tak hocikto povedať, lebo bez veľkej praxe v extrémnych situáciách a podmienkach to skrátka človek vedieť nikdy nebude.
Som pacifista, ale vojnový svet vnímam už dosť inak po tom všetkom, čo som videl a zažil. Pochopil som napríklad to, že niektorých ľudí skrátka musí niekto ďalší zabiť, aby oni nezavraždili ďalších ľudí, toto sa z nejakého dôvodu asi nikdy nezmení. Preto chápem zmysel armád a obrany ľudí, často však sú tieto situácie veľmi komplikované a nedajú sa len tak jednoducho vysvetliť, ale ani pochopiť.
Dáva mi zmysel, čo robím a aj vo vojnových situáciách sa venujem hlavne dopadu na civilné obyvateľstvo, táto práca je veľmi dôležitá, dokáže tým ľuďom pomôcť, či už dostať pomoc, alebo prinajhoršom zachytí moment v histórii o tom, čo sa im stalo.
Prezentáciu Jána Husára na tému „O severnom Iraku a takzvanom Islamskom štáte“ môžete vidieť na festivale Cestou necestou v nedeľu 8.11. o 19:50.
S Jánom Husárom sa rozprávala Michaela Husárová.
