“Digitálny nomád robí veci preto, že môže a chce.” (Magdaléna Vaculčiaková)

Magdaléna je novinárka na voľnej nohe, momentálne žijúca v Ázii ako digitálna nomádka. Prioritne sa venuje téme ľudských práv v menej rozvinutých krajinách. 

Kde sa nachádzaš práve teraz a čo tam robíš?

Nachádzam sa v Chiang Mai v Thajsku a pracujem, teda snažím sa napísať čo najviac článkov, pred príchodom do Európy.

Kedy si bola naposledy na Slovensku?

10. januára 2015. V ten deň som odletela do Ázie, kde odvtedy žijem.

Už vieš, kam sa chystáš najbližšie?

Do Južnej Ameriky. K narodeninám som si nadelila dlho vytúženú letenku do Kolumbie a rozmýšľam, kadiaľ poletím. Plánujem ostať 4 až 5 mesiacov. Uvidím, ako sa mi tam bude páčiť.

Do Južnej Ameriky je to jednosmerná alebo spiatočná letenka?

Jednosmerná letenku, vždy to bol môj sen kúpiť si jednosmernú letenku do Južnej Ameriky, tak nevidím dôvod, prečo by som to tak nemala urobiť a vlastne ani presne neviem, ako dlho tam chcem ostať.

Zivot nomada

Si digitálnou nomádkou. Vedela by si priblížiť, ako asi vyzerá typický deň digitálnej nomádky? Ak teda niečo také vôbec existuje?

Nie nevedela, lebo taký neexistuje 😀 Každý môj deň vyzerá úplne inak, program dňa záleží od toho, kde práve som a ako sa cítim. Zvolila som si tento spôsob života práve preto, aby som sa mohla v každej jednej chvíli rozhodovať, čo sa mi chce práve robiť a čo sa mi robiť nechce, a tak sa nechať riadiť svojimi aktuálnymi pocitmi, záujmami a inšpiráciou z prostredia. Pri tomto rozhodovaní ma tiež ovplyvňujú ľudia okolo mňa a čokoľvek, čo sa okolo mňa deje.

Čo si napríklad robila včera? Ak je to samozrejme zverejniteľné. 🙂

Chiang Mai sa stalo takou mojou pracovnou základňou. Tento môj cestovateľský rok vyzeral približne nasledovne: mesiac-dva som cestovala a zbierala novinársky materiál, teda som robila rozhovory a zažívala rôzne zaujímavé veci. Popri tom som síce aj trochu písala, ale to písanie som si väčšinou nechávala na obdobie, keď sa vrátim do Chiang Mai. Včerajšok vyzeral nasledovne: vstala som, išla som si zabehať, potom som si šla na trh kúpiť ovocie, naraňajkovala som sa a neskôr som dve hodiny editovala Festivalové noviny pre Festival Jeden Svet, na ktorom takto na diaľku spolupracujem. Potom som sa stretla s kamarátkou, taktiež digitálnou nomádkou zo Slovenska, ktorá sa tu momentálne nachádza a keďže mám zajtra narodeniny, kamoška ma pozvala na čajový obrad k ďalšej našej kamarátke. Takže sme strávili tri hodiny čajovaním a rozprávaním sa a bolo to veľmi príjemné. Potom sme šli spolu na obed. Poobede som išla na kávu, pri ktorej som zase pracovala, neskôr som si zaplávala a potom som znova pracovala. Každý deň sa snažím vyvážiť prácu s voľným časom, aby som nebola prílišnou workoholičkou a nepracovala 12-hodín denne. Skrátka aby aj telo aj duša boli spokojné. Idea digitálneho nomádstva pre mňa spočíva práve v tom, že človek nie je otrokom vlastných predstáv o tom, čo všetko musí. Ale robí veci preto, že môže a chce…

Teraz skús opísať dni, keď zbieraš novinársky materiál priamo v teréne.

Pri cestovaní a zbieraní materiálu je každý deň úplne iný. Teraz v Chiang Mai mám rutinu, ale keď sa presúvam a niečo nové zažívam každý deň, tak je to rôzne. Napríklad posledne som takto strávila dva mesiace v Indii, takisto dva mesiace cestovaním a zbieraním materiálu v Indonézii, z toho som jeden mesiac cestovala s mojou sestrou a jeden mesiac som sa presúvala sama, v rámci čoho som aj pracovala. Taktiež som obdobne cestovala a pracovala v Kambodži. Celá situácia sa prispôsobí tomu, akú prácu si dohodnem, koľko a aké články mám napísať. Od toho závisí, koľko cestujem a koľko pracujem. Teda celý môj pobyt sa delí buď na obdobie zbierania materiálu, čo znamená cestovanie a na obdobie samotného písania. Niekedy sa to dá robiť aj priebežne, ale napríklad v takej Indii to vôbec nebolo možné. Tam som za dva mesiace okrem stĺpčekov pre denník SME, ktoré musím pravidelne písať, vytvorila iba jedinú veľkú reportáž. V Indii bol taký hluk a všade veľa ľudí, že som sa jednoducho vôbec nevedela na písanie sústrediť.

Na Lomboku (autor Lubomír Slastan)

Na Lomboku (autor Lubomír Slastan)

 

Máš okrem thajského mesta Chiang Mai ešte nejaké ďalšie obľúbené miesto, ktoré často využívaš najmä na prácu?

Áno, vždy skončím na indonézskom ostrove Lombok, kde je taká turistická dedinka Kuta a všade naokolo sú úplne nádherné pláže. Nie je to preplnené a komerčné ako Bali, ale už sú tam turisti a dobrá káva. Tam sa rada vraciam. V druhom najväčšom kambodžskom meste v Battambangu som teraz strávila dva týždne a takisto som tam bola pred rokom. Takisto som pracovala aj v hlavnom meste, v Phnom Penhe, ale tam som nikdy nebola v kuse niekoľko týždňov. Skôr vyhľadávam také pokojnejšie miesta. Páči sa mi pri jazere Toba na Sumatre v Indonézii. Tam sa nachádza malá turistická dedinka, ktorá je mimo sezóny príjemným tichým miestom na prácu. A dá sa tam plávať, čo je pre mňa skoro najdôležitejšie. Hneď po dobrom pripojení na internet :).

Čo je pravdy na tom, že priemerne žiješ z 15 eur na deň, ale niekedy minieš len 3 eurá? Naozaj sa takto dá prežiť?

Jasné, všetko je na tom pravda 🙂 Keď vediem taký ten normálny život, aký by som viedla aj doma v Európe, že som napríklad teraz v Chiang Mai ubytovaná za 7 EUR aj s bazénom, každý deň si dám dobrú kávu a poriadne jedlo a občas si zájdem niekam von s kamošmi, alebo si doprajem masáž za 4 eurá, tak sa v pohode zmestím do tých spomínaných 15-tich EUR denne. Ak si platím za atrakcie, je to trošku iné. Napríklad, keď idem na exkurziu do džungle, tak zaplatím 35 EUR iba za služby miestneho sprievodcu.

Kedy teda žiješ len z troch eur denne?

Keď som teraz bola v Indonézii a 10 dní som žila u rodiny mojej kamarátky, s ktorou som sa zoznámila cez sieť CouchSurfing pred dvoma rokmi. Pred časom mi ponúkla, že môžem u nich bývať, ako dlho budem chcieť, s tým, že mi povedala, aby som sa cítila ako doma a brala si z chladničky to, na čo mám chuť. Striedali sme sa pri varení, teda som sa nestravovala v reštauráciách, ale kupovala som potraviny na miestnom trhu. Pracovala som u nich doma v kuchyni s výhľadom na ryžové políčka. Bývala som zadarmo a takto som minula maximálne tri eurá denne.

V indonézskej rodine v dedinke Pemo na Florese

V indonézskej rodine v dedinke Pemo na Florese

 

Môžeš priblížiť projekt Zodpovedného cestovania zájazdu do Kambodže a Thajska, ktorý ponúkaš na svojej stránke?

Vo februári tohto roka som sprevádzala 6-člennú skupinu po Indonézii. Čiastočne tam boli ľudia, ktorých poznám, napríklad moja mamka s priateľom, a ich kamaráti, ktorých som dovtedy nepoznala. Títo ľudia chceli niekam ísť bez cestovky, nekomerčne, ale sami sa obávali. Tak som ich sprevádzala podobným spôsobom, ako sama cestujem. Nemali sme presne zariadený program, všetko som riešila, dohadovala a prekladala na mieste. Po niekoľkých mesiacoch, čo som strávila v Indonézii, sa tam už trošku vyznám. Po pozitívnych ohlasoch z tejto cesty som navrhla itinerár pre zájazd do Kambodže a Thajska, kde som tiež strávila v posledných rokoch veľa času, ale nakoniec som sa rozhodla, že sa budem venovať viac novinárčine. Ak však záujem o takýto štýl cestovania bude pretrvávať, určite naplánujem ďalšiu cestu, budúci rok sa chcem znovu vrátiť do Ázie. Zájazd do Indonézie alebo do Kambodže a Thajska sa môže kedykoľvek zrealizovať, ak sa nazbierajú ľudia.

Sumatranska dzungla

Mohla by si vymenovať krajiny a destinácie, ktoré si navštívila počas tohto roka?

Začala som v Barme, potom som išla na mesiac do Indonézie, mesiac som strávila v Thajsku, takisto dlho som pobudla v Kambodži, dva mesiace som bola v Indii, dva mesiace v Thajsku, dva mesiace znova v Indonézii, teraz som zase v Thajsku a ochvíľu budem zase v Barme.

Počas cestovania v indickom himalájskom štáte Sikkim si sa stretla s bývalým kuchárom tibetského vodcu Dalajlámu. Ako k tomu vlastne došlo?

Úplne jednoducho, tip na tohto pána mi dala jedna moja kamoška (pozn. bola to ďalšia cestovateľka a aj prezentátorka na festivale Martina Trginová). Bol to veľmi milý 73-ročný pán žijúci v malej dedinke v Himalájach nad jazerom Kechopari, ktorý prevádzkoval homestay, varil výborný čajík. Ostali sme u neho asi štyri dni. Bolo to jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla. Spomínané jazero Kechopari leží vo výške približne 2000 metrov nad morom, je to posvätné miesto pre budhistov aj hinduistov vysoko v horách. A dinka nad ním je ako oáza pokoja s pár domčekmi, jednou budhistickou stúpou…

Aký je tvoj najobľúbenejší dopravný prostriedok v Ázii?

Mojím úplne najobľúbenejším dopravným prostriedkom je motorka alebo skúter, ale iba vtedy, keď šoférujem ja 🙂 Vôbec mi nevadí šoférovať v hustej premávke, dokonca to mám rada, je to poriadny adrenalín. Skrátka sa netreba báť. Na Filipínach sa mi páčilo vozidlo jeepney, čo je starý prerobený americký džíp. Ale jazda sa mi páčila iba vtedy, keď som bola na streche. A ešte sa mi páčia tuk-tuky. Proste čokoľvek, pri čom človek cíti vietor vo vlasoch :).

Podľa čoho si vyberáš krajiny, do ktorých cestuješ? Máš na to nejaký kľúč?

To je rôzne. Napríklad teraz idem do Barmy, lebo sú tam voľby. Chodím najmä do krajín, ktoré sú novinársky zaujímavé. Do Indonézie sa vždy rada vraciam, mám tam kopu kamarátov a mám to tam rada. Do Thajska sa napríklad vraciam preto, aby som tu mohla v pokoji pracovať. Všetko to takisto závisí aj na tom, ako sa momentálne cítim, či chcem byť pri mori alebo v horách, ale v zásade si vyberám nízkonákladové krajiny.

Máš blízko k budhizmu. Ako, kedy prípadne kde došlo k tomuto vzťahu?

Na budhizme ma fascinuje najmä jeho filozofia. Vôbec napríklad nepoznám a ani neskúmam, ako nasledujú náboženstvo budhistickí mnísi v kláštoroch. Pokiaľ vyslovene s nimi nie som v kláštore, nezaujímam sa o to. Na budhizme ma fascinujú najmä životné princípy, ktoré sa budhizmus snaží definovať. Tie sú mi blízke. To miesto, kde som prvýkrát najviac pocítila blízkosť budhizmu, bol indický štát Sikkim. Predtým som navštívila budhistické miesta v Kambodži aj na Srí Lanke, ale tam to nebolo také silné. V Sikkime na teba budhizmus doslova dýchal, všadeprítomné farebné vlajočky, všetci o tom hovorili a diskutovali. Bola to pre mňa úplne iná atmosféra. Takže asi preto ma to tam začalo celé fascinovať. Teraz cítim, že budhizmus je vlastne mojou súčasťou. Pred príchodom do Ázie som nevedela takmer nič o budhizme a vlastne nikdy som sa o túto filozofiu nezaujímala. Pochádzam z katolíckej rodiny, ale nikdy sa mi nepáčila samotná inštitúcia náboženstva. Nehovorím, že sa teraz považujem za budhistku, ale určite mi je blízka jeho filozofia.

V chráme Bayon v Kambodzi (autor Jozef Magat)

V chráme Bayon v Kambodži (autor Jozef Magat)

 

Si aktívnou CouchSurferkou. Mohla by si spomenúť tvoj prvý a posledný zážitok s touto komunitou?

Prvýkrát som couchsurfovala v Španielsku. Počas študijného pobytu Erazmus sme aj s kamarátkou precestovali celé Španielsko len pomocou tejto siete. Nikdy sme nespali v hosteli ani v žiadnom guest house. Prvým zážitkom bolo prespanie u približne 40-ročnej pani v meste Oviedo na severe Španielska. Spomínaná hostiteľka nám dokonca nechala kľúče od svojho bytu, aby sme boli nezávislé a mohli k nej hocikedy počas pobytu chodiť. Ona mala v tom čase chorú dcéru v nemocnici a často za ňou dochádzala. Pre mňa to bolo vtedy úplne šokujúce, že niekto len tak poskytne kľúče od svojho bytu. Posledný zážitok bol prednedávnom v meste Padang v Indonézii, kde ma hosťovala domáca Indonézanka a jej švajčiarsko-turecký manžel. Bolo to veľmi zaujímavé pozorovať takýto zmiešaný pár, ktorých je v Indonézii veľa. Boli veľmi zlatí. Spoločný čas sme trávili varením, rozprávaním sa, potom sme šli večer spolu do baru, ktorý sa nachádzal v starej rozpadnutej budove, ako z iného sveta, vôbec nie z Indonézie.

Čo je na živote digitálnej nomádky najťažšie?

Hmm. Je to život o neustálom hľadaní. O hľadaní miesta, kde budeš spať, či kde sa rozhodneš niekde na chvíľu usadiť. O hľadaní miesta, kde je dobrá wifi, kde sa ti dobre pracuje, kde je dobrá káva. Je to aj o hľadaní istých rutín na nových miestach, o hľadaní nových priateľoch. Cestujem väčšinu času sama, takže by som mohla povedať, že ťažká je aj samota. Ale vlastne mám kopec digitálnych nomádov kamarátov, ktorých stretávam na cestách, čiže samota taká ťažká nakoniec ani nie je. Určite je najťažšie to neustále hľadanie. Hľadanie toho, ako sa uživíš, pre koho budeš písať a čo budeš písať, hľadanie možno aj nejakej podpory, keď niečo chceš zdieľať, ale nemáš s kým, teda nemáš okolo seba ľudí alebo sa nechceš baviť o tom, kto kedy ako cestoval, lebo tieto debaty ťa tiež prestanú po nejakej dobe baviť.

Čo by si poradila ľuďom, ktorí radi cestujú cez cestovné kancelárie zväčša do tradičných destinácií, ale sa boja skúsiť cestovanie na vlastnú päsť? Ako ich nakopnúť, aby vystúpili zo svojej komfortnej zóny a uvideli aj niečo iné?

Človek sa buď prestane báť, alebo bude chodiť do smrti s cestovkami. Je iba jedna možnosť: treba sa rozhodnúť a ísť do toho. Pre mňa je vystupovanie z komfortnej zóny moje najväčšie hobby. Ja si to úplne užívam a celým telom a dušou cítim, ako sa posúvam niekde úplne inam, než som bola doteraz. Ľudia, ktorí majú stále strach z cestovania na vlastnú päsť, sa len musia odhodlať urobiť prvý krok, inak to nepôjde. Moja skúsenosť je taká, že po rozhodnutí sa okamžite ukáže, či bolo dobré alebo nie. Človek hneď cíti, že to, čo chce urobiť, je dobré alebo nie, len sa proste musíš rozhodnúť.

 

Na Magdinu inšpirujúcu prednášku sa môžete tešiť 15.11. v Banskej Bystrici (posledná v programe).

Viac o Magde na jej stránke MagdalenaVaculciakova.com alebo Humans of Free Travels.

Začiatkom novembra sa s Magdou rozprávala Vierka Valentová

, , , ,

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú emailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu