“Čo bolo predtým nepredstaviteľné, je po cestovateľských skúsenostiach zrazu úplne v pohode.” (Eva Bušová)

Precestovala si Indiu, Srí Lanku, Nepál. Ktorá krajina ťa chytila najviac za srdce, a prečo?

Určite Srí Lanka. Hoci som outdoorový typ človeka a veľmi som sa tešila predovšetkým na Nepál a Himaláje, viac ma popravde oslovila tropická Srí Lanka. Nie žeby sa mi v Nepále nepáčilo – hory tam majú krásne – ale oblasti, ktoré som ja navštívila, boli na môj vkus až príliš komerčné. Srí Lanka je oproti Nepálu z turistického hľadiska oveľa menej rozvinutá, pretože tam mali až donedávna občiansku vojnu. Vďaka tomu si krajina do veľkej miery zachovala svoju autenticitu a neskazenosť masovým turizmom, hoci táto skutočnosť sa bohužiaľ veľmi rýchlo mení.

Na Srí Lanke sa mi páčilo hlavne kvôli úžasným a dobrosrdečným ľuďom, s ktorými som mala možnosť nadviazať krásne priateľstvá, a tie dodali môjmu pobytu úplne iný rozmer. Srí Lanka je neskutočne rôznorodá krajina, nájdete tam takmer všetko – tropické pláže, dažďový prales, savanu so slonmi a leopardmi, čajové plantáže, skvelé jedlo, starobylé budhistické chrámy či historické mestečká z obdobia britskej a portugalskej koloniálnej nadvlády.

Samozrejme, aj ostatné krajiny stáli za to, hlavne z Indie mám veľmi silné zážitky, aj keď treba povedať, že nie vždy pozitívne 😉 Ale o tom práve cestovanie je, človek si vďaka tomu posúva svoje hranice a to, čo mu predtým mohlo pripadať nemysliteľné (ako napr. nepoužívanie toaletného papiera pri veľkej potrebe 😉 , je po takýchto skúsenostiach zrazu úplne v pohode 😀

Zažila si už na svojej ceste situáciu, kedy ti išlo o život?

Vo všeobecnosti som sa pri cestovaní v tejto časti Ázie necítila vyslovene nebezpečne, ani keď som cestovala ako sólo žena. Samozrejme, bolo pár situácií, ktoré neboli z bezpečnostného hľadiska úplne kóšer (napr. cestovanie nočným indickým autobusom, v ktorom som bola len ja a päť Indov – mami, nečítaj teraz 😉 , ale zase ja som vždy bola známa tým, že som mala toleranciu rizika posunutú pomerne vysoko, takže som sa nejako extra nebála. Myslím si, že najdôležitejšie je nedať najavo svoj strach a nestavať sa do pozície obete, lebo druhá strana to ľahko vycíti. Práve takéto ženy bývajú potom pre útočníkov najľahším terčom. Hlavne v Indii je veľmi dôležité mať ostré lakte, nenechať sa zmanipulovať rôznymi podvodníkmi a dodržiavať kultúrne zvyklosti, t.j. nechodiť vyzývavo oblečená, neprovokovať atď.

Horšie je to v situáciách, ktoré vy sami neviete ovplyvniť – napr. ako keď som s kamarátom cestovala rozbitým indickým autobusom do Ladakhu, púštnej vysokohorskej oblasti na hraniciach Indie s Pakistanom a Čínou. Cesta trvala nekonečných 17 hodín, počas ktorých som sa striedavo triasla od zimy, lebo okná sa nedali zavrieť a bála o svoj život, lebo som z nejakého nevysvetliteľného dôvodu odmietala dôverovať brzdám rozbitého Tata autobusu, ktorý by kontrolou technického stavu neprešiel ani za milión rokov, ani manévrovacím schopnostiam nášho unaveného šoféra, ktorý zákruty na serpentínach vyberal zásadne naplno, nehľadiac na to, že na ceste nie sú absolútne žiadne zábrany a pod nami je asi kilometrová priepasť plná vrakov jeho havarovaných predchodcov. Vtedy som sa asi jedinýkrát reálne bála o svoj život. Našťastie, nejakým zázrakom sa nám podarilo prežiť, ale poviem vám, že adrenalín to bol teda riadny. 🙂

Eva Busova

Čo všetko si človek zbalí do svojho ruksaka, keď ide stopovať a cestovať lowcostovo? Stalo sa ti, že ti pri prvých cestách niečo dôležité z domova chýbalo?

Bolo to už veľakrát povedané a ja nebudem výnimkou – čím menej vecí máte so sebou, tým lepšie. Nie je nič horšie, ako ťahať so sebou obrovský batoh plný zbytočností, ktorý máte problém sami zdvihnúť a z ktorého vás po chvíli nosenia bolí chrbát. Mám jedného kamaráta, ktorý zásadne nosí všade so sebou svoj obrovský asi 100 l batoh, lebo vraj musí byť pripravený na všetky nečakané situácie. Preto má so sebou z každej veci rezervu rezervy rezervy, lebo viete, čo keď náhodou… 😉 Ja skôr preferujem improvizáciu a nefixovanie sa na veci. Pokiaľ nejdete cestovať do vyslovene odľahlých horských oblastí, tak si vždy môžete všetko potrebné dokúpiť. Čo sa však týka funkčného outdoorového vybavenia, moja skúsenosť je taká, že lepšie je si tieto veci zadovážiť ešte doma, lebo napr. v takej JV Ázii ich buď nedostanete, alebo len vo veľmi pochybnej kvalite.
Oblečenie a vybavenie vždy závisí od toho, čo tam idete robiť a v akých oblastiach sa budete pohybovať. Inak sa zbalíte, keď idete behať primárne po mestách a plážach JV Ázie, sem tam s dákymi mini výletmi, ako keď pôjdete trekovať na mesiac okolo Kančendžongy. Ja nikdy necestujem bez môjho mini spacáčika, čelovky a plastovej lyžičko-vidličky. Do Ázie odporúčam so sebou zobrať kvalitný filter na vodu, ušetríte tým dosť peňazí na kupovanie balenej vody a nevyrábate zbytočný plastový odpad. Ako kávičkárka som tiež veľmi ocenila mini elektrickú špirálu, s ktorou som si vždy ráno robievala kávičku, alebo zohriala vodu na wifonku, stačila len elektrická zásuvka na izbe. Na Slovensku asi túto srandu nezoženiete, vraj nespĺňa nejaké európske bezpečnostné smernice, ale my sme ju zohnali v Kathmandu v jednom zastrčenom miestnom obchodíku a odvtedy už svet nikdy nebol ako predtým. 😉

Čo sa týka vecí, ktoré mi na cestách chýbali – z materiálnych asi nič (dokonca aj plavky sa dajú nahradiť vhodným spodným prádlom, ako som si vyskúšala ;), ale chýbali mi moji priatelia doma a rodina. A po pol roku takmer každodenného jedenia ryže aj poctivé slovenské jedlá ako napr. bryndzové halušky či moje obľúbené knedlo, vepřo, zelo. A samozrejme dobrá káva, nielen instantná Nesca so sušeným mliekom 😉

Eva Busova

Okrem toho, že si precestovala veľa krajín len tak s ruksakom, rozhodla si sa odísť do utečeneckého tábora ako dobrovoľníčka. Prečo?

Chcela som si zažiť, ako je to s utečencami naozaj. Dlhodobejšie som situáciu sledovala a znepokojovali ma správy z médií, ktoré sa ku mne dostávali. Zároveň som vnímala množstvo negatívnych reakcií zo strany verejnosti, ale aj mnohých mojich známych. Nerozumela som, kde sa v tých ľuďoch, ktorých som dovtedy považovala za mierumilovných, pohostinných a tolerantných, zrazu berie toľká nenávisť voči ľuďom, ktorých prevažná väčšina z nich nikdy osobne nestretla, nepredstavovali pre nich žiadne nebezpečenstvo a v podstate nemali takmer nijaký dopad na ich bežný život.

Vždy sa ma silno dotýkali témy nespravodlivosti a netolerancie voči znevýhodneným skupinám obyvateľstva, a postoj Európy som vnímala práve takto – ako netolerantný, nespravodlivý a nehumánny. Preto keď som dostala možnosť ísť prostredníctvom organizácie Človek v ohrození pomáhať do provizórneho utečeneckého tábora na maďarsko-srbských hraniciach, neváhala som a prihlásila som sa.

Prišlo mi nespravodlivé, že Sýrčania, ktorí boli pred vojnou takí ústretoví a pohostinní voči turistom prichádzajúcim do ich krajiny (čo mi určite mnohí ľudia, ktorí tam boli, potvrdia), by mali teraz na oplátku od nás dostať takú nevraživosť a odmietanie. Myslím si, že je našou ľudskou povinnosťou im pomôcť, bez ohľadu na naše politické názory, náboženské presvedčenie či rasu. Sú to ľudia presne ako my a zaslúžia si aby sa s nimi jednalo ľudsky a dôstojne.

Eva Busova

Ako to tam naozaj vyzerá? Sú v táboroch konflikty a nepokoje, ako to vidíme v televízii?

Viem posúdiť len vtedajšiu situáciu (začiatok septembra) v Röszke, na maďarsko-srbských hraniciach, v iných táboroch som nebola a do oficiálneho registračného centra nás nepustili.

Situácia v Röszke bola v čase nášho pôsobenia poväčšine pokojná. Za celý týždeň, čo som tam strávila, som zažila len jeden nepokoj, ktorý súvisel s tým, že ľudia boli nútení dlhé hodiny v zime čakať na autobusy, ktoré ich mali odvážať do registračných centier, pričom nemali žiadne informácie, kam ich berú a ako dlho si ich tam nechajú. Časť utečencov začala skandovať heslá, že sa nechcú dať registrovať a že chcú ísť priamo do Nemecka. Báli sa, že ak sa zaregistrujú v Maďarsku, tak tam budú musieť ostať.
Maďarsko sa k utečencom nikdy ústretovo nesprávalo, po celej krajine sa robili policajné razie s cieľom odhaliť nelegálnych migrantov, ktorých potom zatváralo do väzenia. Vedelo sa tiež, že na maďarsko-srbskej hranici sa stavia ostnatý plot, takže o niekoľko dní bude nemožné sa do krajiny dostať. Bolo preto prirodzené, že medzi utečencami vládol strach.

Napriek tomu všetkému som však nemala pocit, že by tento strach prerastal v nejaké otvorené konflikty. Napriek veľkej koncentrácii ľudí na jednom mieste (1500-2000 ľudí) sa utečenci správali slušne a priateľsky, dokonca sa mi stalo, že mi niektorí pomohli s nosením vriec oblečenia. Netvrdím, že k vyhraneným konfliktom, ako ich vidíme v médiách, nedošlo, ale na základe mojich skúseností som presvedčená, že neboli motivované agresivitou alebo nenávisťou, ale skôr kombináciou extrémnych podmienok, nedostatku informácií a strachu o svoju bezpečnosť.

Eva Busova

Čo utečencom najviac chýba spomedzi materiálnych vecí? Deky, oblečenie? Majú obyčajní ľudia možnosť doniesť do tábora veci, prípadne jedlo, alebo lieky?

V prvom rade treba povedať, že ja som pôsobila v provizórnom utečeneckom tábore, ktorý sa nedá porovnávať s oficiálnymi utečeneckými tábormi, ktoré prevádzkujú vlády. Toto bolo skôr záchytné miesto pre migrantov prekračujúcich srbsko-maďarskú hranicu, kde ich policajti zhromažďovali a postupne odvážali do registračných centier a neskôr dokonca bez registrácie priamo na rakúsku hranicu. Tomu zodpovedala aj infraštruktúra, ktorá bola v čase nášho príchodu takmer neexistujúca.

Miesto sa nachádzalo na poliach neďaleko dedinky Röszke, čiže nebola tam žiadna tečúca voda, toalety, jedlo, nič. Postupne však začali prichádzať mimovládne organizácie s materiálnou pomocou, a tiež množstvo dobrovoľníkov z rôznych krajín Európy, ktorí prichádzajúcu pomoc začali distribuovať. Veľa ľudí, predovšetkým z Nemecka, Rakúska a Česka, donieslo veci len tak – zorganizovali medzi známymi zbierku a doviezli ju, kde to bolo práve najviac potrebné. Bolo úžasné vidieť, že niektorí ľudia cestovali z takej diaľky, len aby mohli pomôcť. Jedna americká dobrovoľníčka dokonca dala výpoveď v práci a priletela až z Washingtonu, aby mohla v Röszke pomáhať medzi utečencami distribuovať oblečenie a jedlo.
To, čo utečencom chýbalo, sa menilo z hodiny na hodinu – podľa toho čo sa práve minulo a aké bolo počasie. V jeden deň celý deň silno pršalo, preto šli najviac na dračku pršiplášte, nepremokavé bundy a topánky. Keď sa vyčasilo, ľudia začali pýtať ľahšie vetrovky a tenisky. Bolo to neuveriteľné, ale ľudia prichádzali často úplne uzimení, mokrí a špinaví, veľa z nich malo na nohách len šľapky. Deti boli v tenučkých tričkách, väčšinou bez ponožiek. Srdce ma bolelo, keď som videla tých malých uzimených drobcov.

Eva Busova

V čom si spozorovala najväčší kultúrny rozdiel medzi utečencami a Európanmi? Čo ťa najviac zaskočilo?

Čo mňa najviac prekvapilo, bolo práve to, že som medzi nami a nimi nespozorovala takmer žiadny rozdiel. Sýrčania sú vo všeobecnosti veľmi vzdelaní a kultivovaní, ich krajina bola pred vojnou na tom ekonomicky asi tak ako Slovensko. Čiže vôbec to nie sú tí nekultúrni barbari, ako ich niekedy vykresľujú médiá. Z rozhovorov s nimi som nadobudla pocit, že sú veľmi priateľskí, otvorení a tolerantní. Väčšina z nich sa chcela dostať do Nemecka, lebo ju považujú za krajinu, kde dostanú možnosť začať nový život. Vraveli mi, že mali v Sýrii vyštudované vysoké školy, prosperujúci biznis alebo dobrú kvalifikovanú prácu. Nemyslím si, že išli do Nemecka preto, aby tam mohli dojiť ich sociálny systém. Chcú pracovať a podieľať sa na ekonomike štátu. Myslím si, že ak bol človek dostatočne šikovný, aby v Sýrii vyštudoval za právnika alebo rozbehol biznis, tak tie svoje zručnosti a intelektuálne predpoklady určite rád využije aj v cudzine, len musí dostať tú možnosť.

Veľa ľudí sa obáva toho, že ako moslimovia predstavujú utečenci pre Európu hrozbu. Osobne si nemyslím, že práve Sýrčania sú tí, ktorých by sa Európa mala obávať. V prvom rade nie všetci sú moslimovia, nájde sa aj veľa kresťanov, ale hlavne prevažná väčšina z nich sú umiernení moslimovia, žiadne burky a 5-krát denne modlenie sa k Mekke. Niektoré ženy mali na hlave šatky, ale inak boli oblečené úplne európsky. Apropo, za celý týždeň som nevidela žiadneho utečenca sa modliť. Možno jediný kultúrny rozdiel, ktorý som si všimla, bol v tom, že v prenosných záchodoch som videla množstvo použitého toaletného papiera pohádzaného na zemi. Bolo to preto, lebo Sýrčania doma toaletný papier nepoužívajú, po vykonaní potreby použijú na hygienu hadicu s vodou. Keďže tu žiadnu vodu k dispozícii nemali, tak použili toaletný papier. A nakoľko sa v Sýrii papier do kanalizácie nehádže, tak očividne nevedeli čo s ním a preto ho hodili na zem. Čiže neznamená to, že by boli nečistotní, len jednoducho nevedeli, ako to tu funguje, presne tak ako som napríklad ja v Indii nevedela, ako sa používa ich záchodová hadica s vodou. 😉

Eva Busova

Aký majú utečenci denný harmonogram?

V Röszke nebol žiadny denný program. Všetka infraštruktúra bola provizórna a dočasná a navyše utečenci sa tu pomerne rýchlo striedali, preto tam žiadny harmonogram nebolo možné zaviesť.

Ako prebieha starostlivosť o utečencov a distribúcia humanitárnej pomoci?

Keď utečenci prišli do záchytného tábora, v prvom rade sme im vždy poskytli neodkladnú zdravotnú pomoc, ak to bolo potrebné, a dali im najesť a napiť. Zdravotnú starostlivosť mali na starosti organizácie Červený kríž a Lekári bez hraníc, ktorí tu mali svojich lekárov a vyškolený personál. Distribúciu jedla zabezpečovala najskôr len jedna organizácia, Islamic Relief z Viedne, ktorá utečencom priniesla 5000 halal sendvičov a tie im postupne rozdávali. Neskôr prišli Česi s poľnou kuchyňou, takže sa začalo distribuovať aj varené jedlo. Ja a kolega Tomáš z Človeka z ohrození sme mali na starosti primárne distribúciu oblečenia a materiálnej pomoci, zatiaľ čo naši ďalší dvaja dobrovoľníci monitorovali situáciu na srbskej strane hranice a distribuovali tam jedlo a lieky. Spolupracovali sme predovšetkým s českými dobrovoľníkmi, ktorých tam bolo viac ako 50 a ktorí okamžite po príchode zaviedli efektívny systém distribúcie oblečenia a organizácie dobrovoľníkov.

Na začiatku bol najväčší problém v tom, že sme síce mali dostatok materiálnej pomoci, ale nemali sme ju medzi ľuďmi ako distribuovať. Nemali sme žiadne veľkokapacitné stany, ktoré by mohli slúžiť ako distribučné sklady. Všade bol chaos, blato, veľa oblečenia, ktoré niektorí dobrovoľníci rozdávali priamo z auta, sa znehodnotilo, lebo nebol priestor na ich distribúciu, tak sa jednoducho pohádzalo na veľké kopy na zemi, odkiaľ si ľudia brali, čo potrebovali. Videli sme však, že takýto systém nie je dobrý, preto sme spolu s Čechmi začali distribúciu robiť z jedného menšieho stanu, kde sme si spravili okienko a odtiaľ ľuďom oblečenie systematicky vydávali.

Situáciu nakoniec vyriešili nemeckí dobrovoľníci, ktorí si od miestneho farmára prenajali za 4000 EUR veľký skleník spolu s pozemkom pod ním a zriadili v ňom organizované distribučné centrum. Nemci dali v priebehu dvoch dní postupne do poriadku celý tábor – zriadili infostánok pre prichádzajúcich dobrovoľníkov, zmanažovali sklad oblečenia a zariadili postavenie stanov a provizórnych lôžok na spanie pre utečencov.

My z ČvO sme okrem distribúcie oblečenia zabezpečovali aj usmerňovanie a informovanie utečencov, v noci sme zase chodili pomedzi ľudí a roznášali im deky, teplé detské oblečenie, alebo im pomáhali stavať stany, aby mali kde prespať. Sprvoti kritická situácia sa vďaka spolupráci množstva organizácií a dobrovoľníkov postupne zlepšila a po pár dňoch sme boli schopní sa o ľudí do veľkej miery plnohodnotne postarať.

Eva Busova

Veľa ľudí sa utečencov bojí. Majú strach oprávnene?

Nemyslím si, že sú ich obavy opodstatnené. Chcela by som ešte raz zdôrazniť, že nejde o žiadnych teroristov, ktorí nám sem prišli vyhodiť do vzduchu celú Európu, ako to často počúvam. Netvrdím, že sa medzi nimi nenájde ani jeden človek, ktorý inklinuje k radikálnym myšlienkam, ale pravdepodobnosť je asi rovnaká, ako že sa taký človek nájde aj v bežnej populácii. Čo mi najviac utkvelo v pamäti v súvislosti s utečencami, bolo, akí boli príjemní a skromní, ale zároveň aj zvláštne vyrovnaní a sebaistí, aj napriek tomu všetkému, čím si museli prejsť. Neviem, či by niekto z nás dokázal byť za takýchto okolností podobný.

Aké sú tvoje zážitky s utečencami počas tvojho dobrovoľníckeho týždňa? Našla si si medzi nimi aj priateľov, alebo sa ako personál musíte správať profesionálne?

Počas toho týždňa som sa stretla priamo alebo nepriamo s tisíckami ľudí. Ich osudy boli často veľmi pohnuté a príbehy, ktoré mi rozprávali, mi pripadali až neuveriteľné. Ako napríklad pochopíte, keď stretnete človeka na invalidnom vozíčku, ktorý s pomocou rodiny prežil niekoľko tisíc kilometrovú cestu autobusmi, dodávkami, vlakmi či nafukovacími člnmi cez more. Alebo keď vidíte 90-ročnú starenku, ktorá len v šľapkách a držiac za ruku svoju malú vnučku, z posledných síl kráča po koľajnici do záchytného tábora. Alebo keď počúvate navonok bezstarostne vyzerajúceho mladíka so smartfónom v ruke, ako mu bombardovali jeho mesto a kamarát mu zomrel pri útoku chemickými zbraňami. Alebo keď jednou rukou prezliekate mokré a podchladené bábätko do suchého oblečenia a zároveň sa snažíte druhou pridŕžať jeho vyčerpanú mamu, ktorá od únavy kolabuje. Toto sú zážitky, ktoré sa človeku nezmazateľne vryjú do pamäti. V takýchto momentoch idú akékoľvek predsudky a malicherné problémy nášho sveta bokom.
Čo sa týka priateľstiev, vzhľadom na extrémne podmienky v tábore bolo ťažké s utečencami nadviazať bližší vzťah. O to viac sme sa však zomkli my dobrovoľníci, akokoľvek to už len bolo možné za tú krátku dobu a za daných podmienok. Stretla som tam množstvo skvelých a inšpiratívnych ľudí z Nemecka, Česka, Anglicka či USA. Som vďačná, že som mala možnosť byť súčasťou náhodného zoskupenia ľudí so srdcom na správnom mieste.

Eva Busova
Eva Busova

Rozprávala si sa s nimi o ich ceste? Ako prebieha? Chcú len utiecť pred vojnou a vrátiť sa domov, alebo chcú v Európe už ostať a dostať sa len do Nemecka?

Áno, s mnohými utečencami som sa rozprávala o ich ceste a veru neboli to príjemné zážitky. Mali za sebou útek z vojnou zničenej krajiny len s pár osobnými vecami, náročnú niekoľkotýždňovú cestu cez more aj pevninu, nedostatok jedla, zimu, dážď, blato, málo informácií a strach. Strach, že sa im nepodarí dostať do Nemecka a ostanú v krajine, ktorá ich nechce. Musí to byť hrozný pocit byť v takejto situácii, väčšina z nás si to asi nedokáže ani predstaviť. V porovnaní s nimi sme vlastne privilegovaní – žijeme v demokratickej krajine, kde je mier a stabilita, väčšina z nás má zabezpečené živobytie, môžeme sa voľne pohybovať a pracovať kdekoľvek v Európskej únii.

Toto sú veci, ktoré často berieme ako samozrejmosť, ale pritom ňou vôbec nie sú. Keď som sa ľudí pýtala, či chcú ostať v Nemecku alebo sa vrátiť domov, ak to raz bude možné, väčšina odpovedala, že by sa radi vrátili – je to ich domov, mnohí tam majú ešte rodinu, väzby. V momentálnej situácii však vedia, že to nie je možné a preto prirodzene hľadajú druhé najlepšie možné riešenie a tým je pre nich Nemecko, Švédsko alebo iná západná krajina, kde budú môcť začať odznova.

Eva Busova

V televízií často opisujú brutálne správanie srbských a maďarských policajtov k utečencom. Je to pravda?

Aj ja som videla videá týchto brutálnych policajných zákrokov. Musím však povedať, že maďarskí policajti v Röszke boli naopak veľmi milí a slušní. Za celú dobu, čo sme tam boli, som nevidela ani jeden prípad, kedy by sa policajt správal k utečencom agresívne. Skôr som mala pocit, že by im radi pomohli, len nevedeli ako. Mali svoje rozkazy zhora a tie museli dodržiavať. Bohužiaľ, takmer nikto z nich nehovoril anglicky, preto bolo pre nich ťažké s utečencami komunikovať. S koordináciou ľudí sme im preto pomáhali my dobrovoľníci, keďže takmer všetci sme vedeli po anglicky a viacerí dokonca aj po arabsky, čo dosť uľahčovalo spoluprácu s utečencami.

Niekoľko dní po našom odchode uzavreli neďalekú hranicu medzi Srbskom a Maďarskom, kde následne došlo k medializovanému incidentu so slzným plynom. Neviem, čo presne tomu predchádzalo, lebo interpretácie udalostí sa dosť líšia, ale v každom prípade považujem za neprípustné, aby sa konflikty riešili takýmto neadekvátnym použitím sily.

Eva Busova

Bola si ako dobrovoľníčka v provizórnom utečeneckom tábore. Znamená to, že v tejto zime spávajú len v stanoch aj matky s deťmi? Ako dlho ostávajú utečenci v týchto provizórnych táboroch, kým ich pustia ďalej?

Áno, všetci ľudia bez rozdielu pohlavia či veku spali v Röszke v turistických stanoch, vo veľkom centrálnom stane alebo v distribučnom stane, ktorý sme operatívne premenili na núdzovú ubytovňu. Mnohí ľudia, ktorých noc zastihla ešte predtým, ako sa dostali do záchytného tábora, prespali jednoducho pod holým nebom. Teploty v noci klesali k asi 5 stupňom nad nulou a postupne sa ochladzovalo, a preto sme sa obávali, že príde k najhoršiemu. Deky boli s príchodom noci vždy najvyhľadávanejším artiklom a len vďaka nim sa väčšine utečencov v tábore podarilo prežiť noc bez ujmy na zdraví. Našťastie, utečenci v Röszke ostávali len krátko, väčšina z nich tam nestrávila dlhšie ako niekoľko hodín. Postupne ich totiž všetkých odvážali autobusmi ďalej a my sme len dúfali, že sa čo najrýchlejšie dostanú za hranicu do Rakúska, kde už bola infraštruktúra pomoci utečencom na úplne inej úrovni a šanca, že o nich bude adekvátne postarané bola určite vyššia ako v prípade Maďarska.

Je niečo, čo by si chcela v súvislosti s utečencami odkázať verejnosti?

Aby sa ich nebáli a boli voči nim zhovievavejší. Nikdy nevieme, kedy sa v podobnej situácii ocitneme aj my sami a budeme potrebovať pomoc iných. Nie je nič horšie, ako byť v núdzi a nemať okolo seba nikoho, kto by vám bol ochotný pomôcť.

 

Eva Bušová bude prezentovať na festivale Cestou necestou v Bratislave v sobotu 7.11.2015 o 20:40 na tému “6 mesiacov v Indii, Nepále a Srí Lanke”, v nedeľu 8.11.2015 o 16:20 (malá sála) na tému “Život na úteku – alebo ako je to s utečencami naozaj” a v Novom Meste nad Váhom 10.11.2015 o 20:00 o “6 mesiacov v Indii, Nepále a Srí Lanke”.

 

Rozprávala sa Michaela Husárová

 

, , , ,

Chceš dostávať informácie o pripravovaných podujatiach emailom?

Pridaj sa k tisícom dobrodruhov, ktorí pravidelne dostávajú čerstvé informácie priamo do svojej emailovej schránky. Buď medzi prvými, ktorí sa dozvedia o pripravovaných podujatiach, zaujímavých článkoch a radách i tipoch na cestu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Fill out this field
Fill out this field
Prosím uveďte správnu/funkčnú emailovú adresu.
You need to agree with the terms to proceed

Menu