Ahoj Igor, začiatkom tohto roka si vymenil svoje teplé miestečko v korporácii za teplý piesok v Karibiku. Asi sa netreba pýtať prečo, či?
Tak jednoduché to zas nebolo. 🙂 Vždy som chcel veľa cestovať, ale krátkodobé cesty mi neprinášali to potešenie, po ako som túžil. Na každú cestu som vyrážal s tým, že o pár dní/týždňov sa musím vrátiť späť do officu a normálneho života, ktorý mi už tak veľmi nevyhovoval. Cestu som si poriadne neužíval a bol som vnútorne vystresovaný. A preto som sa rozhodol urobiť veľké rozhodnutie. V práci som požiadal o 6-mesačné neplatené voľno, zrušil podnájom v Bratislave, predal väčšinu svojich vecí, zvyšok odniesol k rodičom a v marci som vyrazil na polročnú cestu po Strednej Amerike. Dôvodov, prečo som si vybral práve Strednú Ameriku, bolo viac. Hľadal som niečo iné, nové, kde budem totálne mimo svojej komfortnej zóny. Áziu som časom vylúčil, tam chodí každý. A keďže som nevedel ani slovko po španielsky, Stredná Amerika mi prišla ako dobrý nápad.
Jednosmerná letenka na iný kontinent – to nesie so sebou určitú dávku neistoty. Skús stručne načrtnúť, ako sa vyvíjala tvoja cesta.
Po prílete do Panama City som bol dosť stratený. Nikdy som nebol na tak dlhej ceste, a preto som sa musel vynájsť. Musím sa priznať, že celý prvý mesiac v Paname bol trochu chaotický. Hľadal som svoj rytmus a štýl cestovania. Zo začiatku som chcel vidieť všetko a byť všade, občas som nazrel aj do bedekrov. Časom som si ale uvedomil, že je to úplna hlúposť. Neprišiel som behať po pamiatkach a miestach, kam chodia všetci. Veľa som čítal blogy mojich obľúbených cestovateľov ako Nomadic Matt, Silvia Púchovská, Lukáš Čech alebo Matt Kirsten. Oni ma inšpirovali k robeniu tých nezvyčajných vecí. A tak som sa naučil spomaliť, užívať si samotnú cestu a ľudí a hlavne nebyť stále v strese z toho, čo ešte musím vidieť. Odvtedy to išlo oveľa ľahšie. V Kostarike som si kúpil vlastný surf a niekoľko týždňov zostal na jednom mieste. To bol veľký zlomový moment. Ďalšie krajiny ako Nikaragua, Kuba alebo Honduras boli potom oveľa prirodzenejšie.
Kedy prišiel ten moment, ktorý ťa utvrdil, že zdvihnúť zadok a ísť cestovať bolo to správne rozhodnutie?
Ten moment prišiel už po pár dňoch v Paname. Aj napriek tomu, že som sa stále hľadal, vedel som, že toto je presne to miesto, kde chcem byť. Od začiatku som vedel, že to bolo správne rozhodnutie. A aj na moje prekvapenie som sa nikdy necítil tak, že by som to chcel zabaliť a vrátiť sa späť.
Počas 7 mesiacov si precestoval celú Strednú Ameriku. Dá sa takáto cesta vôbec naplánovať?
Úplne celú Strednú Ameriku som, žiaľbohu, neprecestoval 🙂 Bol to pôvodný plán, ale od vtedy, čo som sa prestal ponáhľať a začal som si viac užívať cestu, som aj začal zostávať na jednom mieste dlhšie. To ma samozrejme dostalo do veľkého časového sklzu v porovnaní s pôvodným plánom. Miesto toho, aby som sa začal ponáhľať, som si ale povedal, že nebudem nič plánovať. Aj tak to skoro nikdy nevyšlo. No a práve preto som úplne vynechal Guatemalu, Belize a Mexiko. Aspoň mám dôvod vrátiť sa späť.
Aký bol teda tvoj pôvodný plán?
Na začiatku bol len plán precestovať Strednú Ameriku za 6 mesiacov. To sa postupne zmenilo na 7 a napokon skončilo pri 7 a pol mesiacoch. Ako som už povedal, akékoľvek plánovanie ma veľmi rýchlo omrzelo, lebo to nefungovalo. Naučil som sa improvizovať a byť spontánny. Dve najkrajšie veci na dlhodobom cestovaní.
Čím ťa tak oslovila Kuba, že si sa rozhodol venovať jej prezentáciu na Cestou necestou?
Kuba je najkontroverznejšia krajina, akú som doteraz navštívil. Musím sa priznať, že som na Kubu prišiel totálne nepripravený. Nič som si neprečítal, nepozrel som si žiadne destinácie, ani to, koľko tam čo stojí. A to bola veľká chyba. Hneď po príchode som zistil, že na Kube nie je žiadna backpackerská infraštruktúra a ceny vysoko prevyšujú moje očakávania. Od začiatku som musel improvizovať. Informácií bolo málo, po španielsky som moc nevedel. A to je dôvod, prečo sa chcem o všetkom podeliť s inými cestovateľmi.
Prednášku o Kube si začal tým, že kto chce tipy na miesta, ktoré navštíviť, nech si prečíta Lonely Planet, ty im povieš niečo lepšie. Ako si sa ty o tom „niečom lepšom“ vôbec dozvedel?
Presne tak. Destinácie sú pekne rozpísané v bedekeroch. Ja som ich napokon tiež navštívil, ale svojím vlastným spôsobom. Mojím hlavným cieľom ale bolo dať ľuďom tipy, ako precestovať Kubu a neskrachovať, ukázať im všetky možnosti, hlavne tie lokálne. Všetky tieto informácie som zisťoval sám, vačšinou systémom pokus-omyl, alebo od iných backpackerov, ktorých som stretol asi 5. V cestovateľských príručkách nebolo skoro nič.
Iný kraj, iný mrav, iná kultúra, iná legislatíva … boli aj nejaké kultúrne trapasy, nedorozumenia, alebo nebodaj pokuty?
Vzhľadom na moju biednu španielčinu vznikali trapasy a nedorozumenia permanentne, ale na to som si rýchlo zvykol. Niekedy pomohli ruky a nohy, inokedy papier a pero. O pokutách radšej pomlčím, ale jedna veľká mi hrozila za expirované víza v Hondurase.
Daj nejakú pikošku z ciest, s ktorou by si sa teda svojej mamke rozhodne nepochválil.
Uf, takých vecí zopár je, ale tie si radšej nechám pre seba 🙂
Priznal si sa, že po španielsky veľmi nevieš. Istila to angličtina alebo ruky-nohy?
Angličtina frčala len medzi backpackermi a v hosteloch. Všade inde boli základy španielčiny nevyhnutnosťou. No a samozrejme ruky, nohy, papier a pero vždy pomohli 🙂
Nevyzeráš na človeka, ktorý by preferoval reštaurácie a all inclusive. Ako vyzeralo tvoje každodenné zháňanie si niečoho pod zub?
Na pankáča 😀 Ak som zostal na jednom mieste dlhšie, tak som si nakúpil zásoby a niekedy aj čo-to uvaril. Hlavne v Kostarike. Tam bolo jedlo veľmi drahé a varenie bolo prakticky nevyhnutnosťou. V iných krajinách sa varenie až tak neoplatilo. Jedlo bolo lacné a dalo sa kúpiť všade na ulici. Jedol som, čo mi prišlo pod ruku a na prípadné dôsledky som nepozeral.
Čo nové, čo by sa doma nedalo, si počas cestovania vyskúšal?
Vyskúšal som toho naozaj veľa, ale väčšina sa dá robiť aj doma. Otázna je iba kvalita toho zážitku. Napríklad neviem o mieste na Slovensku, kde by som mohol skočiť 146 metrov vysoký bungee jumping, alebo zjazdiť sopku na drevenej doske. No a to sa už vôbec nebavím o potápaní pri druhom najväčšom koralovom útese na svete, alebo surfovaní na pacifických vlnách. Pre mňa boli ale najhodnotnejšie zážitky také tie normálne veci – cestovanie v lokálnych busoch s lokálnymi ľuďmi, sledovanie futbalových zápasov na námestiach, alebo hranie domina s domácimi.
Splnil si si počas cestovania niečo, o čom si vždy sníval?
Brutálne som sa bál výšok a v tomto som sa tak trochu prekonal – skočil som najvyšší bungee jumping v Latinskej Amerike. Okrem toho som vždy sníval veľa potápať a to sa mi splnilo v Hondurase. Taktiež som 3 mesiace surfoval a zistol som, že ma to až tak nebaví 😀
Čo všetko si zbalí človek do ruksaku, keď ide na niekoľko mesiacov preč z domova?
Samozrejme, že všetko závisí od toho, kam človek ide. Ale asi ako každý backpacker na svojej prvej veľkej ceste, aj ja som si zobral tretinu batohu úplne zbytočne. Boli to hlavne trekové boty a oblečenie. Nikdy som ich ani len nevytiahol. Aj sopky v 3500 mnm som dal v bežeckých teniskách. Inak som vôbec nemal veľa vecí – zopár tričiek, spoďáre, ponožky, kraťase a trenky na kúpanie. Veľkú časť mojej batožiny tvorila GoPro výbava a tiež notebook. Bez tých vecí si neviem predstaviť svoj život na cestách. Osobne si myslím, že človek musí mať kvalitný batoh a obuv, ostatné sa dorieši aj po ceste.
Vrámci svojho projektu Travel My Homeland si sa rozhodol navštíviť všetky slovenské mestá a obce. Kedy ti niečo takéto prišlo na um a aká myšlienka za tým celým stojí?
Áno, toto je zatiaľ môj najväčší projekt, na ktorom momentálne pracujem a aj budem najbližších niekoľko rokov. Celá myšlienka vznikla v októbri 2014, keď som premýšľal, ako cestovať častejšie a lacnejšie. Vtedy som si uvedomil, že vôbec nepoznám svoju rodnú krajinu. A keďže som nevedel, kde začať a kam ísť, tak som si povedal, že pôjdem úplne všade. Slovenský štatistický úrad potvrdil, že máme 2930 miest a obcí. Hneď na druhý deň som si kúpil automapy a vyrazil. Prvý deň som prešiel asi 40 obcí na Záhorí. V každom meste a dedine sa zastavím pri vstupnej tabuli a urobím si GoPro „selfie“ fotku. Cestujem výlučne bez GPS a len po lokálnych cestách. Je úžasné spoznávať naše nádherné Slovensko.
Keby si mal povedať 1 vec, ktorú ti cestovanie dalo a 1, ktorú vzalo – ktoré by to boli?
Dlhodobé cestovanie mi dalo veľa vecí. Míľovými krokmi som prekročil hranice svojej komfortnej zóny, zlepšil som sa v rozhodovaní, v improvizácii a som oveľa spontánnejší ako kedykoľvek predtým. Čo je ale najdôležitejšie, spomalil som. Dni a týždne zrazu neletia ako bláznivé a užívam si ich. No a čo mi cestovanie vzalo? Nech premýšľam, ako premýšľam, nič mi nenapadá.
Ďakujem za rozhovor a skús na záver ešte pár motivačných slov od ostrieľaného cestovateľa, nech nás čím menej vysedáva v kanceláriách za počítačmi.
No až taký ostrieľaný cestovateľ zatiaľ nie som 🙂 Oproti Miškovi Knitlovi, ktorý organizuje festival Cestou necestou, som len obyčajný začiatočník. Ale ak by som sa mal pokúsiť o nejaké motivačné slová, tak by som chcel ľuďom odkázať, že premýšľať nad vecami je oveľa ťažšie, ako ich urobiť. Ak niečo chcete, choďte za tým. Prestaňte sa vyhovárať na veci typu hypotéka a práca. Mám vyštudované 2 vysoké školy a strávil som 9 rokov v kancelárii, takže naozaj viem, o čom hovorím. A ako vraví môj kamarát Lukáš Čech, spýtajte sa samých seba otázku „Ak by som dnes zomrel, bol by som spokojný so svojím životom a s tým, čo som dokázal?“ Aj je vaša odpoveď nie, je na čase s tým niečo urobiť.
Stretnúť sa s Igorom a vypočuť si jeho prezentáciu o Kube budete môcť najbližšie 16.11. v Brezne, 17.11. v Poprade, 18.11. v Liptovskom Mikuláši, 20.11. v Žiline, 22.11. v Piešťanoch, 23.11. v Trnave a 24.11. v Pezinku.
Igorove cesty môžete sledovať aj na jeho blogu TravelMyHomeland.com
Rozhovor pripravila a s Igorom sa rozprávala Marta Kabinová.
