Odjakživa som chcel prekonať zemskú gravitáciu a priblížiť sa o kúsok k slnku. Napomáhali tomu aj celkom živé sny, kde som sa rozbehol, odrazil, zamával rukami a už som letel.
Prvý deň kurzu paraglidingu napumpovaní energiou prichádzame na dohodnuté miesto, aby sme si prevzali výstroj a oboznámili sa s tou šialenosťou, na ktorú sme sa dali.
Počasie bolo krásne slnečné, len stromy za oknom sa akosi kymácali. Veď čo, aspoň nebudeme prilepení na zemi. Boli sme. Odborné oko inštruktorov, bratov Maroša a Ľuboša povedalo, že dnešný deň na prvé pobehovanie po lúke v plnej poľnej nie je. Budeme preberať teóriu a pozrieme si nejaké inštruktážne videá. Bol som síce namotivovaný, ale nakoniec aj dobre, že sme nešli. Teória bola zaujímavá a aspoň sme sa dozvedeli, ako to celé vlastne funguje, ako sa správať vo vzduchu a čo robiť na zemi.
Druhý deň už bol iný. Stretnutie na miernom svahu zvanom Jalná plní očakávania z napozeraných videí ako odštartovať. Rozbeh, krídlo letí stranou. Stop! Asi to nebude predsa také jednoduché, ako som si myslel. Pár ďalších pokusov, vysvetlení od chalanov, trochu koordinácie do rúk a už bežím dole kopcom s paraglidom nad hlavou. Dobehol som až dole. Paráda! Krídlo zbaliť do karfiolu, tak ako nám to vysvetľovali predchádzajúci deň, prehodiť cez plece a šliapem naspäť. Hore rozbaliť, pripraviť na štart, nadýchnuť sa a znovu bežím. Výborný tréning. Z vysielačky sa ozýva vždy prítomný hlas, ktorý ma koriguje a popoháňa: „Bež, bež, bež…“. V tom sa stalo čosi neopísateľné! Moje nohy sa na chvíľu odlepili od zeme. Ja letím! Najúžasnejší pocit, aký som kedy zažil! A to som bol vo vzduchu možno 5 sekúnd jeden a pol metra nad zemou.
Ďalšie dni boli celkom zaberák. Moja kondička v tej dobe bola naozaj žalostná. Na výkone sa podpísali aj horúčavy, ktoré boli na jesenné obdobie nezvyčajné. Samozrejme sme boli vďační každému peknému dňu, aj keď sme museli na chrbte okrem výstroje nosiť aj prídavnú batožinu vo forme aspoň 1,5 litrovej fľaše. Druhá fľaša bola na pristávačke a tretia hore na štarte. Počas tých pár dní som pocítil ako moje telo, zhumpľované sedením za počítačom a jedením všelijakých energeticky bohatých fastfoodov, začína naberať silu. Oproti prvým dňom, kedy som kopec kúskoval na 6 pomerne dlhých medziprestávok, som posledné dni potreboval len jednu či dve. Myslím, že raz som to zvládol aj bez nej. Čo sa ale nevyrovná ničomu, je pocit, že na konci každého výstupu, po vydýchaní, sa postavíte na kopec, rozhliadnete a plnou silou sa rozbehnete dole svahom. Cítite, ako odpor krídla najprv nepripúšťa, že chcete letieť, potom sa vznesie nad vás a zistíte, že za ním nestíhate. V tomto momente je potrebné ho pribrzdiť a naskočiť na vlak. Letíte!
Posledný deň. Test spôsobilosti a výškový let. Priznám sa, mal som trošku obavy. Písomná časť bola nakoniec jednoduchá a to hlavne preto, lebo počas celého kurzu nám chalani vštepovali pravidlá a názorne v teréne vysvetľovali čomu venovať vo vzduchu pozornosť a na aké veci si dať pozor. Bezpečnosť na prvom mieste. Zvyšok teórie som sa nejakým spôsobom nadrvil.
Donovaly. Z takého kopca som ešte neletel a priznám sa, že počas celého kurzu sa mi termika celkom vyhýbala, tak som ani len netušil ako vyzerá. Hore sme sa vyviezli lanovkou, bolo krásne počasie s ideálnymi podmienkami na lietanie. Množstvo letcov, ktorí mali tieto naše prvopočiatky už za sebou, štartovalo každú chvíľku. Adrenalín stúpal priamo úmerne s časom, ktorý bol odpočítavaný do môjho štartu. Len sa riaď pokynmi, ktoré ti dáme cez vysielačku, a všetko bude v poriadku. Rozbeh. Ani som sa nezbadal a už som bol v slušnej výške. Konečne ma počas letu nakopala aj tá legendárna termika a takmer som mal plné nohavice. Let ďalej prebehol bez problémov, výhľad bol nádherný a vedel som, že si práve teraz začínam plniť ten môj dávny sen. Vystresovaný a zaliaty všetkými možnými pocitmi som sa podľa nacvičovaného manévru približoval na pristátie. Najobľúbenejšia časť môjho lietania. Nie preto, že by som bol rád tomu, že som v bezpečí na dvoch nohách, ale preto, že pri pristávaní s miernym protivetrom dosadnem ako pierko a cítim sa vtedy ako Superman. Neviem prečo, ale vždy po pristátí ma prepadne túžba vrátiť sa opäť na kopec a letieť znovu.
Peter Chaban je absolventom kurzu v Paraglidingovej škole Banská Bystrica.
