Na Babette po svete – Ako si dokonale presedieť zadok na brutálnej mašine!?

Jedna vec je cestovať v punkovom štýle a druhá vec je cestovať na Babette. Aj teriganie v polorozpradnutom preplnenom autobuse je pravdepodobne pohodlnejšie, ako presedieť si zadok na tejto ukrutnej mašine. Chalani majú za sebou nejeden trip, minulý rok strihli cestu do Ázie. Odpovedajú René a Denis zo zoskupenia Na Babette po svete. Po prečítaní rozhovoru zistíte, prečo sa chcete ísť pozrieť na ich cestovateľskú prezentáciu už toť 13.3. v Bratislave.

 

Tak začnime pomaly a zľahka, osobnostný profil, chalani! 

René: Študent biochémie, ktorý trávi prázdniny brázdením krajín (o ktorých nemal dovtedy ani zdania, že existujú) na tom „najlepšom“ československom motocykli – Babette 210. Prečo? To sa pýtam pred a po každej ceste sám seba tiež =D
Denis: Študent 2. ročníka farmácie a blázon… aspoň sa to hovorí. Neviem prečo študujem farmáciu, je to peklo, ale blázon asi preto, že ma nebaví byť trápny chytrák. 🙂

DSCN0745

Dôvod tohto nášho rozhovoru je, že veľa cestujete. Ale prečo radšej nesedíte doma?

René: Lebo Babetta je pohodlnejšia (pokiaľ ste uverili, smejem sa – veľmi sa smejem =D ). Nie, teraz vážne. Po maturite som začal rozmýšľať, čo budem robiť cez leto. Rozhodol som sa niekam vyraziť a mal som 2 podmienky: čo najlacnejšie, na čo najdlhší čas. Keďže ma doma už nič nedržalo, začal som sa Denisa vypytovať kam to vlastne idú, na ako dlho, čo to je Babetta a ďalšie nepotrebné detaily… No a tak som 2 týždne pred odjazdom do Moldavska kúpil Babettu, doma oznámil, že idem na cestu (čo mi nebolo schválené) a išiel som. No ten pocit keď 30 kilometrovou rýchlosťou opúšťate svoje každodenné problémy a rutinu stojí za to. Ten pri monitore za facebookom nenájdete 😉 a môžte scrollovať ako dlho len chcete. Akože fakt, tiež som to skúšal. =D
Denis: Skôr sa zamýšľam prečo necestujem viac. Čas je pre mňa najdrahšia vec. Sedením by som sa len ochudobňoval. 🙂

Kam viedla vaša posledná cesta a prečo?

René: Naša posledná cesta viedla do Gruzínska a Arménska. Dôvodov je veľa. Keďže nemáme ŠPZ-tky, západ je pre nás doslova uzavretý. Sever je pre nás zasa drahý. Na juhu je teplo. A čo je na východe? No predsa Gruzínsko a Arménsko! Asi takýmto spôsobom sme to vybrainstormovali a časovo prispôsobili nášmu dvojmesačnému voľnu.
Denis: Ako Reno povedal, Gruzínsko, Arménsko bol náš cieľ, no prešli sme Slovensko, Maďarsko, Srbsko, Bulharsko, Gruzínsko, Arménsko, Moldavsko a Ukrajinu. Na Babette neexistujú tranzitné krajiny. Verte mi, že nikde len tak nepreletíte. 🙂

A čo priemerná rýchlosť na vašom dvojkolesovom trhači asfaltu?

René: 30km/h a klesá =D
Denis: Nemali sme žiadne sprievodné vozidlo a tak sme si museli nabaliť veci na 2 mesiace, ktorých váha šplhala k 50 kg, čo je 10x viac ako je na Babettu doporučené nakladať a tomu sa prispôsobuje aj rýchlosť.

DSCN1210

Museli ste pred jazdou s tými Babettami vykonať nejaké špeciálne úpravy alebo aspoň dedinský tuning typu podsvietenie?

René: Jednou zo zásad je cestovať na Babette ako takej. Veríme, že súdruhovia v Považských strojárňach vedeli, čo robia a nikdy by nevyprodukovali Babettu, ktorá by sa nedostala do Ázie. Čo sa týka úprav, mám na prednej vidlici stupačky na nohy, ktoré som naposledy používal, keď som mal 3 roky. Také tie cool vyklápacie želiezka, ktoré sa dávajú malým deckám na bicykel rodičov, aby im nepchali nohy do kola. Chcel som aj pomocné kolieska, no odpor je pre babettistu najzákernejšia fyzikálna veličina =D
Denis: Stupačky na nohy sú nutnosť, ak nechcete prísť o nohy a ďalej to už bol len zväčšený zadný nosič s držiakmi na kanistre. Cestujeme na Babettách a nie na niečom, čo Babettu pripomínalo.

Koľko vám táto strastiplná púť trvala?

René: Vyšlo nám to presne na 50 dní. Na začiatku sme si hovorili, že to je veľa. No ku koncu cesty by sme dali aj posledný trojdňový rožok za to, aby sme mohli jazdiť aspoň o týždeň dlhšie.
Denis: Prvá cesta, ktorú som pre 4 rokmi išiel trvala 5 dní a za 4 roky sa zdesaťnásobila… teším sa čo bude nasledovať. 🙂

Tak to je slušné. A čo zadok? Ešte slúži?

René: Je pravda, že počas cesty nastalo zopár zlomových momentov, keď som pochyboval, či sa z toho dostane. No preliačiny sa vyklepali a všetko funguje tak, ako má.
Denis: Nekomentujem. 😀

A z roboty, dovolenku ste dostal? Môžete aj napísať, čo takto bežne v živote robíte.

René: Máme celozávodnú dvojmesačnú dovolenku každým rokom. Len keď (ne)vidím tú výplatnú pásku je mi na zaplakanie.
Denis: Pre veľa ľudí je toto najväčší problém. My sme našťastie stále na škole a tie 2 mesiace máme isté.

Ako dlho trvalo plánovanie takej cesty a čo to obnášalo?

René: Plánovať cestu sme začali už na konci predchádzajúcej. Na plno sa to rozbehlo asi v novembri 2014, takže nám to dalo plus-mínus pol roka. Tentokrát sme vedeli, že trajekty to neskutočne predražia, a preto sme začali vypisovať všetkým známym i neznámym spoločnostiam, ktoré by mohli mať záujem o sponzorskú spoluprácu. Nakoniec to nedopadlo najlepšie, no sme radi, že sme našli zopár super ľudí, ktorým sme vlastne ani nemali čo ponúknuť a aj tak nás podporili.
Denis: Pol roka je taký priemer, kedy nemáte veľký zhon ani stres z toho, že sa nestíha… základ je mať trasu, po ktorej následuje nekonečné hľadanie zaujímavých miest, aby to nebolo len o čase strávenom na asfalte.

Ako ste dokázali spolu na takejto ceste vydržať? Nemal niekedy niekto potrebu odtrhnúť spolucestujúcemu hlavu? Alebo mu aspoň načúrať do nádrže?

René:  Presne o tom to je. Človek na takejto ceste nielen, že spozná ľudí, s ktorými cestuje, ale začína spoznávať aj seba samého. Preto je veľmi dôležité cestovať so super ľudmi  (ako som napríklad ja =D len srandujem..). My si zo seba celú cestu robíme srandu, smejeme sa jeden na druhom a robíme hlúposti, ktoré by sme v bežnom živote nikdy nespravili (ísť v supermarkete na dámske WC, lebo je čistejšie; utrhnúť si melón z poľa; vypojiť kamarátovi fajku a smiať sa ako štartuje,…). Tým sa odľahčuje atmosféra, a aj keď niekomu niečo vadí, zasmeje sa a ide sa ďalej. Tak to jednoducho je a som veľmi rád za štvorčlennú partiu, s ktorou cestujem.
Denis: Ak s niekým trávite 24 hodín, 50 dní v kuse, začne vám vadiť aj to ako si čistí zuby. 😀 Nad tým sa jednoducho nemôžte pozastavovať. Je to len výplod vašej mysle. Základom je jednoznačne dobrá partia. To je na nezaplatenie.

Keď sme pri tom znefunkčňovaní prostriedkov. Koľko kilometrov takto približne vydrží tento prostriedok bez poruchy?

René: Niekedy veľa a inokedy zasa málo. Ani raz sa nám nepodarilo prejsť od štartu aspoň 5 kilometrov bez poruchy. Vždy sme hodinku-dve stáli. V Bulharsku sa nám každý deň niečo kazilo – zapaľovanie, voľnobežka, menili sme motor, defekt, čistili karburátor, čistili spojky, vymieňali sviečky viac ako tankovali,… Jednoducho veľa. Keď si však spomeniem na poruchy počas posledných 2000 kilometrov, napadá mi len Denisov defekt na Ukraine. Dokonca ani sviečku som od Gruzínska nemenil.
Denis: Je to najmä o príprave. Isteže sú poruchy, ktorým sa jednoducho nevyhnete.

Kto to opravuje potom? Hádam len nie sami, vlastnými rukami?

René: Záleží od poruchy. Občas zneužijeme ruky niekoho úplne iného. Napríklad zváračku si za sebou neťaháme (lebo by musela tiahnuť ona nás =D).
Denis: Domáci nám v snahe pomôcť väčšinou prácu ešte skomplikujú, no na to sme si už zvykli. 🙂 Väčšinou je to však všetko na nás.

DSCN3852 (1)

Na internetoch sa povráva, že ste cestu nedokončili spoločne. Tak dajte storku, čo sa stalo?

René: Jedného krásneho slnečného 50-stupňového dňa sa nám na gruzínskom chodníčku v Batumi pokazila Babettka. Vymenili sme motor, prešli asi 3 kilometre anarchistickou mestskou dopravou, kde vládlo jedno jediné pravidlo: „Prednosť má väčší!“. A menili sme motor znova. A znova. A potom sme ju tlačili niekde mimo hlavného ťahu, lebo sa okolo nás schádzali turisti. Do večera sme sa v tom rýpali, vymýšľali rôzne kombinácie 3 motorov, no ani dva ďaľšie dni nestačili. Vymenili sme všetko, čo sme mohli, no Babette sa tam zrejme páčilo a nechcelo sa jej už ďalej. Rozobrali sme ju a pobrali, čo sa dalo. Láďa si zobral veci a zamieril na letisko. Bolo to najťažšie rozhodnutie, ktoré sme kedy spravili. Bohužiaľ sme časovo limitovaní a na prejdenie Ázie sme mali presne vymedzený čas. Keby nestihneme trajekt späť, nestihneme zápis a nemohli by sme nastúpiť do školy.
Denis: Nie vždy ide všetko ako by ste chceli. Aj o tom to jednoducho je. Ak by to bolo také jednoduché, robí to každý. Skutočne sme si nevedeli rady a každý toho mal dosť. Nikdy ma to neprestane mrzieť. Možno bola chyba vo mne, možno niekde inde… vážne neviem. Láďa musel bohužiaľ cestu ukončiť.

A keď ste boli takto spoločne len chalani, aj ste si našli nejakú frajcľu na jednu noc? Ženy predsa letia na silné mašiny!

René: Úprimne povedané, po celom dni v sedle Babetty si rád, že vôbec stojíš. Nikde veľmi dlho nezastavujeme a väčšinou kempujeme na opustených miestach. A aj keby si nejakú na jednu noc najdeš, kde ju dáš, keď máš v stane ďalšieho chlapa a ako sa jej zbavíš? Koniec koncov 30km/h nie je boh vie aká rýchlosť na útek. =D
Denis: …nemám to rád do trojky s ďalším chlapom. 😀 Najkrajšie baby sú aj tak na Slovensku, no v Gruzínsku som si všimol jednu super vec – keď som sa usmial na hocijakú babu počas cesty, tak sa usmiala tiež a to mi na Slovensku trochu chýbalo. 🙂 Hold, priority. 😀  

DSCN3343

 

Zvracali ste niekedy z jedla? Ak áno, z akého a kde to bolo?

René: Mäsové kačapuri v Gruzínsku. A kľudne by som zvracal znova!
Denis: Pri pomyslení na mäsové kačapuri sa mi zdvíha žalúdok ešte teraz. A spomienky na 2 prezvracané dni na trajekte ma strašia doteraz.

Takto všeobecne popri cestovaní v zahraničí, užili si nejaké zakázané látky, poprípade substancie?

René: Nepamätám si. Takže asi áno =D
Denis: V Gruzínsku som zháňal kokové listy, no nepodarilo sa… ak by niekto mal, myslite na mňa. 😀  

Kedže my sme zaťažení na historky s policajtmi, platil si niekedy pokutku? Za čo?

René: Na Babette som ešte pokutu neplatil (a ani neplánujem). No historky s policajtmi máme. Napríklad sme videli, že za mestom v Rumunsku merajú. Keď sme prechádzali okolo, policajt na nás zakričal a ukazoval, nech pridáme plyn (keby len vedel, že som išiel „na plné gule“).
Denis: By som to musel zhodiť z útesu, aby prekročila rýchlosť. 😀

No dobre, tak pokuty nič moc…vás nechytili. Ale akú najhoršiu protizákonnosť ste spáchali?

René: Hmm.. Počíta sa prepašovanie 5l alkoholu a lebky cez 5 hraníc, pričom som musel dávať 2x dole všetku batožinu a raz davať veci na rӧntgenové skenovanie? Keď nie, tak raz som sa pokúsil nelegálne prekročiť rumunsko-srbské hranice, no keď som videl asi 20 policajtov so zbraňami a psami, otočil som sa. A precestoval som väčšinu východnej Európy a 2 Ázijské krajiny bez ŠPZ.
Denis: Našu cestu by sme mohli kľudne nazvať “ako na falošné papiere precestovať svet” Ale ako Reno povedal, pokus o nelegálny prechod hraníc, pašovanie alkoholu cez hranice, každodenné krádeže melónov a tak… 🙂

Kde sú najkrajšie ženské a kde chlapi? Hodnotiť môžete obe pohlavia, ak to dokážete objektívne posúdiť

René: Jeden motorkár nám pred cestou povedal, že na Ukrajine nosia sviniam pomyje topmodelky (to je vlastne dôvod, prečo sme išli aj cez Ukrajinu). Tak sme sa o tom chceli presvedčiť. Keď sme prišli do Moldavska, hovorili sme si, že tam sú fakt pekné baby. No všetko to končí cca vekom 25 (pre nás ok, no čo s tým potom?). Na Ukrajine boli aj pekné aj menej pekné. Žiadny boom to nebol. No a potom sme prišli domov, na Slovensko. Prešli sme ho od východu po západ a povedali si: „Na Slovensku máme skutočne najkrajšie dievčatá“. A myslím, že by mi dalo veľa ľudí za pravdu. O chlapoch sa určite zmieni môj spoluhomojazdec Denis =D (príklad nášho humoru)
Denis: Najkrajšie baby jednoznačne na slovensku. 🙂 …v Rumunsku som vidiel jedného vysekaného farmára… ale o tom potom 😉 😀

Mali ste aj taký zážitok, že bolo treba potom hodiť trenýrky do koša? (teraz z kategórie strach, nie hnačka)

René: Bohužiaľ áno. Jednu noc v Maďarsku sme nocovali pri opustenom sirotinci, lebo nás zastihla hrozná búrka. Nedalo nám to a šli sme dom preskúmať. No a Denis počas schádzania po vŕzgajúcich schodoch do tmavého sklepa bez okien zakričal. Hold, nečakal som to.
Denis: V Gruzínsku ma trhal pes za jazdy a ja som nemohol nič robiť… (plyn na plné gule) …odhryzol mi z karimatky a roztrhal tašky.

Čo komunikačná baríéra, bola krajina, kde sa nedalo ani rukami ani nohami?

René: Ruský prízvuk slovenčiny sa nám veľmi osvedčil. Iba na ukrajinských hraniciach to nejako nefungovalo. Vždy sme však našli niekoho, kto vedel po anglicky, takže to bolo ok.
Denis: Jazyka sa vôbec netreba báť… vždy to nejako ide.

Čo je na cestovaní ako takom podľa vás najhoršie?

René: Najhoršie je, keď sa niečo pokazí a neviete príjsť na príčinu, prípadne nemáte prostriedky na jej odstránenie. Cestovanie ako také je úžasné =)
Denis: Ako Reno povedal, občas to jednoducho nevyjde a potom mi to je dosť ľúto. Zaberá to taktiež dosť času, kedy by som bol možno s niekým iným niekde inde, ale to treba obetovať, lebo v konečnom dôsledku nám to prináša pocit ktorý za to stojí. 🙂  

A čo je najlepšie?

René: Najlepší je ten pocit „slobody“. Keď sa nemusíte zamýšlať nad tým, čo bolo včera, čo treba spraviť zajtra, kto mi písal, kto mi volal, kde pôjdeme v piatok, čo si o mne tamtá myslí, hodí sa mi toto tričko k topánkam… Je to taký oslobudzujúci pocit z toho každodenného mestského bludiska.
Denis: Sloboda.

Čo na to doma, neskúsil vás už niekedy niekto pripútať o radiátor?

René: Doma s tým najprv veľmi nesúhlasili. No keď má človek 18 a dostatok financií, tak prečo by mal trčať doma, keď za dverami je celý svet?
Denis: Ako hovorím, mám super rodinu a vedia, že by mi tým len ublížili.  

DSCN4168

Najväčší cestovateľský sen?

René: Precestovať na motorke (hlavne nie na Babette) každý kontinent a každý štát sveta.
Denis: Nepál, Mongolsko… na hocičom, na hocikoľko. 🙂 Každý rok mám pred cestou sen dostať sa tam, kam som naplánoval a v tej chvíli to je ten najväčší sen.

A kam by ste fakt nechcel ísť, cestovateľský antisen?

René: S 0,5dcl benzínu na východné Slovensko =D
Denis: Taký nemám, ja chcem ísť všade. 🙂

Na záver by sa patrilo dať nejakú hlbokú myšlienku, odkaz pre ďalšie generácie. Poďte na to

René: Pokiaľ sa niekto prebojoval až sem, tak si myslím, že už to vie. Cestovať (ak sa to tak dá nazvať) som začal asi 2 roky pred tým, ako som si kúpil Babettu. Bolo to oveľa ďalej, no všade som chodil lietadlom. A až po prvej ceste na Babettách som prišiel na to, o čo som prichádzal. Cestovanie nie je o tom prísť do cieľovej destinácie a počas cesty si schrupnúť, pozrieť 3 filmy a počúvať Beatles. Je to o tom si ten cieľ zaslúžiť a vychutnať si cestu až k nemu. Každý deň prináša nové stretnutia; nové a mnohokrát prekrásne scenérie, na ktoré dokonca života nezabudnete; spoznávanie krajiny na základe bežných ľudí; zmenu krajiny, ktorá prichádza prekročením hraníc… O toto všetko prichádzate. A preto, keď môžte a chcete zažiť dobrodružstvo, nekupujte si Babettu, ale niečo, čo nemusíte stále opravovať a vozte sa kde len chcete a užívajte si voľnosti. Stojí to za to. A nezabudnite – cestovať sa dá na čomkoľvek! Stačí len chcieť a veriť.
Denis: Teraz sa postavte zo stoličky, otvorte si atlas, dajte prst na miesto, ktoré sa vám páči a choďte tam… nerobím si srandu. Keď tam budete, pošlite mi prosím vás fotku a ja vám zaručujem, že sa na nej budete usmievať. 🙂

    “Život je krátky, ale nemusíš sa ponáhľať, aby si si ho užil”