LADA Svetom spovedá – Michal Knitl

Prvá dobrovoľná obeť nášho rozhovoru je Mišo Knitl. Zakladateľ OZ Cestou necestou a a hlava tejto celej festivalovej štruktúry. Cestuje väčšinou s batohom na chrbte, spoznáva domácich a píše o tom všetkom jednu knihu za druhou.

Mišo, teba každý pozná, ale aj tak. Kto si a najmä prečo?

Milujem cestovanie, turistiku a prírodu a tak som z posledných 11 rokov polovicu strávil v zahraničí (Južná Amerika, Ázia atď). O svojich zážitkoch som napísal tri cestopisy, začal prezentovať a organizujem festivaly – to je manažérska časť, čo je aj vec, ktorú som aj študoval a vyžaduje si veľa plánovania a času za počítačom a práve pre prezentácie a festivaly ma veľa ľudí pozná. Považujem sa však za normálneho chalana, čo robí normálne veci, len pre iných je to akosi nenormálne. Nemyslím, že robím niečo, čo iní nemôžu. Stačí len chcieť.

Dôvod tohto nášho rozhovoru je, že veľa cestuješ. Prečo radšej nesedíš doma?

Majo a ty by si sedel doma, ak by si mohol viac cestovať? Spočiatku som cestoval, lebo ma doma nič nedržalo. Možno to bol aj taký útek. Dnes je cestovanie možno aj mojím životným štýlom. Nemám problém si zbaliť za pár hodín ruksak a ísť. I keď poslednú dobu už by som radšej cestoval s niekým. Cestovanie mi veľmi rozšírilo obzory a spoznal som úžasných ľudí, vďaka ktorým môžem robiť to, čo ma baví. Každému by som po strednej či vysokej odporučil ísť aspoň na rok do sveta.

Mišo v Papui Novej Guinei

Kam viedla tvoja posledná cesta a prečo? (teda posledná cesta, ktorá zaujíma divákov tohto rozhovoru… cesta do potravín na rožky sa neráta 🙂

Rožky som naposledy kupoval v Košiciach, ale na poslednej ceste som bol v Indonézii a Papue-Novej Guinei (mapa). Prečo? Takmer 3 roky som bol doma – teda krátke 2-3 týždňové výlety nerátam. Na leto som rozmýšľal medzi viacerými variantmi, medzi ktorými bolo i cestovanie. Len náhodne som pozrel ceny leteniek. Stredná Amerika bola za 800 eur a Indonézia iba 490 eur. Do Indonézie išli aj dve kamošky. Keďže ma nelákalo cestovať sám, tak som 2 dni rozmýšľal a kúpil letenku. Ak by tam neboli, ktovie, či by som tam išiel. Cestovali sme spolu mesiac. Táňa sa musela vrátiť do práce na Slovensko a Anička dorábala veci v indonézskej škole, kde študovala. Potom som ešte tri mesiace cestoval sám.

Fuj, to je riadne ďaleko. Ako si sa presúval? (Len nehovor, že pešo!)

🙂 Pešo som sa dosť presúval v minulosti. Indonézia a Papua má hory, ale dostal som sa tam lietadlom a na ostrovoch a medzi nimi vlakom, autobusom, loďou a v Papue stopom. Pešo som išiel iba 5-6 túr.

Koľko ti trvala takáto púť?

4 mesiace a týždeň.

Bolo to akurát?

Keďže som mal ohraničený čas a spiatočnú letenku, tak to aj stačilo. Ale v Indonézii by človek mohol stráviť aj celý rok. Je tam toho veľmi veľa. A Papua – po 2 mesiacoch mi miestnej mentality i stačilo, i keď je to jedno z miest, kam by som sa ešte vrátil. Ale nie je to pre každého.

Divákov isto zaujíma, čo je na Papuáncoch a Papuánkach také špeciálne. Tak daj nejaký detail. Môže byť aj príbeh z praxe, ale nie neslušný!

A čo je také špeciálne? V Papue-Novej Guinei je to celkom iný svet. Za 6 týždňov som mal možnosť zažiť a pochopiť, že domáci ľudia sú v niektorých oblastiach vnútrozemia radi, že belosi prišli. Priniesli im mier, vzdelanie a nástroje, o ktorých ani netušili. Nepoznali soľ. Pred sto rokmi sa ešte kmene medzi sebou márovali hneď, keď sa videli. Keď prišli Európania s puškami, nemali sa ako brániť a prestali bojovať. Potom prišli misionári a PNG je teraz veľmi kresťanská krajina. Keďže som stopoval, takmer vždy som skončil u niekoho doma. Tam však človek nikdy nie je sám. PNG má cez 800 kmeňov, cez 800 jazykov. Každý kus zeme niekomu patrí a museli oň bojovať. Ak som chcel ísť na túru, musel som ísť s domácimi – či už som ich ukecal, alebo zaplatil. Tam vám nedovolia ísť len tak do lesa… Napriek tomu zážitky a ľudí, čo som tam stretol, boli najsilnejšie zo všetkých mojich ciest. Je toho na dlhšie… Bude o tom aj kniha… 🙂

A čo z roboty, dovolenku si dostal? Ak chceš, môžeš aj napísať, čo takto bežne v živote robíš.

Našťastie som sám sebe pánom a neviem si predstaviť, že by mi veľmi niekto hovoril, čo mám robiť. Prezentácie a festivaly som si rozvrhol, že v septembri a októbri plánujem aktivity na november a od decembra do februára na marec. V apríli je ešte tiež kopec práce, ale od mája do augusta sa snažím mať voľno.

Čo to stojí inak, takáto cesta do Indonézie a Papuy?

Celé 4 mesiace a týždeň ma stálo so všetkým 1717 eur. 🙂

Fúha, tak to je dosť. Kde na to berieš?

Myslím, že to nie je až tak veľa na 4 mesiace. 🙂 Toľko človek minie i na Slovensku. Organizujem prezentácie, festivaly, predávam cestopisy, občas článok do časopisu napíšem. Stačí mi málo.

10 rokov na cestach, Knitl Michal (8)

Tohto by som sa s dovolením chytil, pretože všetci poslucháči si možno nevedia predstaviť, čo sa ukrýva pod pojmom “Stačí mi málo”. Ak to nie je veľmi osobné, môžeš priblížiť tento model?

V rokoch 2008-9 ma 15 mesiacov v Južnej Amerike stálo 5000 eur, rovnako dlhá cesta 2011-12 cez Stredná Áziu a indický subkontinent 4000 eur a teraz 4 mesiace v Indonézii a Papue-Novej Guinei 1770 eur. A to je cena so všetkým – s letenkami, poistením, dopravou, jedlom. Ubytovanie platím len vo výnimočných prípadoch (naposledy iba 1 noc v Indonézii na Togeánskych ostrovoch za 5 eur aj s raňajkami a rybou na večeru). Za toľko by mal človek problém zohnať čo i len letenku na Papuu-Novú Guineu. Ale dá sa aj ináč – po zemi, pomalšie a s domácimi. 🙂

Ako dlho trvalo plánovanie poslednej cesty a čo to obnášalo?

Túto cestu som veľmi neplánoval. Letenku som kúpil 22. 4., letel som 15. 5. A to iba pár dní pred odletom mi kamoš povedal, nech navštívim Papuu-Novú Guineu, keď budem v indonézskej Papue. Bol to sen, ale nevedel som, že to bude také ľahké. Na fórach som našiel, že na konzuláte v Jayapure (mesto pri hranici) občas dajú víza a občas nie. Na Papuu som mal vytlačených pár strán s informáciami, písal som s 2 kamošmi, čo tam boli predtým, a vedel som, že ostanem podľa toho, ako to budem cítiť. Na mieste som dostal víza zadarmo za 48 hodín a v krajine som ostal 6 týždňov. A ak je niekde dobre, ostávam dlhšie.

No a na tej ceste, tam si bol sám, alebo s niekým?

Prvý mesiac s babami a potom sám.

Tak cestovať s dvomi babami, nehnevaj sa, ale čo by nejeden za to dal. Tak daj nejakú historku, aké je to cestovať s babami. Teraz môže byť aj neslušná!

🙂 Však aspoň jedna s vami chcela ísť do Afriky, ale nechceli ste. 🙂 Myslím, že vďaka nim som trochu spomalil a dostal sa na miesta, kam by som ináč ani nešiel. Ale žiaľ, Majo, sklamem ťa. Žiadna pikantná historka mi nenapadá. Poviem však, že som rád, že som bol s babami, ktoré nemajú problém spať kdekoľvek. I keď občas sa stalo, že oni si našli ubytovanie a ja som išiel do lesa. 🙂

Nemali ste problém spolu tak dlho vydržať?

Celkom to išlo 🙂 – je prvé, čo mi napadne. Ale popravde, som veľmi rád, že ma baby zobrali na Sulawesi. Bez nich by som tam nebol. Vedeli po indonézsky, takže som spočiatku iba pozoroval a väčšinu vecí oni riešili. Musel som sa naučiť trošku spomaliť. Je krásne deliť sa o zážitky s niekým. Ešte sa mám v tejto oblasti čo učiť.

A keď cestuješ sám? Ako dokážeš vydržať tak dlho so sebou?

Posledné tri mesiace som cestoval sám a nie je to pre mňa nič nové. Väčšinu ciest v minulosti som cestoval sám. Z jednej strany, ak človek cestuje sám, oveľa viac reaguje s okolím, rozpráva sa viac s domácimi, domáci ma často zobrali domov, alebo pri stope so sebou, čo viem, že ak by sme boli dvaja, tak by to bolo iné. Keď cestujem sám, cítim sa nespútaný a môžem si robiť, čo chcem a ísť, kam chcem. Na konci cesty som aj bol rád, že som mohol ísť sám túru okolo Trikory (v indonézskej Papue). V Papue-Novej Guinei nikdy nie ste sami – keď sa dáte dokopy s domácimi, ste ako súčasť rodiny a ani na kopec nemôžete ísť sám. Takže po 6 týždňoch som bol rád, že som už v indonézskej časti mohol byť pár dní bez kontaktu s iným človekom.

Mnoho ľudí chce cestovať, ale strácajú čas čakaním na parťáka, pretože nechcú ísť osamote. Nemáš obavu zo sólo cestovania? Aký tip by si dal takýmto ostýchavcom?

Neviem, kedy sa to u mňa presne zlomilo, ale pamätám si na jeden moment. Bolo to dávno, bol som možno druhák na vysokej. Keď hrala nejaká dobrá kapela, hľadal som niekoho, s kým by som tam išiel. A keď som nikoho nenašiel, ostal som doma. Raz som takto išiel naslepo do Elamu v Mlynskej doline, kde hralo Le Payaco, Para a bolo toľko ľudí, že až zo stropu kvapkali kvapky potu. Stretol som tam kamoša, ktorý mi povedal vetu vzhľadom na moje zajakávanie a znela: „Nenechaj sa brzdiť.” Neviem, či a ako to vo mne zarezonovalo, ale odvtedy som začal chodiť všad,e kam chcem a vždy som stretol niekoho, koho poznám. A keď som nepoznal, tak som spoznal. Možno aj preto poznám toľko ľudí. Také isté to bolo, keď som išiel do sveta. Nehľadal som niekoho, kto by išiel so mnou na rok do Ázie. Teda pôvodný plán bol na ešte dlhšie. I tak všade cestuje veľmi veľa ľudí a dá sa k cestovateľom pridať a cestovať spolu. Ak cestujete cez hostely, tak tam isto na niekoho natrafíte, kto ide rovnakým smerom. Ja cestujem väčšinou s couchsurfingom a stanom a keď stretnem niekoho, kto cestuje podobne ako ja, som rád. Ale obavy, že sa mi niečo stane, alebo mohlo stať, nemám. Aj rovno pred domom ťa môže zraziť auto. Ak chceš niekam ísť, tak choď. Vesmír sa o teba postará. 🙂

Najväčšia pecka z tejto cesty?

4 dni s rodinou v oblasti Nuku v Papue-Novej Guinei. Ťažko to opísať slovami. Ak sú ľudia v Iráne najpohostinnejší, akých som kedy stretol, stále sa tam cítite ako hosť. Tu to bolo asi prvýkrát v živote, keď som sa naozaj cítil ako úplná súčasť rodiny. Cítil som, čo oni cítia. Takú úplne inú dimenziu a spojenie. To miesto a ľudia ma dostali. Veľmi úžasní ľudia.

Som tuším zachytil, že si mal dosť solídnu hnačku niekde po ceste. To isto každého zaujíma, tak daj detaily.

🙂 Iba pred chvíľou som čítal článok o “sraní vo svete”. Teraz som už mal filtrovaciu fľašu a iba prvé dni v Indonézii som trochu chodil na záchod. Potom celé 4 mesiace to bolo v pohode, až týždeň pred odletom domov som dostal riadne hnačky. Až spätne som si uvedomil, že som vypil vodu v reštaurácii pri malej autobusovej stanici vo Wamene, kam až tak veľa ľudí nechodilo. A ktovie, či ju domáca len tak nenabrala z potoka, ktorý teda nie je zrovna najčistejší. Zabrali až indonézske lieky proti hnačke o tri dni. Po 14 dňoch doma sa mi hnačka vrátila a opäť mi našli nejakého parazita. Už sa ho však snažím poslať preč z tela. 🙂

Tak sme sa zahriali, poďme na naše všetečné dotazy. Aby sme vedeli, v akom duchu bude prebiehať tento rozhovor, čo si myslíš o našej skupine LADA Svetom?

Mám rád vaše prezentovanie s vtipom ako “ležérny cikung”, alebo ako ste sa fotili na púšti “tak trochu ináč” :). A najmä klobúk dole a mám rešpekt pred Maťom a jeho športovým výkonom – stále čakám, či niečo so svojho umenia nedá aj niekde vo svete :). Ste pre mňa tak ako Dan Pribáň či Marek Slobodník s trabantami a jawou takými zabávačmi publika. Ľudia majú vaše prezentácie radi a pobavia sa pri nich. Je to také príjemné pobavenie. Môj štýl cestovania to ale nie je. Neviem si prestaviť, že by som teraz cestoval s vami, alebo inou posádkou viac ako 3 ľudí autom niekam ďaleko. Celkovo preferujem presúvanie sa s domácimi, prostriedkami aké používajú domáci a nie hnať sa na ceste. Ale fandím vám a dúfam, že Vasiľ – vaše žiguli, zájde ešte milión kilometrov.

Najhoršie jedlo na svete, aké si kedy jedol, alebo skoro jedol, alebo musel zjesť dokonca a potom vydáviť?

Vracať našťastie nevraciam – teda nadvihuje na z tepelne upraveného syra a mastného mäsa, tak to vždy ukecám a nemusím jesť. Keby som jedol všetko, čo mi kde ponúkali, tak o tom môžem napísať článok, ale keď vidím niečo, čo by ma dvihlo zo stola, tak so slušnosťou odmietnem (ako keď varili všetky vnútornosti barana v Kirgzisku). Pri tomto sa mi však vybavujú mľazgavé vajíčka čajky v Nórsku.

Naopak, ktoré jedlo bolo také, že zjesť a potom už kľudne aj umrieť od samej blaženosti. A kde si ho zbaštil?

Krevety s kokosovou alebo ani neviem akou ale úžasnou omáčkou v Bangladéši alebo el ceviche – surové morské plody nechané v citrónovom náleve v Peru. V poslednej dobe však na Slovensku či v Európe jedávam také úžasné vegánske či vegetariánske veci, že občas si ich dám i radšej ako obľúbený rezeň.

Takto všeobecne popri cestovaní v zahraničí, užil si nejaké zakázané látky, poprípade substancie?

Myslím, že v zahraničí vôbec nič. Ani hašiš v Indií ma nejako nelákal. Kedysi dávno v Maroku sme sa kamošmi skúšali miestnu úrodu, ale dodnes som sa nenaučil šlukovať a fajčiť a mám voči tomu i dosť odpor, takže takého veci na cestách nehľadám. A spadá do tejto kategórie ayahuasca?

No vygúglil som, že je to psychedelikum. Tak, ak si po užití videl lietajúceho draka alebo podobnú záležitosť, tak rozhodne spadá. Videl?

Videl som silno červené lietajúce žiguli. Volal sa Vasiľ :). Ale nie :). Bol som iba na jednej ceremónií a nedržal som predtým žiadnu diétu a ani som sa nijako nepripravoval. Trochu sa mi hýbali hviezdy, ale to bolo viac menej všetko. Mal som dva nálevy. Bola možnosť si dať aj tretí, ale to som vedel, že by som vyvrátil. Nie je to nápoj, ktorý človek pije pre chuť. Domáci však hovoria, že i keď to vyvrátiš, tak prečistíš telo. Ak, tak by mal zmysel byť so šamanom niekoľko dní až týždňov. A šamani alebo ľudia s ayahuascou už chodia aj na Slovensko a do Čiech. Nemusíš isť pre to do pralesa. I keď tam to máš najčerstvejšie :).

Ktoré celosvetové cigarety sú podľa teba najlepšie a prečo?

Ako silný antifajčiar neviem povedať. Viem, že v Indonézií sú oveľa silnejšie, ale tým to asi končí. Viem, že ak by som kúpil cigarety a rozdával ich domácim na túre okolo Wameny (indonézska Papua), mohol som mať ich pekné fotky z kotekami (chránič penisu), ale tabakový priemysel nechcem podporovať.

Uznávam tvoj postoj. Tak pre zmenu rozšír naše obzory v pre nás nepoznaných smeroch. Napríklad poraď, kde bol najlepší čaj, alebo nejaká tvoja obľúbená pochutina.

Ďakujem :). Ale ani čajovník veľmi nie som :). Na čom som závislí sú sladkosti, ideálne s obsahom kakaa a čokolády. V tomto smere však v Južnej Amerike i Ázií je často i normálna čokoláda drahšia ako u nás, a pritom sa u nich pestuje kakao. Veľmi mi v Iráne chutil a osviežil nápoj, v ktorom bol kopček vanilkovej zmrzliny zaliati čerstvou šťavou zo žltého melóna. Druhá varianta bola mrkvová šťava s kopčekom šafránovej zmrzliny na dne pohára.

Kedže my sme zaťažení na historky s policajtmi, platil si niekedy pokutku? Za čo?

V zahraničí myslím že nie. Párkrát chceli úplatok za prekročenie hraníc, ale nedal som a pustili ma. V Nepále som len doplácal strážcovi parku poplatok za povolenie do národného parku, ktoré som nemal, ale ináč myslím, že nič.

A ak si za niečo neplatil pokutu, asi ťa pri tom nechytili. Akú najhoršiu protizákonnosť si spáchal?

Iba som občas bol v oblastiach, kde je zakázané ísť, ale to je asi všetko.

Kde sú najkrajšie ženské a kde chlapi? Hodnotiť môžeš obe pohlavia, ak to dokážeš objektívne posúdiť.

Obe teda posúdiť neviem. Krásne baby máme na Slovensku, ale viac menej všade nájdeš krásne. Nie je to však iba otázka krásy ale aj inteligencie a temperamentu.

Mal si aj taký zážitok, že bolo treba potom hodiť trenýrky do koša? (teraz z kategórie strach, nie hnačka)

A už som myslel, že to bude z kategórie ako predošlá otázka :). Ale ani nie. Na pár miestach mi nebolo všetko jedno, ale nič také extrémne.

Nepal, Knitl Michal (11)

Čo komunikačná bariéra, bola krajina, kde sa nedalo ani rukami, ani nohami?

S pár domácimi v indonézskej Papui či Náhornom Karabachu. Tam niekedy ani rukami-nohami.

Čo hovoríš na súčasný humbuk okolo emigrantov?

Iba toľko, že by to bolo potrebné vyriešiť a je to veľmi komplexná otázka. Kamaráti, ktorí boli v Sýrií predtým, mi hovorili, že ľudia sú tam jedny z najpohostinnejších na svete. Ako v Iráne. O niektorých krajinách sa hovoria v médiach iba zlé veci, ale bežní ľudia sú všade dobrí. A všade sa nájde pár debilov, i u nás.

Čo je na cestovaní ako takom podľa teba najhoršie?

Najhoršie? Ak chce človek cestovať, nech ide.

A čo je najlepšie?

Sloboda, nespútanosť, ísť si za svojim snom, spoznávať, učiť sa.

Si kvôli tvojmu cestovaniu / štýlu cestovania občas na posmech, alebo ťa ľudia považujú za čudáka?

To sa treba opýtať iných ľudí. Rodičia a starí rodičia si už aj zvykli, ale skôr vnímam, že ma ľudia obdivujú. Posledné mesiace mi to tak dochádza. A pritom ja to považujem za normálne. Každý môže zbaliť ruksak a ísť. Možno mám inde pud sebazáchovy, alebo proste nemám strach, že sa mi niečo stane. Spätne mi príde trochu nenormálne, že som kráčal 200km peši cez Pamír a ani som nevedel, či tam budú domáci alebo voda, ale prišlo mi to ako dobrý nápad. Keď človek niečomu verí, mal by si ísť za tým.

10 rokov na cestach, Knitl Michal (2)

Máš aj ty medzi cestovateľmi nejakého čudáka  “antivzor” , že si o jeho cestovaní myslíš, že by si do takého niečoho nikdy nešiel?

Myslím, že toto sa viaže skôr k športovým výkonom – nie som horolezec, a tak viem, že do 8000 metrov nikdy nepôjdem. Ani polárnik nie som. A ani by som nešiel žiť s grizlyom na Aliaške. Ale čo sa týka pešej turistiky či cestovania s ruksakom, tak tam nevidím problém.

Čo na to doma, neskúsil ťa už niekedy niekto pripútať o radiátor?

Nie :)). Vedia, že potom by som ostal vonku ešte dlhšie :).

Najväčší cestovateľský sen?

Pred 3-5 rokmi som si napísal na zoznam dve krajiny. Pakistan a Papuu Novú Guineu. Neplánovane som si splnil jeden sen. Kedy však uvidím veže Trango a pôjdem peši cez ľadovec Baltoro, je otázne. Víza do Pakistanu mi pred pár rokmi zamietli a na túru sa dá ísť len so sprievodcom, a zatiaľ radšej chodím na túry, kde si všetko môžem odniesť sám.

A kam by si fakt nechcel ísť, cestovateľský antisen?

Nelákajú ma veľké preľudnené mestá s obrovským smogom. I keď v brazílskom Sao Paule som stretol úžasných ľudí.

Na záver by sa patrilo dať nejakú hlbokú myšlienku, odkaz pre ďalšie generácie. Poď na to!

Zbaľ ruksak a choď do sveta.

 

 

Michal zo svojich ciest napísal už 3 cestopisy:

Na juhoamerickej vlne – cestopis o 15-tich mesiacoch dobrovoľníctva, couchsurfingu a turistiky v Uruguaji, Argentíne, Čile, Brazílii, Paraguaji, Bolívii, Peru a Ekvádore,

Hodvábny vietor –  o ceste absolvovanej po zemi na trase: Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Náhorný Karabach, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan a Afganistan zakončenej letom do Dílí, hlavného mesta Indie,

Farebný svet – o putovaní 6 mesiacov krížom-krážom v Indii.

 

Rubrika LADA Svetom spovedá:  Festivaly Cestou necestou sú už za dverami a s organizáciou je roboty ako na kostolnej veži. Preto sa LADA Svetom rozhodla podať pomocnú, konkrétne Junior, alebo aj Majo (ten nižší, vlasatý) a tak zakladáme novú rubriku “LADA Svetom spovedá cestovateľské existencie”.

Okrem klasického rozhovoru o cestovaní a o najnovšej ceste sa v tejto rubrike máte šancu dozvedieť aj fakty, ktoré nechcete vedieť. Z čoho cestovateľov prehnalo, aké užili zakázané látky a tak. Ale tiež praktičnosti typu ako začať cestovať a koľko vás to všetko môže stáť.

 

 

, , , ,