Hogy, občianskym menom aj Peter Hoferek. Na prvý pohľad si poviete, že možno len nejaký hocijaký tuto Peter odvedľa, normálny chalanisko. A pritom tuto Hogy už prestopoval vyše 120 000 kilometrov! Cestuje stále a furt, bloguje a dokonca mu aj kniha vyšla. No dosť bolo upútavky, veď on povie sám.
Servus Hogy, daj rýchle predstavenie, nech nemusím už ja písať
Ahojte, som trošku programátor, trošku dobroduh a hlavne blázon. Blázon aj preto, že sa snažím na všetko pozerať pozitívne a s nadhľadom. Rád cestujem ale nie kvôli turistickým atrakciám, ale kvôli jedinečným zážitkom a poznaniu. Občas niečo aj napíšem na svoj blog, ale musím sa priznať, že to zo mňa ide ako z chlpatej deky… preto aj vy žiguliaci máte môj obdiv, že svoje zážitky dokážete tak skvele prerozprávať!
Ako si sa k tejto podivnej cestovateľskej záľube dostal…ťa rodičia poslali na rožky a vrátil si sa o týždeň?
Dostal som sa k tomu už odmalička po troške, keďže aj moji rodičia majú dosť pocestované. Ale zlom v mojom živote nastal po skončení vysokej školy, keď som sa s kamošmi pankáčmi vybral prvýkrát stopom do Paríža. Keďže sme v zemepise nevynikali, nikoho neprekvapí, že sme zablúdili a ocitli sa v neďalekom Švédsku… aj napriek tomuto malému neúspechu som “na žobráka” (ako vy hovoríte) v priebehu ďalších troch mesiacov podnikol ešte niekoľko ďalších výletov stopom po Európe.
Nedávno si riadne nabral na popularite vďaka tvoju článku “Ako sa sere vo svete”…
Spomínaný článok o sraní si síce prečítali tisíce ľudí a dostal sa tak medzi moje najčítanejšie, ale predpokladám, že väčšina čitateľov sa sústredila len na článok samotný a ani netuší, kto ho má na svedomí. Takáto prirodzená téma, hoc mierne tabuizovaná a s cestovaním silno spojená jednoducho musela zaujať. Stavil som na istotu… 🙂 Mimochodom dnes ráno som zistil, že v deň menín mojej priateľky je medzinárodný deň toaliet. Tak ma teší, že to budem môcť osláviť súčasne.
Gratulujeme a zdravíme priateľku. Nuž ale aby si sa k týmto vedomostiam o kakaní dostal, museli to byť roky štúdia. Je jasné, že stopuješ a cestuješ stále, ale aká bola tvoja najväčšia cesta?
Viedla veru cez hodný kus sveta. Vyrážal som zo Slovenska a postupne som sa cez východnú Európu prestopoval do Iránu. Tam mi ale po dvoch mesiacoch začala byť zima a tak som preletel do Austrálie. Tam som strávil 3 mesiace a spoznal aj svoju priateľku z Rakúska. Spolu sme ešte v priebehu ďalších troch mesiacov pocestovali niekoľko krajín juhovýchodnej Ázie, kým mi odletela domov. Ja som ale ešte nechcel ísť domov a tak som pokračoval sám ďalšie 4 mesiace po zemi z Kambodže až na Slovensko.
Koľko ti trvala takáto púť a čo to vyšlo?
Celé to trvalo 14 mesiacov, hoc pôvodný plán bol cestovať 3 roky. Ale ako sa vraví, človek mieni pán boh mení, alebo za všetkým hľadaj ženu. Všetky výdavky do posledného centu sú popísané v prehladnej tabuľke – čiže stálo to okolo 5700€, ale domov som prišiel chudobnejší o cca 4800€.
Takže si celú túto štreku dal len pešibusom a stopobusom?
Nezanedbateľnú časť som síce naozaj prešiel aj pešo, ale väčšinou som šiel klasicky stopom. V postsovietskych krajinách som často stopol aj Ladu (Žiguli a Nivu)! 😉
Aké najlepšie/najbizarnejšie vozidlo (povoz) si v živote stopol?
Okrem klasických osobných a nákladných áut, niekedy plných už aj pred tým, ako mi zastavili, som stopol loď, autobus, konský povoz, somára, vola a iné len zázrakom sa pohybujúce vozítka. V Ázií som častejšie ako vo vnútri vozidiel jazdil na streche a vo vlečke.
Na stopovaciu cestu si vyrážal sám, alebo skupinovo?
Vyrážal som s češkou Renátou, ktorú som našiel cez internet a pred cestou sme sa aj na hodinku stretli v Prahe. Po štyroch mesiacov spoločného cestovania sme sa však v Iráne rozlúčili. Potom som bol len mesiac sám a na ďalších 5 mesiacov sa stala mojou spoločníčkou Liz z Rakúska. A keď mi uletela, tak som bol zase sám, ale aj tak som samotou netrpel, skôr sa dá povedať, že som bol naozaj sám len zriedka. Však hlavne keď človek jazdí stopom, tak sa ani nedá byť osamote.
Tak vravíš, že so ženami rád cestuješ? Ako to zvládaš prosím ťa?
Pri Renáte som sa musel trošku viac prispôsobovať, aj keď obyčajne sme mali dosť podobné zmýšľanie a ciele a tak sa ľahko hľadal kompromis. Pri Liz to bolo veľmi jednoduché a príjemné cestovanie prakticky vždy. Nejak som si vyslúžil rešpekt a ona so všetkým, čo som navrhol súhlasila (ehmm, nejdem rozoberať detaily, nechám to na fantáziu čitateľa…). A tak sme ani nikdy neprišli do sporu.
Uff, dúfam, že si to neprečíta moja frajerka…potom ju budem musieť zobrať niekde so so sebou. Doteraz som jej tvrdil, že je to fyzicky nemožné. Radšej to zahovorme, daj nejaký zážitok z cesty, ale riadnu pecku.
Peciek bolo ozaj mnoho, či už 9 nocí v kláštore v Mjanmarsku, alebo účasť na týždňovom budhistickom pohrebe v Kambodži, či na veľkolepej moslimskej svadbe v Kazachstane, kde som sa stal stredobodom pozornosti. Alebo zaujímavé boli aj zážitky s políciou a keď sa mi vyhrážajú väzením, je jasné, že to bude ešte zaujímavé. Napríklad, keď som v čínskej púšti Taklamakan vstúpil do tajomného mesta so zákazom vstupu pre cudzincov (pozn. autora: Tu sa Hogy strašne rozhovoril a musel som ho seknúť, tú storku si prečítajte TU).
No, toto nie je rozhovor knižného formátu na všetky zážitky, ale som počul, že tvoje príbehy si teraz ľud môže prečítať v tvojej novej knihe Okolo sveta s palcom hore. Tak povedz o čom to je, nech poslucháči vedia.
Táto knižka vznikla vlastne ako odpoveď na množstvo otázok, ktoré som dostával od čitateľov môjho blogu, ktorí sa buď chceli vydať na podobnú cestu, ako som absolvoval ja, alebo im vŕtalo v hlave, ako som riešil niektoré veci. A tak som celé svoje know-how v priebehu 1 a pol roka spísal do knihy, doplnil o užitočné informácie od ďalších cestovateľov a vytvoril dielo, ktoré je podľa mňa presne tým, čo by som aj ja sám rád držal v ruke keď som vyrážal na cestu. Knižku som písal s veľkým nadšením a použil som hovorový štýl. S výsledkom som naozaj spokojný, aj keď s tým bolo roboty ako na kostole. Viac info o knihe na mojom blogu.
Povinné kolo, aby sme si nechali pohladiť ego (alebo naopak), čo si myslíš o našej skupine LADA Svetom?
Chalani máte môj veľký obdiv nie len pre to, že s Vasilom brázdite svet ale aj preto, že to viete sakra dobre podať. Niektoré vaše hlášky, čo som počul na vašej prednáške mi ešte teraz vyčaria úsmev na perách, keď si na ne spomeniem. Podľa mňa týmto spôsobom robíte aj dobrú reklamu cestovaniu a dodávate kus odvahy podobným bláznom, čo sa možno už čoskoro vydajú “na žobráka” do sveta a vrátia s vrecom plným zážitkov.
Veľmi dobre, tak môžeme pokračovať, užil si na cestách nejaké zakázané látky, poprípade substancie?
No jasné napríklad pivo v Iráne. Poctivo nakúpené na čiernom trhu. V Austrálií nám zase šofér daroval dosť veľa marihuany, ale my nevďačníci sme to len zakopali… 🙂
Kamarát ktorý mi pomáha s písaním tohto rozhovoru, sa pýta, kam ste to zakopali?
Zakopali sme to na samom najzápadnejšom konci mestečka Concurry pred posledným domom, kde sme sa snažili stopovať. Možno tam aj dačo vyrástlo…
Poviem kamošovi, keď tak ešte zavolá o upresnenie. A keď je reč o ilegále, platil si niekedy pokutku? Za čo?
Nikdy som žiadnu neplatil, vždy som to ukecal a že tých pokusov ťahať zo mňa peniaze bolo dosť… Najviac sa mi ale páčilo, keď mi Iránski a Tibetskí policajti pre moju bezpečnosť zaplatili hotel po tom, ako sa im nepodarilo ma inak presvedčiť, že nie je bezpečné stanovať v miestnom parku.
Takže antipokuta, rešpekt! A čo strachy, mal si aj taký zážitok, že bolo treba potom hodiť trenýrky do koša?
Určite neraz na Gruzínskych cestách. Tam je podľa mňa najvyššia hustota Šumacherov na kilometer štvorcový. A ja som si neraz myslel, že práve tu sa môj život končí.
Keby sa niekto chcel vydať na spoznávací zájazd za hľadaním partnera, kde sú najkrajšie ženské a kde chlapi, podľa teba?
Ja by som mal asi povedať, že Rakúšanky sú naj… ale v Mjanmarsku naozaj veľa cestovateľov nevedelo odtrhnúť oči od miestnych krásavíc. Mne sa ešte veľmi páčia Ukrajinky, ale pssst 😛 Chlapov hodnotiť neviem, ale keď som bol v Iráne tak som mal pocit, že ten najkrajší som ja, podľa toho, ako sa ma ženské snažili baliť…
Čo komunikačná baríéra, bola krajina, kde sa nedalo ani rukami ani nohami?
Bolo ich viac… v západnej Číne a Mjanmarsku ma zachraňoval môj stopársky list, kde som mal o sebe napísané niečo v miestnej reči a názvy jedál… ale niekedy som bol stratený úplne, ale aj tak to bola v podstate sranda. Však úsmev rozumejú všetci a tak aspoň vedeli, že prichádzam v mieri.
A keď si im ukazoval na tom papieri niečo v miestnej reči a názvy jedál…neprestopoval si sa k sviečkovej na smotane? 😀
V podstate vždy som sa dostal len k dákej ryži či rezancom… musím priznať, že mi občas chýbal poriadny guláš.
A k nejakému napínavému jednu (že ťa riadne napínalo)?
Zrejme Vegemite (taký austrálsky grc z droždia). Ešte teraz si to občas dávam na raňajky a hneď mám deň krajší, lebo viem, že to najhoršie už mám za sebou. Inak aj balot (varené kačacie vajce s kačiatkom vo vnútri), pečené pavúky a všakovaký hmyz majú svoje čaro. Tomu človek nemôže na ceste odolať a aspoň raz to treba vyskúšať. Popri tom už také obyčajné hady, krokodíly, kengury, žaby, psy, či potkany a iné dobroty asi ani nestoja za zmienku.
Si kvôli tvojmu cestovaniu / štýlu cestovania občas na posmech, alebo ťa ľudia považujú za čudáka?
Veľmi často, ale nevadí mi to. Kto má záujem vypočuť si moje zážitky a postrehy, tomu ich rád rozpoviem. Kto ale uprednostňuje all incluive 5* hotel vedľa pláže, tak s ním sa žiaľ nebudeme chápať.
Máš aj ty medzi cestovateľmi nejakého čudáka “antivzor” , že si o jeho cestovaní myslíš, že by si do takého niečoho nikdy nešiel?
Ja by som asi nikdy nechodil po hoteloch a atrakciách ako populárna Alexandra Kováčová. Napriek tomu ju ale uznávam a mám rád.
Najväčší cestovateľský sen?
Momentálne Južna Amerika – snáď sa mi splní budúci rok.
A kam by si fakt nechcel ísť, cestovateľský antisen?
Do krajín, kde nie je voľný pohyb cudzincov (Bhután, Uzbekistan, provincia Tibet, …) a miesta, kde je plno turistov.
Na záver by sa patrilo dať nejakú hlbokú myšlienku, odkaz pre ďalšie generácie. Poď na to
No tak dám jeden výrok na záver, neboj, nie je z mojej hlavy… “Cestovanie Ti najskôr zoberie dych a potom z teba spraví rozprávača príbehov.”
Hogy dík za pokec, tvoj stopovací štýl má môj obdiv. Veľa šťastných prestopovaných kilometrov a mesiacov ešte želám a vidíme sa 14. novembra v Banskej Bystrici na Festivale Cestou Necestou!
