Ako to všetko začalo? Takto:
„Remčooo…“
„Čo zas?“
„…veď poďme niekam, to je jedno kam. Môžeme ísť na rok do Kanady pracovať alebo na Nový Zéland. Povedz si štát… mne je jedno… ale chcem ísť preč!!“
„No dobre, ale nie na rok a nie pracovať. Budeme cestovať, ok?“
„Hmm, tak dobre. 🙂 “
Nebudem klamať, potrebovali sme pár chvíľ na to, aby sme predýchali TO ROZHODNUTIE, ktoré práve zaznelo. Nikdy sme neboli ten typ, čo kapruje desať dní na lehátku v rezorte. Ale teraz nastal čas vyskúšať si na vlastnej koži, o čom je sloboda a voľnosť, vyraziť za hranice pohodlia európskych regiónov, odtrhnúť sa z reality v ústrety neznámemu horizontu. Na tvárach sa nám usadil širokánsky úsmev, napísali sme výpovede a prípravy mohli začať.
Každé poobedie v garáži, pílime, režeme, vŕtame, laminátujeme. Popri tom treba plánovať trasu, hranice, víza. Keby nám vybavovanie víz sponzorsky nezabezpečila firma VízaTravel.sk a museli by sme sa prehrýzť tou byrokraciou sami, asi by som zošedivela (Remčo asi nie 🙂 ). Ďakujeme! Doma sa nám kopili mapy, bedekre, cestovateľské časopisy… A je tu deň odchodu, 20. júla 2014 sme zamávali rodičom a hurá za dobrodružstvom. Predstavy a očakávania? Neboli žiadne, vôbec sme netušili, do čoho sa hrnieme. A už vôbec sme nepredpokladali, že po pol roku príprav budeme mať prvú poruchu hneď 30 km za Bratislavou. Z prvých troch dní expedície sme dva strávili v servisoch.:) Čo už…
Začíname v Gruzínsku, krajine bujnej vegetácie, ktorá vám hravo prerastie cez hlavu. Ulice plné dobytka a veselých policajtov, ktorí vás radi prídu opiť. Nad všetkým sa týči Kaukaz popretkávaný neuveriteľnými off-roadovými trasami.
Ubytovanie v Arménsku nehľadajte, nájde si vás samo. Jeden pohľad ponad bránu a spoznáme tri úžasné bábušky. Kempovanie na dvore, domáci šašlík, zasvätenie do zvykov a tradícií, ochutnávka brandy Ararat nesmie chýbať. To všetko, plus pevné priateľstvá sme si odviezli z Arménska. Ešteže ten Facebook majú aj 80-ročné Arménky. 🙂 Čo spraviť, keď po 5 minútach známosti zaznie pozvanie domov? Ísť? Nejsť? Ešte k tomu je to moslim z Azerbejdžanu. Našťastie sme neodolali a vďaka tomu nespomíname len na vyprahnutú stránku Azerbajdžanu, hypermoderné predražené Baku a nedocenené bahenné sopky v Gobustane, ale aj na pravú moslimskú svadbu, ktorá začínala zbesilou auto-naháňačkou centrom mesta v štýle Rýchlo a zbesilo.
Trajekt cez Kaspik – zlé rozhodnutie, fuj, nikdy viac. Stratili sme týždeň života v jednom z najdrahších miest na ceste, morskú chorobu sme zo seba vyháňali vodkou a snickerskami. A chúďa Hacka ani z kajuty nevyšla, keďže bola jediná žena na trajekte medzi 40 námorníkmi.
Konečne po dvoch dňoch na mori štáty s príponou -stan. Len pri ich názve prejde väčšine ľudí mráz po chrbte a začnú podvedome krútiť hlavou. Ale prečo? Pretože tam NEBOLI!! Kazachstan a naše prvé stretnutie so stádom tiav sprevádzajú výkriky radosti… ako malé deti. Navigácia hlási 2000 km rovno, do Bajkonuru nás nepustili a kaňon Charyn sme nestihli. Kirgizsko si ale opäť užívame plnými dúškami. Zúčastníme sa národnej nomádskej hry, kde nemajú loptu ani puk, ale torzo tela kozla. Svaly si ponamáhame trekmi nádhernou prírodou do výšok nad 3000 m n.m., nezmeškáme ani kúpanie v Issyykkule, výrobu baranieho koberca či kurz stavania jurty od „Morgana Freemana“. Ale radónovú sprchu sme odmietli.
Cesta sa pomaly dvíha, stačí prejsť jednu hranicu a sme v minulosti. Pamír – ľudia tu nemajú nič a pritom majú oveľa viac ako ktokoľvek z nás. Rozdajú aj posledné, ich pohoda a srdečnosť je nákazlivá. Ale v Tadžikistane ľahko zažijete aj pohľad na zdrogované tváre, fušerských mechanikov a jeden z najnebezpečnejších tunelov sveta. Po tej najdetailnejšej hraničnej prehliadke expedície sme konečne v Uzbekistane. Kultúra islamu, pestrofarebné mešity, minarety a medresy, trhy plné hodvábnych šatiek a hotel Chor minor – náš druhý domov v Buchare. Vďaka pánovi domácemu sme sa zamilovali do granátových jabĺk a absolvovali kurz varenia národného jedla – plov.
Turkménsko, štát pri ktorom pochopíte význam slova bizarný. To sa nedá opísať, to treba vidieť. Prázdne ulice plné mramoru, na každom rohu milovaný prezident z čistého zlata, alebo vo photoshopovom objatí šťastných obyvateľov, podozrivo disciplinovaná doprava, neprehliadnuteľná záľuba v LED pásoch a všade, kam sa človek pozrie, tajní i menej tajní policajti. Na záver… deportácia 🙂 hups.
Irán. Čerešnička na torte? Naučiť sa zahaľovať tak, ako sa patrí, rozprávať, len keď vás vyzvú… to na Hacku nepôsobilo najlepšie. Ale 3 dni na pláži v Perzskom zálive, preteky s ťavami, ilegálne zháňanie alkoholu, skateboarding na soľnom jazere a neuveriteľné zrkadlové paláce všetko vynahradili.
Posledná destinácia je Turecko a nám začína dochádzať, že to pomaly končí. Ale to by sme neboli my, ak by sme si cestu nepredĺžili všade, kde sa dá. Takže sme stihli Van aj s protestmi, Nemrut dagi, kde sme opravili auto nemeckým dôchodcom, Kappadokiu, aj posledný kemp pri mori, kde sme domácemu prešli záhradný stolík. Sorry, z Bronca nebol vidieť.
A 5 mesiacov je za nami. 🙂 Našťastie všetko sa viac či menej podarilo a naše predstavy boli nadmieru prekonané. Netreba ísť ďaleko a zrazu objavíte iný svet… Strednú Áziu. No uvážte sami, je možné natisnúť zážitky z 5 mesiacov na jednu A4?? Jasné, že nie! Takže sa tešte na cestopis a my sa na vás tešíme na našej prezentácii… čaffte. 🙂
Kam sa chystáme najbližšie? Mongolsko? Sibír? Magadan? Cesta kostí?
Všetko sa dozviete na našej stránke alebo osobne na festivale Cestou necestou v Žiline 21.11. o 17:20.
